Zasa raz sadá noc na náš jasajúci cintorín

Písmo: A- | A+

Pred katastrofou Voľby 2020 sme ešte mohli dúfať, že geroj z Trnavy nepoblázni toľko rôznorodých občanov. Jemu je všetko jedno, kus ako kus, kvantita je viac ako kvalita, musel by ešte odpísať mnoho diplomoviek, aby to rozoznal.

Išlo mu o vlastnú slávu, a vtedy je úplne fuk, ako sa premieša vypočítavé stádočko. Veriaci taký a onaký, príživník,, zlodej a či hrdina, všetko jedna rodina. Podobne ako aj u spriaznených príbuzných, čo si dali meno Sme rodina a pod tou hlavičkou zakladajú (za čie peniaze) akési parky lásky pre deti aj dospelých. Láska na ich spôsob býva veľmi pochybná, výber tiež závisí od iného, ako ho páni proklamujú. Skrátka si radi spievajú "láska je krásná věc, ale prachy si za ni nekoupíš".

Napokon aj obdiv toho, ktorý nevie, že aj jeho koniec sa blíži, s Kollárovcami priniesol Slovensku skazu, aká sa len tak nevidí, navyše karikatúru rodiny, nie,nie podľa pána Chromíka, ale podľa vlastného skokana z dámy na dámu. A možno nielen na dámu. Jeho "šmykneme si" pozná aj zjednávačka vrahov rovnako, ako slečna spod zákona zo zariadenia na ochranu mravnosti.

"Budete mať konečne štát, po akom ste túžili" vytisol zo seba slovenský Caligula, ktorý už na druhý deň netušil, čo včera zo seba dostal, hoci koňa do parlamentu okrem Čepčeka a Heráka donesie, veď aj svojmu odporcovi prisľúbil kedysi nad nokmi, ktoré vraj miluje, že "dobre bude".

Lenže nehodno mu veriť.

Skôr nás naučí, že "Zasa raz sadá noc nad náš jasajúci cintorín".

Skryť Zatvoriť reklamu