A tak som si spomenula na brigády. Všetkých možných druhov. Práca bez odmeny, len pre dobrý pocit. Denne prechádzam nádhernou alejou košatých orechov. Kým pozerám na stromy a do diaľky, je do úžasný pohľad. Stromy tvoria svojimi korunami akýsi tunel, v lete príjemný chládok a po celý rok útočište pre faunu. No stačí sklopiť zrak a je po pohode. Nestačím sa diviť, čo všetko sa dá niesť tak ďaleko a hodiť rovno sem, do porastu pod stromy. Taký kelímok z nápoja od McDonaldu, veď to je kus cesty, prečo skončil tu, keď do smetného koša to už bolo kúsok? A podobných rarít je tu nepreberné množstvo.
Nechcem nikomu krivdiť, ale s každým novým obyvateľom našej osady vznikla nová čierna skládka. Nádoby od rôznych náterov, obaly zo stavebných materiálov, celé vrecia odpadkov, staré pneumatiky, rebrík...všetko poctivo vyhodené na tejto nevinnej ceste, pár metrov od posledných domov a pár desiatok metrov od zberného dvora.
A tu je súvislosť s brigádami. Keď som bola malá, rodičia každoročne organizovali veľké upratovanie, väčšinou na jar. Od pivnice až na povalu poupratovali celý dvojposchodový dom a nevynechali ani dvor a ulicu. Nás donútili očistiť steny, ktoré sme počmárali kriedou na tabuľu a upratať to, čo priamo súviselo našimi hrami. Nikto nefrflal a nikto sa neseparoval. Všetko bolo "naše".
Dnes vidím na parkovisku, ktoré niekomu patrí, lebo vyzískal pozemok, rozbité fľaše. Je tu možnosť, že ktosi príde k defektu. Ale majiteľovi pozemku je to jedno, tomu stačí, že má a ostatní predsa nebudú upratovať na cudzom. Kedysi po uliciach chodili zametači. Dnes musíme obchádzať špinu aj v malej obci, lebo to nemá kto upratať.
A tak si vravím, som aj ja taký ignorant? Pozametám špinu na cudzom, aby som sa cítila lepšie, alebo ju budem prekračovať a nadávať? Zrejme to skúsim s tou metlou a budem za hlupáka a ktovie, možno spôsobím nákazu a metlu chytia všetci. Ale to som už uletela do sci-fi.
