Poznáte šváby? Nie? Ručím vám za to, že keď prvýkrát švába uvidíte, určite ho spoznáte. So mnou to bolo tiež tak. Prvé stretnutie býva naozaj nezabudnuteľné. Ale nepredbiehajme.
Chýry o neznesiteľných tvoroch, nazývaných šváby, sa mi dostali do uší na študentskom internáte v Bratislave. Sú to vraj odporné, ploské, dlhonohé potvory s krídlami. Tie krídla však vôbec nepoužívajú. Našťastie. Inak by asi bol s ľudstvom amen. Možno nie úplne, ale ak by začali šváby lietať, nastalo by hromadné vymieranie aspoň ženskej časti človečenstva. Príčina – úmrtie z hnusu.
To iste nebude nič hrozné (pomyslel som si, ako vy teraz). Čo už môže byť také odporné, že sa o tom dá rozprávať iba s dlaňou na ústach? Ruka má, pravdaže, zabrániť prípadnému vniknutiu obávaného tvora do úst rozprávača. Dôsledky by sa dostavili okamžite. Napnutie, vracanie, prevracanie žalúdka a smrť v krutých kŕčoch. Preto radím aj vám, keď budete nabudúce hovoriť o týchto príšerách, zakryte si pre istotu ústa, lebo farbisté opisovanie príhod so švábmi môže mať podvedome až deštruktívne následky.
Tak mi moje kamarátky opisovali zážitky zo života na Átriových domoch, čo boli študentské internáty v Mlynskej doline, v tom čase v úplne dezolátnom stave. Spomínali blízkych príbuzných švábov zvaných rusy. Sú to menšie jedince, trochu dočervena, preto ten názov. Malý vzrast ich pre bezpečnosť naučil žiť v skupinách, stádach a húfoch.
Dievčatá spomínali, že v noci, keď zasvietia žiarovku visiacu zo stropu (miesto lustra), objavia na plafóne celú záplavu rusov, ktoré sa okamžite rozbehnú do všetkých kútov a zalezú do všemožných dier a škár, ktoré ste si cez deň ani nevšimli!
Môžeme si len domýšľať, čo majú rusy za lubom, keď sa špacírujú po strope. Predpokladám, že zhora presne zameriavajú cieľ a keď sú úplne kolmo nad nedojedeným rožkom, salámou alebo nahnitým jablkom, pustia sa všetkými šiestimi nohami stropu a priťahované gravitáciou a brzdené mäkkým vzduchom doplachtia a dopadnú na svoju korisť. Avšak čo je ich cieľ, ak je všetko jedlé zjedené alebo dôkladne zabalené v mikroténovom vrecku a zabezpečené silnou gumičkou? Nuž, začnú v noci skúmať tie nežné a nevinné tvory, ktoré volám kamarátky.
Predstavte si, ako sa taký hladný šváb vydá na prieskum po jemnej paži nič netušiaceho a spiaceho dievčaťa. Šváb začne púť na prste, po ktorom sa ako po moste dostane na chrbát ruky. Jemné chĺpky ženskej rúčky mu pohyb síce sťažujú, ale pre hladného švába nie je nič nemožné. Postupne prekoná predlaktie a na lakti zahne navrch paže. Šváb-hmyz-hanba stvorenstva usilovne nadvihuje svoje nôžky (6 kusov/3 páry/2 trojice), aby prekonal jemnučké chĺpky, ktoré sa pre toho malého tvora javia ako vysoká tráva na rovnej lúke.
Problém nastane, keď sa dostane na úroveň mäkkého a pohodlného rukáva pyžama. A čo spraví tá malá beštia, keď sa ocitne na hranici svetla a tieňa, voľnej lúky a hradby z nepreniknuteľnej bavlnenej steny? Nuž, schová sa do najbližšieho otvoru a začne núrať vo voňavom prostredí niečo na zahryznutie. Takže zahryzne a...
Ozve sa strašidelný výkrik, zasvieti svetlo a chúdence dievčatá začnú jačať a mlátiť bezhlavo okolo seba.
Našťastie som nič také na našom internáte nezažil, ale možno len preto, že som tvrdo spával, smrdel som od cesnaku alebo som jednoducho zjedol na izbe všetko skôr, ako sa k tomu šváby dostali. Občas, keď som vošiel do kúpeľne, zachytil som rýchly pohyb, tajomné tiene a zvedavé pohľady malilinkých očí, ale povedal som si, že si to iba namýšľam.
