Vyfasovali ho z inej školy, kde ho nechceli, podobne ako v predošlej škole. Putovný nespratník. Spôsob, akým šikanuje okolie je patologický. Nechcem riešiť, čo s tým, skôr sa zamýšľam, kde sa to berie. Tá chorobná agresia s ktorou sa stretávam na každom kroku. A pustím si telku, aby som prišla na iné myšlienky. Neprišla. Prepínam kanále a jedine na tom ladenom telenovelovo nič nevybuchuje, nikto nikoho nekrája na kúsky, len Chuan vzdychá od nešťastnej lásky.
Preťukám rad športových kanálov, prejdem na tie o prírode, zastavím sa pri zvieracích maznáčikoch a infantilne sa usmievam nad tým, akí sú „milení“. Idem o kanál ďalej a tam sa dozviem, ako musíme zvieratá zachraňovať pre vyhynutím. Typické, najprv ich hubíme a potom zachraňujeme.
A potom to príde. Filmové kanály. Jedna báseň. Zbrane, výbušniny, krv, črevá, plechoví hrdinovia, čo zbúrajú pol mesta, aby zachránili nejakú upišťanú kozu visiacu z mrakodrapu, ďalší hrdinovia vycifrovaní ako na maškarák, poletujúci vzduchom a v neposlednej miere veľmi módni a aktuálni úpíri. A čo sa dozviem z týchto filmov? Že násilie je prirodzené, že vražda je bežný spôsob komunikácie ("neber si to osobne, je to len biznis"), že ak denne nevyhodím niečo do vzduchu, akoby som nežila a že mafián je pomenovanie sympaťáka, do ktorého všetci pchajú peniaze.
Môžem si povedať, že nebudem pozerať nablblé filmy, ale seriózne info v správach. Bohužiaľ, je to detto, len bez trápnych kostýmov. Dozvedám sa, že svet sa rúti do katastrofy, lebo ani dnes sa nestalo nič pozitívne, o čom by sme mali byť informovaní. Naopak, zas niekto okradol dôchodcu, alebo zmlátil bezďáka.
Vyzerá to tak, že vstať, umyť sa, obliecť a vyraziť do práce ani veľmi nemá cenu. Ja to ale tak nevidím. Asi nezmením to, čím som kŕmená (a to aj doslovne), nezastavím vývoj, neovplyvním to, že sme zaťahovaní do hier mocných, ktorí účelovo využívajú médiá na to, aby v nás agresia rástla, až nakoniec budú pre nás scény z akčných filmov ako návody na život. Ale môžem robiť to, že si poviem sama pre seba „ja to takto nechcem“ a aj keď to bude vyzerať na útok hlavy proti múru, bude to v skutočnosti ochranná prilba na tej hlave. Keby sa ten múr chcel skydnúť.
Všetci pociťujeme úzkosť. Ako napríklad suseda, ktorá na mňa včera slovne zaútočila. Už-už som sa chcela brániť, keď ma zaujalo, prečo vlastne potrebuje takto ponížiť práve mňa. A potom mi to došlo. Za ruku som držala svojho malého vnúčika, doma na mňa čakali moje deti a cez záhrady bolo počuť, ako sa skvele bavíme. U nej bolo ticho. Úzkosť ale nezmizne, keď dáme niekomu po papuli. Keby ma objala, bolo by jej teraz lepšie.
