Poobzeral sa po dvore, pomaly prešiel k miske s vodou a čvachtavo sa nachlípal, až oprskal kvapkami všetko okolo. Odkiaľsi zrazu priletelo Šteňa, celé rozradostené, že Veľký pes už nespí, začalo okolo neho skákať a lákalo ho ku hre. Vrtelo chvostíkom a vydávalo zvuky o ktorých sa domnievalo, že sú štekaním. Veľký pes na neho pozrel zvrchu, no hneď bolo jasné, že mu nestojí ani za to, aby aspoň predstieral záujem. Pomaly sa uložil hneď pri miske a zhlboka odfúknuc dal najavo, že je preňho celá záležitosť skončená. Šteňa neveriaco urobilo ešte zopár pokusov, zaútočilo Veľkému psovi na chvost, skúsilo naňho naštekať, ale všetko márne. Chvíľu ešte postávalo, sledovalo to veľké odfukujúce telo, no náhle sa vychytilo a už ho nebolo. Odcupotalo na svojim malých nožičkách hľadať nové dobrodružstvá do záhrady.
Na dvor vyšla Gazdiná. V rukách mala prútený košík. Veľký pes nevidel, čo v ňom je, ale čuch mu prezradil, že to nebude jedlo preňho. Gazdiná si sadla na starú stoličku s košíkom v lone a začala lúskať hrášok. Šupky si hádzala do zásterky, hrášok so košíka. Veľký pes ju chvíľu sledoval, ale ťažké viečka mu zrušili toto divadlo a on sa oddal psím snom, možno o tom, ako aj on bol kedysi šteňaťom a behal po tomto dvore ako šialený. Ale to tu ešte bol Starý pán. Ruky mu voňali drevom, vždy mu niečo dobré priniesol a vedel, kde poškrabkať kožuch, to miesto na chrbte nad chvostom, kde si žiaden pes nedočiahne.
Gazdiná skončila prácu, košík položila na zem, konce zásterky chytila oboma rukami, aby sa šupky nerozsypali a odišla do záhrady. Tam na konci, celkom v rohu pod starou prehnutou morušou bola z dosák zbitá ohrada na kompost. Urobil ju ešte Starý pán. Klince sem tam trčia, už ich nedokázal zatĺcť tak, aby mu na druhej strane nevyšli mimo dosku. V čase, keď ju robil, bol už dosť smutný, nohy ho sotva niesli, všetko mu padalo z rúk a denne sa pristihol pri tom, ako túži už iba zaspať a nezobudiť sa. V to leto, v deň ako dokončil ohradu, Veľký pes márne čakal na maškrtu. Starý pán už z domu nevyšiel a Veľký pes vídaval už iba Gazdinú, ako občas vyjde do záhrady a tichučko plače. Teraz vytriasla hrachové šupky na kopu odpadu, dotkla sa dreva a pomaly kráčala k domu. Náhle sa jej pod nohy priplietlo Šteňa, celé šťastné, že je konečne niekto z Ľudí vonku. Skákalo od radosti na zadných labkách, ako cirkusový psík a chvostík mu kmital v šialenej rýchlosti. Gazdiná sa usmiala, poškrabkala malého za uškami, nakoniec neodolala, vzala ho do náručia a zniesla že jej oblizuje od radosti celú tvár.
„Tak už dosť, bež sa hrať“ povedala, položila Šteňa na zem a zmizla vo dverách domu. Šteňa ešte chvíľu hľadalo niečo na zábavku, ale nával radosti ho unavil tak, že sa náhle zvalilo a okamžite zaspalo. Netrvalo dlho a už štekalo zo sna a hrabalo nožičkami.
Na dvore zavládlo ticho.
Vánok pohupoval lístím viniča v pergole, zdalo sa, že to bude dlhé, príjemné ospalé popoludnie. No zrazu v dome niečo buchlo. Psi boli okamžite v strehu. Nastražili uši a snažili sa rozpoznať zvuky v dome. Bol to Chlapec. Vtrhol dnu a zaplesol za sebou dvere a kričal: „Mamááá, som strááášne hladný“. Bolo počuť, ako sa Gazdiná smeje a štrngoce príborom, ako zazvonil tanier na skle stola, ako čľupla naberačka do teplej hráškovej polievky. Chlapec si hlučne pritiahol stoličku a potom bolo ticho len občas prerušované láskyplným rozhovorom. Obaja psi sedeli bez pohnutia pred dverami. Vedeli, že keď sa Chlapec naje, vybehne za nimi a budú sa hrať, Napriek veku sa Veľký pes týmto hrám nesmierne tešil. S jazykom až po zem neúnavne behal za loptičkou, kým to Chlapca bavilo. Šteňa sa tešilo každej pozornosti. Teraz čakali, no chlapec nechodil. Zvuky zatíchli kdesi na poschodí, potom bolo znovu niečo počuť kdesi na prízemí a náhle buchli dvere a všetko stíchlo. Veľký pes, aby zakryl rozpaky a sklamanie si zívol, ľahol si a vložil hlavu medzi predné laby. Šteňa uprene hľadelo na kľučku dverí. Tie sa náhle otvorili a stál v nich Chlapec. Veľký pes vyskočil a od radosti štekol. Iba raz, ale nemohol odolať. Šteňa začalo skákať úplne bez zábran a keďže Chlapec bol malý, vyskočilo mu až po bradu. Všetci traja sa chvíľu klbčili, Veľký pes sa začal obzerať po loptičke, no Chlapec ho zastavil, podišiel k nemu, kľakol si na koleno aby sa mu výškou prispôsobil a tuho ho objal okolo krku. Bolo to neobvyklé. Chlapec sa chvíľu nehýbal, len telom mu chvela triaška. Keď sa konečne postavil, bolo vidno, že sa mu po lícach kotúľajú slzy. Rýchlo sa otočil a už ho nebolo. Vonkajšie dvere teraz zabuchol o niečo tichšie.
V to leto sa už Chlapec s Veľkým psom nestretol.
