Keby som vedel, čo viem dnes, ale to nie. Radšej som sa všetkým vysmieval a nadával im do tárajov, tých v cintorínoch som nazýval kostičkami bez návratu, ani mamu som nepočúval a sviečku som nezapálil. Keby som ich nebol poslúchal, bol by som všetkým vyzradil, čo som vlastne nikomu nikdy nepovedal. Ani Tebe, Žena, nie.
Že by som chcel premeniť násilie, strach hnev a zmätok v sebe a spoločnosti pomocou pozorného sústredenia na podstatné, nielen na jedlo a pitie, ale na dobré slová, na lásku z lásky. Tebe som sa to neodvážil povedať, a Ty si mi svoju láskavosť chcela prejaviť pohladeniami... Tváril som sa, že to neznášam a odhadzoval Tvoje nežné ruky do perín...
Dnes viem, že by som sa chcel sústreďovať aj na veľkodušnosť k ostatným ľuďom, aj k zvieratám, rastlinám, aj k minerálom, aj to je živý svet.
Pestoval by som v sebe súcit k boľavým a chránil by som životy ešte žijúcich, ktorí nevedia čo svojou ľahostajnosťou strácajú.
Keby som ešte žil
