Každý tretí starší a starý človek je osamelý. Nie každý vie žiť ako samotár. Navyše, nazdám sa, každý bez rozdielu má v genetickej výbave túžbu realizovať sa, byť užitočný. Nie som si istá, či súčasná spoločnosť umožňuje naplnenie očakávaných predstáv o spoločenskom uplatnení schopných sedemdesiatnikov a vyššie. Takže sa domnievam, že z toľkých žijúcich starobných dôchodcov má šťastie žiť s pocitom spokojnosti a vyrovnanosti možno desatina.
Ak jedinec nemá naplnenú svoju predstavu spokojnej staroby v súkromnom živote a nevie alebo nemôže si vytvoriť podmienky konkrétneho uplatnenia v kontakte so "svetom", hľadá aktivity, ktoré by mu pomohli v rámci možností plnohodnotne žiť. Ak to nejde inak, vytvorí si predstavu aspoň čiastočnej sebarealizácie v kontakte so súčasnými dejmi vo svojom okolí (v spoločnosti). Stačí, ak sa vyskytne osoba, ktorá dokáže "vybudiť" jeho záujem a stane sa jej obdivovateľom a bezmedzným zástancom. S overenou skúsenosťou (Mečiar) je to predovšetkým záležitosť ženského dôchodcovského zastúpenia, v ženách býva túžba po citovej viazanosti k "ideálu" intenzívnejšia. Ak osamelé ženy nestretnú "hrdinu" svojich snov v súkromí, a nájdu ho vo verejnom živote, naplní ich konečne pocit satisfakcie.
Otázka výberu "hrdinu" súvisí s genetickou výbavou voliča, s jeho vzdelaním, skúsenosťami a charak-terom.
"Ideálne" je, ak ON, zidealizovaný "hrdina" pozitívne zareaguje (a ON to robí rád). Naplní tak predstavy roztúžených jedincov k niekomu patriť. Splní im virtuálny sen, že vzťah je obojstranný a onedlho je z vymysleného hrdinu poloboh.
Cestu k ich srdciam má otvorenú.
