Napadlo ma, že mám predsa rezervný. Hurá. Ibaže nefungovala automatika, známe ťuk ťuk sa neozvalo. No ale veď je to kľúč a kľúčom sa odomyká. Tak šup s ním do zámky. Odomkla som, otvorila a...spustil sa alarm. Vrieskal v podvečernom tichu na celú dedinu a ja som netušila, čo s tým. Zabuchla som dvere a schovala sa v dome, akože ja nič, to samé. Po chvíli auto stíchlo. Zbalila som si veci, na ktoré XY čakal a dúfajúc, že auto pochopilo, že nie som zlodej, ale majiteľka, rozhodla som sa ho použiť.
Zatajila som dych, otvorila som dvere a... Z horného konca sa ku mne približovala moja jednoduchá suseda a v tom rámuse niečo kotkodákala. Rýchlo som nasadla a upaľovala preč. Veselo som si hulákala až do cieľa. Tesne pred tým, ako som uvidela onoho pána, ktorý bol samozrejme všetkému na vine, alarm stíchol. Pán ma vypočul s mierne padnutou sánkou, zrejme si pomyslel niečo o ženách za volantom, vybavili sme, čo bolo treba a rozlúčili sme sa.
Zúfalo som sa zahľadela na toho uvrešťanca. V duchu som ho prosila, nech si to rozmyslí, v dedine sa reči šíria rýchlo a zajtra budú všetci hovoriť o tom, ako som sa hrala na sanitku, alebo policajta... nedal si povedať. Nezostávalo mi nič iné, len sa presunúť čo najrýchlejšie domov. Kútikom oka som sledovala, ako majitelia áut vybiehali z domov k svojim tátošom, či im ich niekto nekradne. Že by som v ukradnutom mohla sedieť ja, nikoho nezaujímalo.
Táto krátka cesta ma tak vyčerpala, že som už nebola schopná robiť nič, len si dať príjemný kúpeľ. Keď som si brala uterák, na zem sa zošuchol kľúč. Ten od auta. Spomenula som si, že som skladala prádlo, keď zazvonil telefón po prvý krát. Jednoducho som ho prikryla práve zloženým kusom. Nuž čo, aspoň som múdrejšia o poznatok, že nie je kľúč ako kľúč a že ak svojmu autu v tomto smere nevyhoviem, je schopné sa chovať ako rozmaznaný smrad.
