Exposlankyňa Smeru Ľubica Rošková podľa najvyššieho súdu neoprávnene poberala dotácie aj na futbalové ihriská, rybníky, parkovisko či letisko. Tak dnes rozhodol. Škoda takmer 152-tisíc eur. Po desiatich rokoch vyšetrovania dostala podmienku a peňažný trest vo výške, ktorú si pri podobných kauzách niektorí ľudia dovolia minúť za víkendový pobyt pri mori.
A človek pri tom všetkom sedí, číta správy a rozmýšľa, načo vlastne tento štát ešte predstiera prísnosť.
Obyčajný človek dnes žije v krajine pokút, kontrol a formulárov. Stačí omeškať odvody, zabudnúť papier, zle vyplniť tlačivo alebo nezaplatiť pár stoviek eur a štát vie byť nepríjemne rýchly, tvrdý a nekompromisný.
Ale pri veľkých menách sa zrazu všetko spomalí. Roky plynú, zákony sa menia, tresty zjemňujú a nakoniec príde rozsudok, pri ktorom má človek pocit, že nesleduje správy zo súdnej siene, ale zlý vtip.
Dotácie na letisko. Na parkovisko. Na futbalové ihrisko s bránkami. Slovensko je zrejme jediná krajina, kde sa aj asfalt dokáže v očiach systému tváriť ako poľnohospodárska pôda. A výsledok? Podmienka.
Najhoršie na tom všetkom nie je ani samotná suma. Ani meno političky. Ani fakt, že štát po rokoch rezignoval na vymáhanie škody. Najhoršie je, čo takéto rozsudky robia s dôverou ľudí.
Pretože obyčajný človek pri nich prestáva veriť, že spravodlivosť je slepá. Začína mať pocit, že spravodlivosť veľmi dobre vidí. A presne vie, komu môže ublížiť a komu radšej nie.
A potom je tu ešte jedna vec, pri ktorej človeka zamrazí ešte viac.
Keď kauza začínala, hrozili za tento trestný čin roky väzenia natvrdo. Sedem až 10 rokov. Potom však prišla novela trestných zákonov, ktorú presadila tá istá politická garnitúra, z ktorej Ľubica Rošková vyrástla.
Zrazu boli tresty nižšie. Zrazu sa už dala udeliť podmienka. Zrazu sa zo závažného podvodu stal problém, ktorý sa dá po rokoch uzavrieť sumou, akú dnes stoja lepšie ojazdené autá.
Práve preto dnes ľudia neveria štátu, politikom ani súdom. Na Slovensku totiž nie je najväčšou výhodou nevinnosť. Najväčšou výhodou je postavenie.
