V roku 1952 mala presvedčiť predstaviteľov mesta, že, ak jej pridelia nepotrebnú budovu, bude sa v nej starať o tých, ktorí, nikým nepovšimnutí, umierajú na ulici.
Úlohu splnila viac ako na sto percent. Po celom svete sa množili charitatívne zariadenia jej misionárok lásky. Oslavovali a oslovovali ju najznámejšie celebrity sveta, v roku 1979 jej udelili Nobelovu cenu mieru.
Včera ju pápež František vyhlásil za svätú.
Je svätou pre povinné dva zázraky, ktoré cirkev vyžaduje pre možnosť svätorečenia? Už dnes ich vedci spochybňujú.
Mnohí by možno radi vedeli aj niečo o jej vnútornom svete, ako nám ho dala spoznať v zápiskoch blízkym, o ktorých sa svet dozvedá 19 rokov po jej smrti.
"Raj mi nič nehovorí, napísala kalkatskému biskupovi v päťdesiatych rokoch. "Zdá sa mi prázdny. A napriek tomu mám túto túžbu po Bohu, ktorá ma mučí. Prosím, modlite sa za mňa, aby som sa naňho dokázala, napriek všetkému, usmievať".
Trpela kvôli vnútornému boju, plnom pochybností o Bohu? Nestačila na vyrovnanie sa s Bohom jej neutíchajúca snaha pomáhať sirotám a smrteľne chorým? Týrala samú seba myšlienkami o vlastnej zbytočnosti?
Koľko toho znesie mysliaci človek, náročný na seba aj na iných?
Koľko toho zniesol ten, ktorý ju, podľa jej slov, v onom roku 1946 povolal do preťažkej služby?
Rozumieme vôbec aj jeho sebazničeniu?
"Bolo by to nad rámec vášho chápania", povedal, podľa záznamov, svojim apoštolom.
