pozrela na mňa a bez toho, aby sa jej skrivila tvár, po lícach sa jej skotúľali obrovské slzy. Bolo jasné, že také potoky roní už od rána. Mala by som ju utešovať, klamať na tému: on sa vráti, ona ho omrzí, je to len poblúznenie...ale to by si kamarátky robiť nemali. Obzvlášť keď viem, že ak by sa vrátil, bolo by to pre ňu to najhoršie, čo by sa mohlo stať.
Položila som pred ňu kávu a kalorické zlomyseľnosti a chcela som začať niečo o hľadaní samej seba, no ona urobila odmietavé gesto a vyšlo z nej: "Ale to nie je to najhoršie!" Oblial ma studený pot. Čo sa do čerta ešte stalo? A v duchu som videla jej manžela na kuchynskej dlážke prešpikovaného kuchynským náradím.
"Pokazil sa mi vibrátor" takmer až vykríkla. Neveriaco som na ňu pozrela. "No áno, úplne zdochol, asi od smútku za kolegom, aj keď moc často sa nevídali, ani si neboli blízky...a teraz je mŕtvy."
Začala som premýšľať, či má aj psychiatria pohotovosť a ako nenápadne zistím číslo. Kamarátka zodvihla hlavu od čokoládových keksov, pozrela na mňa a obe sme vybuchli do šialeného rehotu, až sa tie slzy kotúľali aj mne. Chvíľu trvalo, kým sme sa upokojili, no potom to začalo na novo, hneď ako povedala, že je na rozpakoch, či ho zahodiť, alebo pochovať.
Viem, že v tom bol kus hystérie, ale pomohlo nám to obom. Dlho do noci sme sa rozprávali o všetkom možnom. Prebrali sme aj spoločnú minulosť a hlavne to pekné, čo sme prežili. Uložili sme sa len tak pod deky a kým sme zaspali, kamarátka ešte z polospánku vzdychla: "Láska je len jedna..." Vedela som, že je na dobrej ceste.
