Mileva Marić bola matematička a fyzička, ktorá sa dostala ako jediná žena svojej generácie na Polytechniku v Zurichu. Spočiatku ich s Albertom, ktorý bol od nej mladší, spájala láska k fyzikálnym problémom, dokonca niektorí životopisci tvrdia, že spolupracovala s Einsteinom na teórii relativity, rozhodne však na prvom mieste bola vzájomná príťažlivosť. Tá milencov po veľkých rodinných trápeniach a po narodení nemanželskej dcéry Liesel, ktorú Mileva porodila v Srbsku, priviedla v roku 1903 do manželského zväzku. Rodičia génia mali k vzťahu, tobôž k manželstvu s Milevou veľké výhrady. Okrem voľnej predmanželskej lásky a narodenia dcérky im najväčšmi prekážalo, že nebola Židovka. Keď sa nadaná študentka vzdala svojej prvorodenej dcéry, o ktorej osude existujú len fámy, Albert sa predsa len zaťal a s Milevou sa oženil. Taký bol začiatok konca nešťastného manželstva.
Mileva sa vzdala kariéry a na géniov pokyn sa stala ženou v domácnosti, ktorej manžel vo voľnom čase dovolil zaoberať sa aj fyzikou. Svojmu svetom obdivovanému Albertovi porodila ešte dvoch synov Eduarda a Hansa Alberta, o ktorých sa starala sama, partnerov prelietavý génius "unikal k vede pred ubíjajúcou rodinnou každodennosťou" najmä keď jeden zo synov začal trpieť vážnou duševnou chorobou. Rozviedli ich v roku 1919, a vzápätí sa Einstein oženil so sesternicou svojej exmanželky Elsou, jednoduchou ženou, ktorú si nevedel vynachváliť a ktorá mu tolerovala ďalšie milenky. Jeho vetu: "monogamia je neprirodzená" neuvádzajú tak často, ako mnohé Einsteinove slávne a múdre výroky, ale bola to tiež jeho myšlienka. A jeho život.
V roku 1922 Einstein prevzal Nobelovu cenu. V ďakovnej reči síce svoju bývalú spolupracovníčku Milevu nespomenul, ale odovzdal jej finančnú odmenu v plnej výške 1 milión dolárov.
Pani Einsteinová dožívala sama, vraj medzi kaktusmi a mačkami. Roku 1948 ochrnula na polovicu tela a o tri mesiace v Zurichu zomrela.
Pretože nemal kto platiť za údržbu hrobu, krátko po jej smrti ho zrušili.
