Už sa nedokázala brániť. Odviezli ju. V nemocnici skonala.
Vravím, bola to tvrdohlavá dáma. Vyrástla totiž ešte v časoch, keď dané slovo bolo zásadné a biele bolo aspoň relatívne biele. Demokracia mala presne ohraničené a dodržiavané hranice, skrátka nedotknuteľný pojem. Ešte desať rokov po jej narodení bol prezidentom pán Masaryk, plus osobná hlboká viera v Boha v nej utvrdzovali nádej, že na tomto svete sa dá slušnému aj slušne prežiť.
Žila život ako mnohé a ako mnohé napokon žila sama. Hoci musela pred rokmi prežiť smrť dospelého dieťaťa, trochu radosti do života jej doniesol rok 1989. Počas stretnutí na Námestí SNP bola známa tým, že stávala vo dverách nemocnice U milosrdných ešte aj po osemdesiatke.
Nezmierila sa s mečiarizmom a trápili ju chyby politikov, ktorým verila. Nikdy nechápala voľbu väčšiny rodákov s pre ňu neprijateľnou oddanosťou Ficovi. A boli to paradoxne oni, zlomyseľný Vlado, vierolomný Robo a motaj Andy, čo udržiavali v napätí jej vytrvalú pozornosť svetu malej, a pre ňu nepochopiteľnej slovenskej politiky. Dokázala sa na ich neohrabanosti, spôsoboch a častých faux pas cez slzy zasmiať.
Možno ju v rámci tridsiateho výročia Novembra zastúpi vo dverách nemocnice U milosrdných niekto z rodiny. Možno bude na prerušenej ceste za spravodlivosťou pokračovať jej jediný vnuk.
