Za bývalého režimu som si často myslievala, že Slováci pod Veľkou nocou uznávajú len Veľkonočný pondelok. Mecheche. Opilecký žúr.
Zostalo to tak aj za "otca" vlasti, aj za akože kresťana, ktorý po nejakom čase prišiel po ňom. Nadlho.
V porovnaní s nimi nám časy detí školou povinných, ktoré ešte nevedeli takmer nič o ničom, pripadali ako stratené sny. Rok čo rok sme sa my, dievčatá, museli tváriť milo premilo voči našim, od vaječného likéru zababraným kúpačom.
Fŕkali nás roztokom, čo mal k všeličomu blízko, iba od vône ďaleko. Neprekážalo. Diora v obchodoch vtedy nebolo, a keby aj bol býval, nebol dostatok koruniek. Tvárili sme sa povznesene. Bola to hra malých na veľkých a tie smrady boli pridanou hodnotou tých čias. Vtedy nám to muselo byť milé.
Napriek tomu sme začínali tušiť, že prežívame len také sviatky, aké si vytvárame vo vedomí a v srdci. Bude to tak akiste aj v čase koronavírusu, vonkajšie zásahy nezmenia ich podstatu. Nezaškodí odpustiť si prejedanie, chľastanie, šibanie a oblievanie pištiacich dievčat a žien. Ale kto bez oných zvykov nemôže byť, prežije sviatky tak, ako sám uzná za vhodné. Slovenským pijanom nik nerozkáže. Ani predstavy pána premiéra to nedokážu.
Jeho predstava dôjsť "vďaka" súčasnému stavu k skutočnej podstate Veľkej noci by mohla platiť pre kresťanov na Slovensku.
Koronavírus zasiahol svet bez ohľadu na náboženstvá, mali by sme želať pokojné sviatky každému.
.
