Minule som sa pri čítaní istej náučnej literatúry pristihol pri tom ako som preletel ponad text, hovoriaci o tom ako je škoda, že ženské pokolenie dnešnej doby sa snaží vyrovnať mužským jedincom, čo spôsobuje to, že sa dievča správa hrubo a až prehnane suverénne čím síce miestami možno pôsobí ako Xena zachraňujúca svet pred kočovnými barbarmi, z druhej strany mince však stráca potrebnú príťažlivosť tak vysoko chlapcom hodnotenú v prípade jedinca citlivého a nežného. Keby ste sa ale spýtali ktoréhokoľvek z tých odvážlivcov, ktorí si za svoj objekt opätovania svojich citov, či už je to láska alebo mužské ego vytvárajúce u niektorých jedincov utkvelú predstavu o tom, že chalan bez baby, je ako more bez štipky soli, povedali by vám, že si na nich vážia úprimnosť a schopnosť povedať všetko na rovinu. Prečo však deformácia spoločnosti, ktorá robí zo žien degenerované bytosti, stále viac a viac sa nie len po fyzickej ale i po psychickej stránke približujúce k podstate opisu slova muž, napomáha vlastne k odstraňovaniu niektorých ich nedostatkov je pre mňa zatiaľ dosť nevysvetliteľná skutočnosť.
Neviem, či zo svojej pozície, ktorá sa môže nezainteresovanému či necitlivému čitateľovi zdať ako nepriateľsky namierená voči vlastníčkam estrogénu, progesterónu, či iných špecifických hormónov, môžem písať niečo k tejto dosť chúlostivej téme, ale skúsim. Z predchádzajuceho odseku je dúfam jasné moje stanovisko k mužatkám a feministkám, ktorých postoj sa asi každému normálnemu človeku musí javiť ako prinajmenšom na hlavu obrátený, rozvracajúci spoločnosť, miestami až sektársky či fanatický. (Človek až čaká kedy vyhlásia jihad nám mužom pričom neviem kto im bude plodiť ďalšie prívrženkine. Asi spermobanky ústavu genetického lekárstva...) Čo však so zdravo sa vyvíjajúcim zvyškom ženskej populácie? Verím, že vás je ešte stále väčšina a že ako ani moje deti a tak hádam ani vnúčatá nečaká mučenícka smrť len kvôli tomu, že im príroda nadelila ako hormón testosterón?
Práve na vás by som chcel apelovať s tým, aby ste sa aspoň snažili nás, ktorí máme dosť problémov chápať vaše myšlienkové pochody, ktorí musíme deň čo deň premýšľať či tá či oná vec ulahodí vášmu komplikovanému gustu a ktorí máme dosť problémov s nami samými, nezaťažovať tým, že nás nútite aj rozmýšľať o ďalších minimálne štyroch významoch každej vety. Vety, čo vyjde z úst, ktoré nám dokážu často pomôcť z nezávideniahodnej situácie, do ktorej nás, povedzme si na rovinu, dostali práve oni. Prišiel by som síce o možnosť písať o najničivejšom a zároveň najnepochopiteľnejšom fenoméne všetkých čias; ale viete koľko krvi sa ušetrilo, keby sme si mohli byť istí, že áno znamená áno, nie znamená nie? Lebo my vás máme naozaj radi.
O ženách a tak III (alebo ako hovoriť aby sme to počuli)
„Nemám ti zobrať tie knihy do svojho batoha?“, vyletí z úst zraniteľnejšej polovičky. Jej svalnatý prívesok samozrejme hneď súhlasí s týmto skvelým nápadom, veď je kosa aká tu už dlho nebola v polovici februára a preto ruky bez rukavíc omrznú tak rýchlo ako sa len dá. Je preto logické, že bude v zhode s týmto nápadom pričom sa mu v hlave budú vynárať myšlienky typu: „Bože, tá je úžasná. Ako je možné, že práve ja mám také šťastie, že mi dopraješ holku čo sa stará aj o to, aby mi neodmrzli ruky...“ ap. Čo sa v tejto dosť trápnej situácii preháňa v hlave partnerke takéhoto burana, vola, či ako ho nazvať? Pri reprodukcii mi určíte aj všetky Kláry či Hortenzie dajú za pravdu, že ide o niečo ako: „Ako mu mám ešte povedať aby mi tu tašku zobral. Celý deň som dnes bola v škole a prisúdiť tomu, čo mám na chrbte výraz „ťažké“ je slabé slovo...“ Takých a podobných príkladov je viac než dosť. Takže čo máme za problém tento krát? Jednou vetou povedané, čo bráni Eviným nasledkyniam povedať niečo priamo, či nazvať veci pravým menom?
