Prišiel víkend, no známym do toho niečo vliezlo, neprišli. Zato barackovica stála na stole podľa plánu. Síce nie zo Siladíc, ale v Jednote náhodou mali. Za oknom svietilo slnko, muž driemal v kresle a z ruky sa mu vykotúľal prázdny pohár.
Fotoaparát zapadal prachom. Až kým neprišiel vytúžený dôchodok. V práci mu dali metál, obálku, potriasli pravicou a rozlúčili sa. Vypratával stolík a videl, ako vo vedľajšej miestnosti netrpezlivo čaká jeho mladý nástupca na svoju – jeho kanceláriu. Veď ma vy ešte budete volať naspäť, čo hentaké ucho môže vedieť o tejto práci, šomre si sám pre seba... Nevolali. Rýchlo zabudli.
No dobre, veď ja mám čo robiť, mám ešte starých známych, zájdem za nimi, veď ma mali radi. Zašiel, ale akosi už nenašli spoločné témy. Spomienky sa vytratili, nebolo sa čoho chytiť. Doma potom len sedával, popíjal, občas sa pozrel na prachom zapadnutý fotoaparát, ale už nenašiel v sebe chuť vziať ho a vypadnúť von. Opúšťal sa, ľutoval sa a nepomohli mu ani tí najbližší. Nedalo sa.
Keď sa pridružila choroba, pocítil to ako vykúpenie. Už nemusí ani predstierať snahu. Už nemusí nič. Odišiel vo veku, kedy si iní iba začínajú užívať voľnosti.
Žil, ako väčšina ľudí, minulosťou, kde bolo veľa zlého, na čo sa dalo zvaľovať to, ako prežíval prítomnosť, ale aj dobrého, s čím sa dalo chváliť. A budúcnosťou, ktorá mu mala priniesť to, čo mu práve chýbalo. Neviem, na čo myslel, keď odchádzal, ale asi bol rád, že to už má za sebou. Zostalo len pár naozaj dobrých fotografií.
