Vôbec neviem, kto to bol, ale bola to známa postavička. Chodila po meste, nedbala, keď na ňu posmešne pokrikovali, len si vždy niečo šomrala. Mala nesmierne veľkú spodnú gambu, na hlave ručník a pod ním nejaký tajomný účes, ktorý jej tvoril vzadu veľký chochol. Bola síce zhrbená, ale nebolo to vekom. Vek sa jej nedal určiť. Skrátka – ježibaba.
Moje strašidelné sny začali v období, kedy sa moja matka rozhodla uvrhnúť ma do škôlky. Striga v nich bývala po našimi schodmi a keď som išla domov, vyliezla von a chcela ma uniesť, zožrať, skrátka nečakalo ma s ňou nič dobré. Utekala som domov a keď ma dobiehala, zobudila som sa. Radšej. Koniec som nechcela dosnívať. Dodnes neviem, ako to dopadlo.
Nezávideniahodná povinnosť zaviesť ma do škôlky zostala na sestru, lebo to mala po ceste do školy. Bola "nadšená". Pravidelne som sa jej vraj hádzala pred dverami do triedy o zem. Ja o tom nič neviem, určite si to vymyslela, zo škôlky si pamätám, že tam boli veľké koráliky na navliekanie a to sa mi páčilo, prečo by som robila scény.
Nakoniec som zvíťazila a mama povolala babku, aby ma opatrovala. Ona musela budovať vlasť. Začiatky boli dobré. Babka štrikovala a ja som sa celé hodiny hrala s drevenými kockami. Neskôr sa to zopsulo a ja som začala mať pocit, že babka sa nejako spolčila s tou spod schodov. Až oveľa neskôr som pochopila, že ježibaba drieme v každej z nás a keď má podmienky, vynorí sa. Tiež som ju v sebe objavila.
Prijmite preto, prosím, ospravedlnenie všetci tí, čo ste museli byť účastní mojej občasnej premeny. Verím, že ju už udržím na uzde, tú bosorku vo mne a že ukážem svetu len svoju anjelskú tvár.