Moje prvé naozajstné stretnutie s týmto netvorom sa odohralo na chate bývalého pionierskeho tábora uprostred prekrásnej prírody Strážovských vrchov. To, že živočíchy obsadili každú voľnú niku, mi došlo až na chatke.
| „Predátor alebo korisť?“ |
Vošiel som do kúpeľne ovlažiť si spotenú tvár po celodennom výlete, keď som ho zbadal. JEHO. Najskôr sa zo štrbiny v umakartovom jadre vystrčili len dlhočizné fúzy, potom hlava a bokom sa jemne vysunula pravá polovica ploského, ale súmerného telíčka. Okamžite som ho spoznal: ozajstný veľký ŠVÁB, v celej svojej kráse – čo to hovorím: ohavnosti! Zbadal ma – skúmavo si ma chvíľu prezeral a odhadoval moje sily. Predátor alebo korisť?
Ohromený som nevedel, čo mám vlastne robiť. Šváby existujú! Dokonca sú tu, v našej izbičke, v našej kúpeľni, v podlahe, strope, v stenách – sú všade. Tam, kde je jeden, sú ich tisíce.
Vtom som sa strhol a inštinktívne som odskočil dozadu. Hmyz si však zachoval chladnú hlavu a pokojne zasunul svoje telo späť do škáry. Ako duch. Akoby tam nikdy nebol. Akoby neexistoval. Nebol to iba môj prelud, vidina, haluz? Nezostal žiadny dôkaz, neexistovala žiadna stopa po záhadnom tvorovi, s ktorým som mal očný kontakt a ktorý mi týmto oznámil, že proti nemu nemám šancu. Odpor je zbytočný, iniciatíva nezmyselná, útok vopred prehraný.
Manželke som radšej nič nepovedal. Poznám ju. Bol by koniec výletu. Ani sekundu by nedýchala spoločný vzduch s týmto pahmyzom. Nieto ešte deliť sa s ním o kúpeľňu a toaletu.
| „Po minúte zúrivého mlátenia metlou o podlahu bolo po všetkom.“ |
Vtedy som si naivne myslel, že sa nad švábmi dá zvíťaziť. Netušil som, že s nimi zvediem ešte zopár bitiek. Čiastočný úspech som zažil v Chorvátsku v príjemnom apartmáne neďaleko mora. Hneď ako sme sa nasťahovali, vyšiel som si na balkón potvrdiť ten krásny výhľad na more. Bol tam. ŠVÁB. Uprostred terasy. Okamžite som si uvedomil svoju strategickú polohu vo dverách a začal som ofenzívu. Schmatol som metlu a tĺkol som hlava-nehlava po dlaždiciach, kde sa vyskytoval šváb. Tu vonku sa odohral nerovný boj. Môj mozog bol v obrovskej prevahe. Okamžite som si rozdelil bitevné pole terasy na vojenské sektory podľa pravouhlých súradníc, ktoré vytvárali dlaždice. Palebnú silu som sústreďoval na miesta, kde sa mohol vyskytovať šváb podľa jeho predchádzajúcej trajektórie, smeru a rýchlosti. Po minúte zúrivého mlátenia metlou o podlahu bolo po všetkom. Nepriateľ bol eliminovaný a fyzicky zničený. Spotený vytiahol som smartfón, aby som na Wikipédii zistil druh a latinský názov tej beštie. Zbytočne. Z tela ostali len zhluky molekúl pribité na podlahe. Identifikácia nemožná.
„Kde sú?“ spýtal som sa vydesenej manželky, ktorá práve vybaľovala veci do skrine. Kde je jeden, tam ich je tisíc. Vyzbrojený teniskou začal som prehľadávať police a komody. Vtom ma zaujala napoly rozmočená a prehnitá kuchynská linka. Priblížil som sa k nej a v zlej predtuche som nadvihol obrátený hrniec v umývadle. Bol tam ďalší. Veľký, čierny, vypasený. Ani tykadlom nepohol. Pozeral na mňa a zvažoval možné únikové cesty. Využil som moment prekvapenia a zaútočil som prvý. Mlátil som ako zmyslov zbavený teniskou v ruke po umývadle. V druhej ruke som držal ucho hrnca. Musel som v tej chvíli vyzerať ako Don Quijote, keď sa chystal zaútočiť na veterné mlyny. Tento šváb bol však rovnocenný protivník. Behal v umývadle obrovskou rýchlosťou, pričom v okamihu menil smer pohybu. Bol ako Schrödingerova mačka – chvíľu bol tu, chvíľu tam. Mal som pocit, že sa nepohybuje spojito, ale iba sa vyskytuje na rôznych miestach, ohraničených plochou umývadla. No povrch umývadla sa mu stal osudným – jeho šiestim nohám sa na antikore šmýkalo a nedokázal uniknúť z tohto priestoru. Aj ja som si uvedomil slabé miesta svojej výzbroje – moja teniska mala široké zárezy v podrážke, a hoci som plochou tenisky švába zasiahol, on sa stihol uchýliť do „prázdna“ v podrážke. Vo chvíli najväčšieho vražedného amoku som mal pocit, že tento boj sa vyhrať nedá a prúd vzduchu švába vystrelí na stenu, kde už nebudem mať žiadnu šancu zlikvidovať ho. Predsa však mi vtedy zaprialo šťastie – švábovi sa opäť šmyklo, zle si vypočítal uhýbací manéver a podrážka ho zasiahla naplno, až sa vnútornosti rozprskli po celom umývadle. Nie, nebojte sa, na tvári som ich nemal. Aspoň si myslím... Fúúúj, tá predstava!
