Z čoho pramení táto izolovanosť? Samozrejme, ide to zo mňa. To ja sa stránim, unikám, zatváram dvere, nerozprávam, strácam slová a výrazy. Nedá sa písať, keď sa slová rozutekajú ako mravce, jedno nájdem a ostatné sú už fuč. Sotva z jedného vytvorím niečo zmysluplné. Alebo že by predsa? Ktoré mi neubziklo a povaľuje sa tu predo mnou? Že by „strach“?
To je ono, to je ten hnusák, ktorému sa nechce preč, drží sa ma, ba dokonca sa vnucuje. Tvári sa ako jediný dôverný, ten ktorého poznám a môžem sa spoľahnúť, že sa prihlási vždy, len čo si začnem trúfať byť trochu šťastná. Doplazí sa ako smrad a ukáže celú zbierku ťažkostí, čo neustále poletujú okolo mňa.
„Ty sa chceš do niečoho púšťať? A sama? Ale moja, pozri, koľko prekážok som ti nastaval. To neprekonáš. Zostaň len pekne dolu, nevyskakuj, zhrýzaj sa, v tom si dobrá, tak ťa všetci poznajú. Zalez do kúta a kňuč, ako sa ti nedarí. Budem tam s tebou...budem navždy s tebou.“
Počúvam ten kvílivý hlások, vnímam tú úzkosť a vtom náhle počujem aj iný hlas. Fúha, hlasy v hlave, to nevyzerá dobre, ale našťastie toto sú moje vedomé hry a riadim si ich sama. A ten druhý hlas je vlastne citát pána Wericha: „Ak cítiš, že prichádza úzkosť, postav sa čelom k slnku a tiene budeš mať za chrbtom.“ Tak toto sú tie slová, čo sa mi rozutekali a ktoré som práve teraz potrebovala. Vstávam, ako bojovník, hrdina, zamávam vo vzduchu svojou zbraňou (o chvíľu ňou budú nožnice, krajčírska krieda, alebo centimeter) a vydám sa do boja voči tomu darebákovi, čo mi otravuje život.
Už po tisíci krát. Vždy znovu a znovu. Ja sa nedám. A možno to, že som na to sama a už mi v podstate nikto neverí, že sa z toho vyhrabem, bude mojou najsilnejšou motiváciou. Nie dokázať iným, ale sebe, že som tá, akou chcem byť. Že sa dokážem o seba postarať a že unesiem to nadľudsky ťažké bremeno bez toho, aby som musela prosiť o pomoc. Preto sa možno izolujem a uzatváram. Už nechcem nikoho sklamávať, nikomu potvrdzovať, že život so mnou je iba strata času. V samote nájdem samú seba a potom sa uvidí. Či sa potvrdí, že nestojím za nič, alebo dovolím sama sebe byť už len bezvýhradne šťastnou. A možno sa potom nájde niekto, kto ocení to obrovské množstvo lásky, čo mám v srdci. Dnes iba plynie bez odozvy.
