Poviete si, že pohľadov na určitú situáciu, osobu, vec či dokonca farbu je toľko, koľko je na zemi ľudí, prípadne o niečo menej, ak berieme do úvahy spriaznené duše, ktoré každý z nás už určite stretol. Matematicky povedané: Na určitý objekt existuje n uhlov pohľadu, pričom n je z intervalu <1;i> ak i je hodnota zvyšovaním populácie limitne sa blížiaca k nekonečnu a je rovná polovici počtu momentálne žijúcich členov zemského spoločenstva. Ale dosť bolo matematiky. Ako vidíme spôsobov hodnotenia vecí, alebo ak chcete, uhlov pohľadu, je fakticky viac než je niekedy potrebné. Vezmime si napríklad sneh. Prírodovedec sa naň pozrie ako na n-násobok dvoch molekúl vodíka a jednej molekuly kyslíka v dočasne pevnom skupenstve skladajúci sa veľkého množstva parciálnych častíc variabilných tvarov. Pre básnika je to biele zlato a ak to tak múza chce, je schopný o dosť nebezpečnej cestnej prikrývke pre motoristov, napísať cele ódy, zatiaľ čo hypochonder sa naň bude dívať ako na bilióny streptokokov číhajúcich len na to, ako vytiahne nos na čerstvý vzduch. Dalo by sa ďalej a ďalej pokračovať opisujúc pohľad dieťaťa, či skupinu pubertiakov nahlas sa zabávajúcu kvôli upútaniu pozornosti rovnako starých katalyzátorov uvoľňovania ich hormonálnych problémov. A to je iba sneh. No akú zvláštnosť bude mať pohľad špecifického druhu homo sapiens, ktorý je svojou biologickou stavbou predurčený na odovzdávanie života, oproti svojim polovičkám? Dajme si príklad.
Rande. Jubileum. Mesiac. “Ci pána, to je brutálne dlhá doba”, povie si chalan a na doplnenie opisu svojej situácie dodá: “Ale stálo to za to. Veď je úplne úžasná.” Ako sa na správne výmesačie patrí, pripraví na tento výnimočný deň samú romantiku. Dohodnú sa na stanici no on ju prekvapí už pred gotickým kostolom, čo ani sám nechápe, ale má pocit, že to môže pripadať nápadité. So širokým úsmevom na tvári, ktorý si pred zrkadlom nacvičoval dvadsať minút, jej podá ružu, ktorá bola určite jednou s najkrajších no akýmsi záhadným spôsobom po ceste stratila všetky lupene. (Bodaj by aj nie, keď jej ich náš romantik, vo svojej nepremyslenej nápaditosti vytrhal.) Túto atrapu kvetu podá teda svojej družke so všetkou svojou nedočkavosťou a keď sa mu zdá, že už na ružu civí dosť dlho, dá jej strhujúce a ničím neprekonateľné vysvetlenie: “Keď som v kvetinárstve povedal, že je to pre najkrajšiu na celom tomto Božom svete, že je pre teba, od hanby jej všetky lupene odpadli.” Čo myslíte, že urobí jeho družka? Zo všetkých síl sa snaží vytvarovať na svojej tvári úsmev symbolizujúci aspoň chabé pochopenie, ale márne. Chlapec sa do konca tohto namáhavého dňa neprestane tváriť milo aplikujúc všetky svoje najskvelejšie nápady posledného mesiaca, no už to má prehraté. Jeho nechápavo sa tváriacemu prívesku ostane tento pohľad až do neskorej noci a vlastne ešte dlhé týždne sa bude trápiť nad tým, prečo jej ten somárik, ako ho vo svojich myšlienkach od tohto dňa nazýva, dal na ich prvé výmesačie stopku z ruže.
Čo spôsobuje to, že namiesto prekrásneho dňa ostane následkini tej, ktorá má rozšliapať hadovi hlavu v pamäti zafixovaný namiesto špicovo strávených piatich hodín obraz potomka pravekého lovca podávajúceho svojej nastávajúcej kus trávy? Prečo si na prvý pohľad inteligentné dievča zapamätá z dňa priam preplneného pozitívnymi zážitkami práve tých pár najhorších sekúnd? (Hoci to pokladám asi za najkrajšiu poklonu akú jej mohol v danej situácii zložiť.) Ako sme už spomínali je to rozdiel vo vnímaní danej situácie, respektíve väčšieho množstva situácií. Možno je to hormónom a vtedy by sme testostéronu mohli prisúdiť funkciu akejsi sumy alebo “rovná sa”, lebo jeho vlastníci sa na dívajú skôr na výsledok ako na jednotlivé členy v rovnici. Slovom, dáva sa dôraz na konečný efekt zatiaľ čo tie, ktorým Pán Boh nadelil iných hormónov zabezpečujúcich transport, bude viac ako konečný efekt zaujímať pokojne aj jeden jediný záporný člen vo výraze. Otázka polopate: “Jak môže byť niekto tak krepuo, že si zo všetkého toho pekného pre život vyberie práve to najhoršie?” A predsa. Stretávame sa tu so zvláštnym druhom selekcie, ktorá zabezpečuje nežnejšiemu pohlaviu výber určitých zážitkov počas dňa, priam napomáhajúcich vytváraniu podnetov pre “rozmýšľanie”, o ktorom som už písal. Jednoducho povedané si dievča, slečna či zrelá žena oveľa ľahšie uloží radšej nepríjemnú informáciu, nezdeľujúcu vlastne príjemcovi nič konkrétne, vďaka ktorej sa vo chvíľach utiahnutia sa do sféry, Sokratom nazvanej ako “kruhy”, môže venovať činnosti, ktorá neslúži k dobru ani jednej zo zúčastnených strán, pričom ťažko povedať, komu ubližuje viac. Ba čo viac, tým, o ktorých tu vedieme takéto rozsiahle debaty dáva možnosť vytvárať nikým nepochopiteľné rozhodnutia, ktoré sa aplikovaním do praxe rovnajú niekedy niečomu takému, ako je hurónsky rehot piatich sirôt na pohrebe ich najstaršieho brata. Ten, kto to spôsobil učinil tak preto, lebo to tak cítil, nikto to neschvaľuje, všetci sa zle cítia a aj tak to nikto nepochopil...
Uvážte preto vy, čo nás, ktorí máme v sebe zakódovaný lov a súperenie už od čias doby glaciálnej, staviate neustále do situácie, ktorá je prinajmenšom nepríjemná a v konečnom dôsledku dosť ponižujúca nech sa na ňu dívame akokoľvek, či by sa nebolo dobre, pred tým než začnete analyzovať danú situáciu, popozerať sa okolo seba a ešte aspoň desať krát si položiť otázku, či daný výklad situácie nie je iba vo vašej hlave a realita je niekde na úplne inom konci myšlienkovej reťaze. A ak sa vám na túto jednoduchú otázku nepodarí ani po desiaty raz neodpovedať záporne, uvedomte si prosím všetko to úžasné, čo pre vás vaše polovičky robia a láskavo zabudnite na malé kixy. Keby sme si totiž my pri každom vašom prešľape vytrhnúť jeden so svojich pri vás šedivejúcich vlasov, čoskoro by ste sa nemali v čom prehrabávať...