„Mám ho!“ zreval som, pričom manželka s deťmi naľakane vybehli na chodbu.
„Zavolajte domácu!“ zakričal som a pre istotu som ostal strážiť telo nebožtíka s teniskou a kastrólom v rukách.
Dopadlo to tak, že sme okamžite zbalili veci a vyskočili aj s batožinou na ulicu. Tam sme sa s majiteľkou apartmánu napochytro rozlúčili a išli sme hľadať iné ubytovanie.
| „Najväčšiu skúsenosť s touto pliagou mám na takom mieste, kde som ju vôbec nečakal.“ |
Avšak najväčšiu skúsenosť s touto pliagou mám na takom mieste, kde som ju vôbec nečakal – na Novom Zélande. Tento ostrov na opačnej strane zemegule mi v mysli evokoval stromové paprade, vtákov kivi a potetovaných Maorov, ale určite nie šváby. Omyl – Nový Zéland je seizmická oblasť a domy sa tu stavajú zásadne z dreva. Drevo sa časom začne sušiť, točiť, vytvárať štrbiny, čím pracuje v prospech švábov – nachádzajú tu zasľúbenú krajinu pre svoj život.
Bol som tam sám, a tak som si vybral veľmi lacné ubytovanie v Rotorue, s výhodnou polohou pri jazere. Vôbec mi nebolo čudné, že motel v lukratívnej lokalite a s vaňou napojenou na geotermálnu vodu má také výborné ceny. Až neskôr som pochopil, prečo sa platí vopred.
Pricestoval som večer a unavený, tak som rýchlo vybavil formality a ľahol som si spať. Asi do dvanástej sa nič nedialo. Spokojne som si podriemkaval, a keď odplávala aj posledná výletná loď s turistami, rozhostilo sa úplné ticho. Odrazu som začul jemný šuchot pod mojou posteľou. Hm. Nevenoval som tomu pozornosť a prevrátil som sa na druhý bok. Ale znova som zachytil zreteľný zvuk spod susednej postele. Ešte chvíľu som sa snažil sám seba presvedčiť, že sa mi to iba zdá, ale onedlho som vyskočil a zasvietil. Pozrel som pod posteľ a bol tam – obrovský exemplár, ploské telo, široké krídla, dlhé nohy, tykadlá. No fuj! Súc poučený minulými stretnutiami, schytil som papuču a začal som švába dočahovať. Ale tu som sa prerátal. Môj spolubývajúci mal výhodu domáceho prostredia. Poznal každý kút, každý strategický bod a každú skrýšu. Útočil som z každej strany, posúval som posteľ – vždy ušiel do vzdialenejšieho rohu alebo pod druhú, prázdnu posteľ.
Vtedy som pochopil, prečo sú šváby také desivé. Pretože majú... INTELIGENCIU. Ony vás pokojne nechajú zaspať, počkajú si celý deň, len aby mali pokoj a voľný priestor pre seba. Až potom začnú snoriť. Prelezú každý kúsok bytu, vašej postele, aj vášho tela. Nazrú do každej trhlinky, do všetkých škár a do každého telesného otvoru. A to nepozorovane, tajne, v noci, bez stopy. Jediná istota je, že zajtra sú tu zas.
Strávil som hodinu naháňaním švába, trieskaním papučou a presúvaním nábytku. Bezvýsledne. Vždy, keď som zastal, zastal aj on. Ani sa nepohol. Premeriaval si ma drobnými očami a snažil sa uhádnuť, čo spravím.
