Osobne ich nemám veľa a ak áno, ani nestoja za reč.
Ako som však nedávno čakala na autobus, prihovoril sa mi starší pán. Nebol to tulák, ani bezdomovec. Slušne vyzerajúci, obyčajný dôchodca. Opierajúc sa o palicu ku mne podišiel a začal rozprávať o svojej viere. Malý, drevený kríž visiaci okolo jeho krku napovedal, že možno ide o jedného z tých, čo ľudí zastavujú na ulici a vábia na podobné reči. Usúdila som ale, že tento starec a ani jeho viera nie sú nijak zvlášť nebezpečné a len prikývla. On však pokračoval. Spýtal sa ma, či viem aký je v ten deň sviatok. Nemala som ani potuchy, ale už len zo slušnosti som ho neodbila, len odpovedala jednoduché nie. To ho povzbudilo a začal mi vysvetľovať niečo o kresťanskom sviatku toho dňa. Opäť som mu s porozumením prikývla. Nepôsobil zvlášť dotieravo, ani sa ma nesnažil svojimi rečami prikloniť na stranu viery. Chcel sa len s niekým podeliť a diskutovať. Dokonca tento monológ netrval viac ako dve minúty. Zrejme malo mať jeho vysvetľovanie hlbší význam a najmä malo odhaliť aj nejakú pointu, no keďže videl, že vo mne nevzbudil záujem, pobral sa preč.
Pristúpil k pánovi neďaleko. Ten mu však ani nedal šancu niečo povedať, stiahol sa a znechutene odbil slovami nech ho nechá na pokoji, ponechá si tie svoje reči pre seba a nech ide radšej preč. Bez akejkoľvek šance ho odsúdil. Starký pochopil a odkrivkal.
Asi väčšina z nás by na našom mieste reagovala rovnako. Nevšímavo, odmerane a pohoršene. Zaradili by sme ho do skupinky čudných, duševne chorých, nenormálnych dokonca otravných ľudí a bezpečne sa vzdialili bez toho, aby sme porozmýšľali nad tým, či činíme oprávnene.
Nech už na nás jeho reči pôsobili akokoľvek zvláštne, pochopila som, že si označenie "čudný" nezaslúži on. A to minimálne z toho dôvodu, že ako jediný spomedzi všetkých prítomných na preplnenej zastávke ponúkol mamičke s kočíkom svoju pomoc pri nastupovaní a ako jediný to aj spravil, i keď naokolo stála kopa statných mužov. V tej chvíli som sa zamyslela. Veď tento človek nemôže byť čudný. To len my toto pomenovanie veľmi radi a často používame, keď sa nám niečo nezdá normálne a bežné a to aj bez toho, aby sme poznali pozadie osobnosti človeka, ktorému ho prišívame. Usúdila som, že čudnejšie je nepomôcť druhému, ako úmysel podeliť sa o posolstvo svojej viery. Pre mňa v tej chvíli predstavoval vhodný podnet na zamyslenie sa. Aspoň nad tým, čo si v skutočnosti zaslúži označenie „čudné“.
