Okno obývačky vysvietené ako výkladná skriňa. Došlo mi, že možný pozorovateľ mohol pokojne sledovať celý môj večerný program. Až do nočného striptízu pred spaním. Rýchlo som sa vrátila do domu a zatiahla roky nepoužívané závesy. Ich veselé vzory ma upokojili. Opäť som sa chopila ihlíc a pustila si telku.
Izba so závesmi nadobudla zvláštnu intimitu. Zútulnela a mnou prešiel zvláštny pocit, akoby som bola doma s rodičmi, v peci sa kúrilo, všetci sme sedeli na gauči, pozerali na drevenú bedňu s malou čierno-bielou obrazovkou s jediným možným kanálom a bolo mi tak dobre, ako už dlho nie. Držala som si ten pocit tak dlho, kým sa dalo. Ani som nedýchala, aby sa nerozplynul, no aj keď sa po čase vytratil, niečo predsa len zostalo. Od tej chvíle som sa už necítila tak osamelo. Samota sa zlomila o čaro domova. Nedá sa povedať, že mi už odvtedy nebývalo smutno, ale smútok už nevlastnil mňa, to ja som si užívala jeho. A striedal ho podivný pocit spokojnosti, až nevysvetliteľné záblesky šťastia.
Natískajú sa nadnesené slová, ale nedožičím im priestor. Ide vlastne o to, že mi samota bola nanútená a ja som ňou trpela. Teraz som ju povýšila na životný štýl a som spokojná. Fikané, musí sa mi uznať. A pravom som teraz na seba hrdá, že z počiatočnej ufňukanosti som sa vypracovala na ženskú, ktorá sa vie o seba postarať a už sa nebojí byť sama sebou.
Škola života je dobrá vec, keď človek dáva pozor. Som vďačná za každého učiteľa v nej.