Čakal som, že sa vydá sám nejakým smerom, aby som ho mohol zo zálohy tresnúť po kotrbe. Ale kdeže. Tú istú taktiku si zvolil aj on. Neurobil žiadnu chybu, naopak – čakal, akú chybu urobím ja. Šváb totiž nie je blbý mravec, ktorý chodí pomaly po tých istých cestičkách. Stačí si ho počkať a rozpučiť palcom. Kdeže, toto je zákerný nepriateľ, ktorý pozná vaše slabé miesta. Po troch hodinách hrmotania nábytku som konečne švába zatlačil do kúta a pevnou topánkou som sa chystal ukončiť jeho bezvýznamný život. Dokážem, kto je pánom tvorstva. Teraz alebo nikdy – šváb v kúte, topánka v ruke a zvieracie inštinkty vybudené. Načiahol som sa, že to celé ukončím, a... šváb nehlučne zmizol za papierovou tapetou v stene. Takže remíza.
| „...tisíc švábov do rána študovalo moje telo ako Liliputáni...“ |
Odpadol som do postele a netuším, koľko tisíc švábov do rána študovalo moje telo ako Liliputáni uväzneného Gulivera.
Druhú noc som sa už lepšie pripravil. Preskúmal som štrbinu v tapete a zistil som, že pravdepodobne tadiaľ vedie švábia cesta. Nebol som sám, kto na to prišiel. Súdiac podľa množstva papierikov zatlačených v diere, turisti zažívali bezsenné noci pravidelne. Ja som si dal záležať – z reklamných letákov som natrhal presné tvary dier a príborovým nožom som ich natlačil do štrbín. Bolo jasné, že tadiaľ šváb neprejde. Ľahol som si spať, ale oka som nezažmúril. Tentokrát som nechcel zdupkať z bojiska ako v Chorvátsku. Jednak nebolo kam, lebo všetky hotely v meste boli obsadené, a okrem toho som sa cítil ako Nebojsa z rozprávky, keď ho o polnoci prišli strašiť príšery na zámku. Ani tam sa do polnoci nič nedialo. Zrazu som začul šuchot za stenou. Je tu. Spoza tapety bolo počuť, ako sa šváb sunie cestičkou zhora dole. Zo zvuku sa dalo celkom dobre lokalizovať, kde sa netvor práve nachádza. Mať tak panzerfaust, určite by som ho neváhal použiť. Konečne sa dostal k diere pri zemi, ktorú som zapchal. Chvíľu bolo počuť zvuky, akoby sa chcel prehrýzť von, ale hrubá vrstva kriedového papiera prekladaná tlačiarenskou farbou odolala. Po chvíli to vzdal a vracal sa tou istou cestou späť. Cha! Dostal som ťa! Spokojne som si ľahol a zaspal som.
Avšak okolo tretej som sa zobudil na divný pocit. Čo ak tu predsa je? Nemal by som to skontrolovať? Opatrne som rozsvietil nočnú lampu. Bol tam!!! V úplne inom kúte ako včera. Práve skúmal moje topánky. Ďalšie tri sekundy si nepamätám presne. Bol som ovládaný živočíšnym pudom predátora, adrenalínom a bojom o prežitie. Šváb na otvorenom poli nemal veľké šance a bez možnosti úkrytu pod posteľou hrdinsky zahynul v boji. Jeho telesné pozostatky som zavesil na okraj koša, aby si upratovačka všimla nepriateľa a prípadne dosvedčila videné. Pre istotu som celú situáciu zdokumentoval foťákom, aby som mal lepšiu pozíciu pri vyjednávaní zľavy.
Tretiu a zároveň poslednú noc som úplne podcenil. Zapchatá diera a zneškodnený šváb vyvolali dojem, že môžem pokojne spať. Dal som si dokonca kúpeľ v smradľavej sopečnej vode a pomyslel som si, aký to je úžasný motel, keď tu nie sú tie potvory.
Zaspal som, ale už onedlho som sa zobudil na zvuky, ako sa niekto prehrabáva v koši. Znelo to podobne, ako keď bezdomovci palicou skúmajú obsah kontajnera. Ibaže toto bolo oveľa tichšie, no vzhľadom na nočné ticho úplne desivé. Zúrivo som rozsvietil a hnal som sa ku košu – vybehli odtiaľ tri šváby: dve samičky a jeden samček (súdiac podľa veľkosti). Tento nerovný boj proti presile sa skončil jednou stratou na živote švábov a mojimi rozdrásanými nervami, lebo do rána som už nezaspal. Mal som stále pocit, že po mne niečo lezie. Zaspal som až na brieždení a skoro som zmeškal naplánovaný výlet.
No netešte sa škodoradostne z môjho nešťastia, radšej si dôkladne prezrite svoj príbytok. Tento rok som našiel šváby už aj na chodbe nášho domu. A keď sú u nás, môžu byť aj u vás.
ŠVÁBY SÚ VŠADE, PRIATELIA!
