Na Etienovej výstave som už bol. Vtedy ma šokoval prvý krát. Bolo to v Prešovskej univerzitnej knižnici zhruba pred rokom. Veľmi som sa tam chcel dostať lebo som o Števovi veľa počul od ostatných a veľa som s ním narozprával. Do Prešova som sa ale nedostal počas výstavy až na jej konci a aj to preto lebo som pomáhal s odvozom obrazov. Števo ma ale chvíľu nechal nech sa pokochám a začal baliť až potom čo som sa nabažil. Pocit ktorý som z toho mal, bol skoro lepší ako dobre odohraný koncert či pesnička, za ktorú mi ľudia ďakujú lebo sa v nej nájdu. Števiho obrazy a inštalácie vo mne obrátili všetko, čo tam do vtedy bolo usadené v priečinku pohľadové umenie. Dovtedy som nerozumel abstraktným obrazom či Števimu. Je zaujímavé, že stačilo len zopár minút na to, aby som pochopil obe. Díval som sa na jeho výtvory a moje vnútro bolo vyplnené krásnom a umením.
Buddyho obrazy som ešte nemal možnosť vidieť. Videl som len zopár jeho artov na košických legáloch, ale už to ma úplne vzalo. Jeho duša umelca sa však dala vytušiť z básní na pokladničných bločkoch, ktoré nám v Renegejde z času na čas dajú. Na prvý pohľad môže (ba priam až musí) pôsobiť ako strašný čudák no spoznajte ho a dôjde vám, že... Nie. Nie opak je pravdou. Dôjde vám, že žiaden umelec nie je normálny. Ukážte mi takého a ja vám hovorím že to nebude umelec. A Buddy je umelec.
Na Salám Banáne môžete vidieť obrazy, ktoré maľovali Etien i Buddy sami no a samozrejme ich spoločné projekty. Taktiež dve inštalácie z ktorých jedna je určite inštaláciou (:-). Nevidel som na vlastné oči Leonardovu Monu Lízu, Goyaovu Nahú maju, Goghove Slnečnice, Monetov Dojem vychádzajúceho slnka, Picassove Avignonské slečny ani Dalího Plynúci čas. Videl som však omnoho viac. Videl som svoju priateľku ako sa ma pýta otázky, na ktoré si musí (podľa Etiena) odpovedať sama. A videl som ju ako si odpovedá. Cítil som svoje vnútro, ktorému sa opäť pri pohľade na Etienovu Skúšku z hudby či Hydrant citrusovej sviežosti vynárali neopísateľné a neopakovateľné pocity aké môžem zažiť iba ja a iba pri pohľade na tieto výtvory. Kochal som sa pohľadom na Buddyho Neviem ťa nakresliť a V trolejbuse a nechával som sa unášať domnienkami o tom, „co tím chtěl básník říct“. Díval som sa na „Milana“ a predstavoval som si nespočetné telefonáty so Števim o „mišačke, cimente a Bertym s imbusom“. Smial som sa ešte aj o druhej v noci keď som spolu s Fialkou (bývalý Kýblik) a Pivom opúšťal Dominikánske námestie a pešo sa driapal domov.
Čo mi ostalo? Pocit. Umenie v duši. Krásno. Ale hlavne vedomie, že to tam ešte pár dní bude. Tak pre tých, ktorí to nemajú až tak ďaleko, ale aj pre tých ktorý, to ďaleko majú mám jednu radu. Je lepšie raz vidieť ako stokrát prečítať. Števiho výtvory si môžete ešte pozrieť na www.etien.sk ale verte mi: naživo je to omnoho lepšie. A možno tam uvidíte aj mňa ako si skrášľujem deň. Môžete ma pozdraviť a ja vám poviem viac o ľuďoch ktorých, mám tak rád.
