Beriem foťák a idem von. Najprv naslušno, asfaltkou, cvakám ako pominutá, slnko zachytené v listoch stromov, vzdialeného bažanta, aj keď viem, že z neho bude iba okrídlená machuľa, liečivky zvané burina, všelijaké blbiny, čo mi momentálne ovlažujú dušu. Geniálny vynález tento digitál, nemusím počítať zábery a aj keď viem, že z väčšiny nič nebude, nemusím čakať do večera, kým vyhodím zmarený celuloid do koša.
Prišla som až ku koľajam a vydávam sa popri nich. Slnko mi svieti rovno do tváre, mračím sa, žmúrim a vidím len obrysy. Násyp a stĺpy s trolejovým vedením, betónové korále závažia, kríky bazy a šípovej ruže, zakrpatený orech.
Traťou prefrčal poschoďák a mne náhle stislo srdce. Kedysi pred rokmi, jedna žena, s fotoaparátom bez filmu a s dušou plnou bolesti a beznádeje...Fotím trať a myslím na to, ako veľmi ju musel život omínať, aké peklo na zemi skúšala každý deň, keď sa rozhodla...
Poznám tú trýzeň. Nemá jasné opodstatnenie. Drieme, čaká, dáva o sebe vedieť drobnými štuchancami, nedovolí zabudnúť, len nechá občas vydýchnuť, kým znovu udrie, plnou silou ovládne celú bytosť a nie je kam ujsť. A ja sa zrazu vidím, ako stojím na balkóne dvanásteho poschodia a dívam sa na tvrdý šedý betón pod ním... alebo kráčam nočným mestom a už sa nikdy nechcem vrátiť, chcem len ísť a nemusieť sa zastaviť...prestať rozprávať, s nikým sa nestretnúť, nájsť si nejaké zákutie a navždy tam skamenieť.
Koľaje. Nebyť toho, že ďalšia dušička zvolila tento príšerný odchod zo života, nespomenula by som si...Fotím tie oceľové hady a posielam tým ženám kus lásky priamo zo svojho srdca. Neodsudzujem, ani neľutujem - súcitím, chápem tú voľbu. A som im vďačná. Skrze nich si uvedomujem, koľko šťastia mám v živote. Naučila som sa, že vždy je možnosť voľby minimálne z dvoch možností a že zajtra, alebo už o chvíľu, bude všetko ináč. A že aj s tým duševným parazitom sa dá žiť. Aj keď to občas veľmi bolí.
Neexistuje fixný bod, kde by som si mohla zavesiť pohodové chvíle a vždy, keď je zle, vrátiť sa k nim. Ale stačí vedieť, že sú a že zas budú a vydržať tú pohromu...vydržať.
