Vyšiel som pred staničnú budovu. Všetky krčmy v okolí 100 metrov boli zavretéa do herne pri autobuske sa mi vchádzať nechcelo. Mal som stredne veľkýbatoh a gitaru a s tým sa veru zle uteká keby sa niečo strhlo. A pripohľade na spoločnosť sediacu dnu a čumiacu na telku som mal ciťák, že bysa aj niečo strhnúť mohlo. Tak som sa teda vrátil na stanicu, namiesto piva somsi kúpil kávu v automate a namiesto na stoličke vo vykúrenom bare somstál vedľa studenej lavičky a fajčil som.
„Nemal by si pre mňa jednu cigaretu?“ ozvalo sa spoza mňaa ja som ako obvykle celkom ochotne otvoril poloprázdny balík mojichMarlboriek. Mal ošúchané rifle a na vynosenom kedysi bielom tričku dopolyrozopnutú tenkú modrú vetrovku. Bezmenný týpek okolo štyridsiatky hneď začal sosvojim strašným životným údelom. Cestoval do Žiliny no počas krátkeho odpočinkumu niekto ukradol lístok. „Jasné“, pomyslel som si: „a teraz to príde. Že činemám dvacku.“ Namiesto logicky očakávanej žiadosti o finančný príspevoksa spoza nás vynoril ďalší, pre tento krát miestny, ťažko chodiaci pánv rokoch. Na nami odmietnutú borovičku chcel reagovať tak, ako sa patrí –bitkou, v čom mu ale zabránila jeho neschopnosť ustáť aj rovnú zem. Ani saza ním poriadne nezavreli dvere do budovy, keď k nám prišiel Jožo (ako sapredstavil) a začal si pred nami dosť okato hľadať svoje stratenécigarety. Nestihol ani popýtať a už som mu núkal. Jožo bol nasratý narobotu a ešte viac na výplatu, čo mu ale nezabránilo prehrať niekoľkotisíc na automatoch, ako sa nám pochválil. Spolu s Netopierom (bitkárs borovičkou) a Tuberákom (obďaleč stojaci, ktorý mal pľúca vykašľanéuž asi päť krát) sa vybrali aj oni prehovárať automat na kávu. Bezmenný týpek (ďalejuž len Mišo) pokrútil hlavou a začal mi rozprávať ako alkohol škodí apredstavil mi svoj životný status automechanika v Liberci, načo som muskoro z otvorenou hubou symbolizujúcou môj strašný úsudok vtlačil rukystovku nech k tej tete do Žiliny príde čím skôr. Skoro plačúc mi ďakovala hneď si lístok kúpil. Za zvyšných 24 korún ma chcel pozvať na pivo, aleja som mu dal svoj liter džúsu so slovami nech si ho užije. Aj pivo aj džús.Miša na pivo pozvali Jožo s Netopierom, čo veľmi nepotešilo. Zbadal som tona jeho tvári tesne pred tým ako sa otočil a odišiel.
„Nekúpite bicykel?... Nekúpiš bicykel?“ ozvalo sa asi štyrikrát spoza lavičky, na ktorej som sedel potom ako som dotelefonovals priateľkou. Otočil som sa. Pred dverami od stanice bol vyložený starýošúchaný favorit. „Za koľko?“ kontroval mu jeden mladý pár prechádzajúci okolo.„Za tisíc.“ Smiech. „Nie vďaka.“ Povedal som si, že chalanisko bude buď troškahigh alebo troška šahles. Bol troška menej obdarený, čo sa dalo vydedukovaťz rozhovoru s dvoma príslušníkmi mestskej polície.
- Čo to tu je?
- Nekúpiš bicykel?
- Nie. Čo tu robíš?
- Musím ho predať.
- Koho?
- Bicyglík.
- A prečo ho predávaš?
- Lebo je pokazený.
- A prečo je pokazený?
- Lebo som do neho kopol.
- A prečo si do neho kopol?
- Lebo sme spolu dlho neboli
- Kto s kým?
- No ja s bicyglíkom
Smiech
- Je mi zima
- Tak si sadni na bicykel a choď domov
- Dobre
Povedal zvláštny mladík tónom ako keď Peter Marcin hralPaľka a kým policajti vchádzali do tepla budovy on sadol na bicykela okolo mňa odchádzal preč. Zrazu sa zastavil, zliezol dolu z favoritaa otočil sa smerom ku mne
- Nekúpiš bicyglík?
- Nie vďaka. Nemám ho kde dať. A prečo ho vlastnepredávaš? Veď sa dá ešte opraviť.
- Vieš, ja som bol teraz v Bratislave. Býval somu kamošky čo tam býva s ďalšou kamoškou a ona mi povedala, žekeď donesiem bicyglík za nimi, tak mi ho u jedného uja opravia. Tak som sasem vrátil po bicyglík. Lenže nemám peniaze, aby som sa vrátil späť, tak homusím predať.
- Ale potom ho už neopravíš. A čo keby si si na cestuzarobil?
- Vrátiť sa musím už v pondelok a kto ma teraz cezvíkend zamestná?
- A kde si v Blave robil?
- Na stavbe
- V herni vedľa autobusky sedia traja páni. Jedenz nich má na sebe montérky a volá sa Jožo. Opýtaj sa jeho.
Musel som vyzerať ako prorok lebo ten mlaďas na mňavypleštil obe malé očká trčiace spoza okuliarov, poďakoval a šiel za Jožomsediacim s Mišom a Netopierom v bare.
Ja som za ten čas rozmýšľal nad tým, prečo som rozdal všetkycigarety tulákom, či sa chalan s bicyglíkom dostane do Blavy a ako saja dostanem do Bobrovca lebo už bolo skoro trištvrte na dvanásť a nikdenikoho. Dvihol som telefón a zavolal Vilovi, ktorý ma prekvapil tým, žepráve začínajú s omšou. Tak som to obetoval za Palina a počkal siďalšiu polhoďku sledujúc chladnú piatkovú noc v Liptovskom Mikuláši.
