ale dokázal dať dokopy rôznorodú kresťanskú komunitu na obrovskom sídlisku. Paneláky zo začiatku 90. rokov skrývali rôznych Bratislavčanov.
Rodených mestských intelektuálov, strednú vrstvu z celého Slovenska, a v jeho časoch už aj množstvo stareniek, ktoré na sídlisku ovdoveli a bolo sa im treba každý večer prihovoriť ich jazykom. Nerobil rozdiely, dokázal sa prispôsobiť. Na milovaného pána dekana začali chodiť mladí ľudia, aj "cezpoľní" študenti, ktorí nezohnali internát a striedavo žili v prenajatých bytoch. Najmä vždy novým mladým pripomenul vtipnú hlášku "Do kostola sa treba slušne obliecť, nie dvakrát prestrelený sveter po dedovi z Povstania".
Roky predtým rozdával múdrosť a lásku aj v iných bratislavských štvrtiach, ale aj v Trnave, Topoľčanoch, Malackách, Tvrdošovciach, Koválove a po Dlhých dieloch ho cirkevná vrchnosť prevelia do dediny Čáry. Verní Bratislavčania, najmä z Vrakune, kde ako správca farnosti pôsobil najdlhšie, vydali mozaiku spomienok a svedectiev k 10.výročiu úmrtia mimoriadne obľúbeného duchovného otca Augustína Dršku.
Pán dekan vo svojom životopise napísal: Od malička som žil vo vedomí, že chcem byť kňaz. Prijali ma na štúdium bohoslovia až na tretí krát, keď rodičia podpísali prihlášku do JRD.
Na nášho pána Dršku sa nedá zabudnúť, vzťah k múdremu človeku nie je založený na nijakých bublinách.
