Hodiny tikajú, je pol druhej v noci a mne je jasné, že dnes už asi nezaspím. Večer som si dala horúci kúpeľ a zaspala ako batoľa. No neskôr, v polospánku, mi došlo, čo ma už odteraz čaká a z postele ma vyšmarila jasná myšlienka, poznanie, že to nedokážem. Celou mojou bytosťou prebehol des. Jasne som si uvedomila, že som v situácii, ktorú nezvládnem a že nie je pri mne nikto o koho by som sa mohla aspoň oprieť.
Myšlienky sa rozkrútili a pribudli všetky možné pocity. Zlosť, ľútosť, strach, beznádej, zúfalstvo... Tisíce otázok bez odpovedí. A túžba. Ako keď si malé dieťa rozbije kolienko. Pofúkať a už nebolí. Vziať do náručia a ubezpečiť, že aj keď je to teraz zlé, bude to v poriadku. Že všetko bude v poriadku. Ale medzi mnou a zvyškom sveta je temnota. Momentálne patrím medzi ľudí, ktorých keď stretneme síce zúčastnene poľutujeme, ale sme radi, že srabe sú oni a nie my a ideme od nich čo najďalej. Aby to na nás nepreskočilo.
A tak mi nezostáva nič iné, ako to robiť ako doteraz. Jednoducho nekončím, som zvedavá, čo je za rohom, ako to celé dopadne. Chcem byť pri tom. Lebo tomu, v čom som, sa nedá uveriť. Je to ako zlý sen a také veci sa dejú iným, nie mne. Viem, čo by som tým iným radila (lebo to je najľahšie), vzchop sa, hľadaj možnosti, hrab sa na internete, oslovuj ľudí, snaž sa z celej sily, uvidíš, že sa ti to podarí. Ja to aj robím. No potom príde chvíľa čistých počtov a reality a ja viem, že sumu, ktorú musím dať odteraz každý mesiac dohromady, nemôžem reálne nikdy zarobiť.
Taká prozaická a banálna vec ma trápi. Hlúpe peniaze. Ohrozenie života? Nie priamo. Ohrozenie slušnej existencie. Pohodového zostarnutia. Nečaká ma už nič, iba roky práce a odriekania. A ja ani neviem prečo.
Toto bol taký môj nočný blogový povzdych. Imaginárnemu priateľovi, kamarátke, komusi, na druhom konci vesmíru. Niekomu, kto mi pošle trochu energie, aby som si to kolienko pofúkala sama a mohla zas poskakovať, až mi budú vrkoče lietať okolo hlavy...
