To, že nie som hodná lásky, som svojim blízky podsúvala ja a oni to príjmali ako samozrejmosť. Spätne to ku mne prichádzalo ako jasná informácia a tak som sa v tom neustále točila. Toto moje seba hodnotenie pochádza dozaista z detstva, no nemienim to analyzovať. Mohlo by to vyznieť ako obviňovanie mojich rodičov z toho, že mi nevychádzajú vzťahy a ani ostatné veci. Oni len odovzdávali, čo dostali, nevedeli to inak. Rozhodne im to nemám za zlé.
Udalosti posledných dvoch rokov mi nastavili ostré a veľmi jasné zrkadlo. Uvidela som sa v ňom tak zreteľne, ako ešte nikdy. Dokázala som si ozrejmiť viac, ako mi bolo milé, bez príkras si priznať to, čo bolo zahrabané v tých najspodnejších šuplíkoch. Je fajn povedať si, že vlastne o nič nejde, prestať pred sebou hrať divadlá a konečne sa zhlboka nadýchnuť. Všetky úzkosti a strachy sa akoby zázrakom rozplynú a je tu možnosť začať úplne odznova. Šanca prepustiť lásku z väzenia a nebáť sa ju žiť.
Možno to vyznieva trochu zmätene, no chcem tým len povedať, že z každej bolesti a trápenia sa dá dostať jedine cez otvorené srdce a ochotu prevziať za svoj život plnú zodpovednosť. Toto poskytuje samota. Chvíle a situácie, kedy sa nemôžem spoľahnúť na nikoho, iba sama na seba. Ťažké, ale v konečnom dôsledku veľmi príjemné. Ako keď sa vydám na namáhavú túru, stupáky, neschodné terény, potoky a rokliny, no ja ju zdolám a v cieli potom odpočívam, unavená, šťastná a veľmi, veľmi pyšná na seba. Som dobrá. A začína sa mi dariť.
Toto mi teraz beží hlavou. A keďže to nemám komu zavesiť na nos, píšem to sem. Možno sa v tom niekto nájde, možno to niekomu pomôže.
