Dnes, 20. augusta, si pripomíname narodeniny muža, ktorý sa navždy zapísal do sŕdc všetkých Slovákov – Júliusa Satinského. Tento veľký humorista, herec, spisovateľ, a predovšetkým človek s obrovským srdcom, by dnes oslávil 83 rokov. Jeho prínos pre Slovensko je nevyčísliteľný, a hoci už nie je medzi nami, jeho odkaz stále žije.
Satinský bol mužom mnohých tvárí. Mnohí ho poznali ako vtipného a veselého človeka, ktorého humor dokázal rozžiariť aj tie najtemnejšie dni. Jeho nezabudnuteľné herecké výkony, najmä v tandeme s Milanom Lasicom, dodnes rezonujú v našej kultúre. Spolu vytvorili dvojicu, ktorá sa stala symbolom inteligentného humoru, láskavosti a nadhľadu. Ich satirické skeče a kabarety nielenže rozosmievali divákov, ale často tiež reflektovali spoločenské dianie s múdrosťou a jemným ironickým podtónom.
Ale Július Satinský bol viac než len komik. Bol to človek, ktorý sa hlboko zaujímal o svet okolo seba, o ľudí, o kultúru a o Slovensko. Bol veľkým patriotom, ktorý s láskou hovoril o svojej rodnej zemi, a svojimi činmi a slovami jej dodával dôstojnosť a krásu. Jeho knihy, plné úprimného rozprávania a životnej múdrosti, nám dávajú možnosť spoznať jeho svet aj po jeho odchode.
Osobitnú kapitolu v jeho živote tvoria deti. Satinský bol totiž nielen skvelým rozprávačom pre dospelých, ale aj pre najmenších. Jeho láskavé rozprávky, ktoré písal s neobyčajným citom pre detskú dušu, sú dodnes obľúbené a vyhľadávané. Pre neho nebolo nič dôležitejšie ako vnášať radosť a smiech do života detí, pretože veril, že šťastné detstvo je základom pre šťastný život.
Ako spomínajú jeho blízki, Július bol aj nesmierne empatický a starostlivý človek. Hoci sa preslávil svojím zmyslom pre humor, nikdy nezabúdal na vážnejšie stránky života. Jeho múdre slová a hlboké myšlienky rezonovali nielen na javisku, ale aj v osobných rozhovoroch. Bol to muž, ktorý vedel počúvať a poradiť, človek s dušou plnou lásky a pochopenia.
Je ťažké vymedziť, čo všetko nám Július Satinský zanechal. Jeho odkaz je všadeprítomný – v televízii, v knihách, v divadlách, ale aj v našich srdciach. Jeho humor nás naučil, že aj v ťažkých chvíľach môžeme nájsť svetlú stránku, jeho múdrosť nám pripomína, aké dôležité je byť dobrým človekom.
Na Júliusa Satinského by sme nikdy nemali zabudnúť. Bol to človek, ktorý svojim životom a prácou obohatil Slovensko a jeho odkaz bude žiť ďalej. Dnes, keď si pripomíname jeho narodeniny, poďakujme mu za všetko, čo pre nás urobil, a uchovajme si jeho spomienku v našich srdciach. Lebo práve tam Július Satinský naďalej žije – v smiechu, v láskavých slovách a v neprestávajúcej inšpirácii, ktorú nám zanechal.
Slová, ktoré tu zanechal jeho kolega, Milan lasica:
“Nikdy, za celých päťdesiat rokov našej známosti a štyridsaťtri rokov partnerskej spolupráce, by som si nebol pomyslel, že Julo Satinský sa nedožije šesťdesiatich piatich rokov. Nič také ako smrť mi v súvislosti s ním nenapadlo, hoci v našich dialógoch sa našlo primerané miesto aj pre ňu.
Jednoducho - nevyzeral na to, že by niekedy mohol umrieť.
Na rozdiel odo mňa, ktorý som tak vyzeral dosť často. Najmä ráno, po preflámovanej noci, ktorej dominoval on. A ráno sa prebúdzal fit, plný energie. A niekedy sa ani neprebúdzal, pretože bdel až do rána. Odchádzal posledný a začínal prvý. Bohaté raňajky servírované na úrovni aj v najnevhodnejšom prostredí a jemné prikrmovanie nočných prípitkov. Dobrá nálada, trúsenie bonmotov, komu by kedy napadlo, že tento muž tu s nami nebude navždy? Ba že bude aj potom, keď my tu už nebudeme. Sám hovorieval - umrieme v roku 2020 od nudy.
Nuda bolo to, čo nepoznal. Takže sme akosi automaticky predpokladali, že tu bude furt. Nedávno sa ma z jednej televízie pýtali, či si myslím, že je spokojný v nebi. Nuž teda, nemyslím si, že je v nebi. Nie preto, že by tam nepatril, ale preto, že ak nebo vyzerá tak, ako si ho predstavujeme, určite by sa tam nekonečne, doslova nekonečne nudil.
Viem si síce predstaviť, ako sedí na obláčiku v snehobielej košieľke a hompáľa nôžkami, ale určite nemá v ruke lýru, ale demižón.
A to do neba nepatrí. Myslím, že tam bol, ale len chvíľu, zo zvedavosti.
A keď sa presvedčil, že je to také, ako predpokladal, ubzikol. Kam? Do pekla, prirodzene. To prostredie je predsa oveľa atraktívnejšie, vzrušujúcejšie, je to jedno súvislé dobrodružstvo. A hrôzy a pekelné muky? Tie predsa nepodstupuje ten, čo sa tam ocitol dobrovoľne.
Naopak, spočiatku je vysoko vážený. Čerti ho úctivo vodia po celom území, ukazujú mu svoje výdobytky, vyťahujú sa pred ním. Lucifer mu udelí audienciu.
Začne sa oficiálnym posedením a po niekoľkých nociach sa končí spevom svetového operetného repertoáru. Vrcholí piesňou Szép város Kolosvár. Lucifer vyzýva Jula, aby si potykali. Julo chvíľu váha, pretože si rád vykal aj s najlepšími priateľmi, ale potom vyhovie a zábava pokračuje.
Čerti zvedavo nazerajú do miestnosti. Niečo také ešte nezažili. Je to začiatok rozpadu takého pekla, ako sme si ho doteraz predstavovali. K flámu sa postupne pridáva personál. Čerti zabúdajú prikladať pod kotle a hriešnici sa najprv tešia, že voda je vlažná, ale keď celkom vychladne, začne im byť zima a zapoja sa do zábavy. Na Julov pokyn, pravdaže. Čerti neprotestujú, je im to jedno, práve tancujú kankán, Lucifer leží pod stolom. Julo je nadšený, koľkých významných ľudí tam stretáva. Nebudem menovať, ale viete si predstaviť. Z pekla sa stáva prosperujúci nočný podnik a verte, že vďaka Julovi bude mimoriadne vyhľadávaný.
Julo zmenil charakter pekla a jeho poslanie. Už poznáme zmysel jeho predčasného odchodu. Na zdravie!”
