Viem 6

Najdrahšej Ali Toto už, prosím, nikdy neurob. Nie neprosím. Žiadam. Nikdy nepocítim to, čo prežíva matka strachujúca sa o svoje dieťa, ale pocity včerajšej noci sa tomu určite značne približovali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (16)

„Ahoj Epik. Hned ked budes moct mi zavolaj. JE TO SURNE“, znela prvá SMSka prijatá 20:50 miestneho stredoeurópskeho letného času. Akurát som hral na Veľkonočnej vigílii (večer pred Veľkonočnou nedeľou) a hoci striktne cez omšu neberiem mobil do ruky, vtedy som urobil výnimku.

V najbližších desiatich minútach sme si s Mo vymenili asi desať správ, z ktorých som sa dozvedel, že si šla spať domov a vákuum vzniknuté novinkou o tom, že tvoj chalan sa vrátil k bývalej, si sa snažila vyplniť tabletkami. Hneď ako to bolo možné som šiel k tebe domov. S Mončou sme zvonili, búchali, prezváňali, volali, posielali SMSky... a ty? Nič. Ticho. Nebola si doma, ani na podnájme, nedvíhala si telefón... Čo sme si tak asi mali do pekla myslieť? Toto som nikdy nezažil. Možno som ani nečítal. Pár krát som to asi videl v telke v nejakých stupídnych amerických bullshitoch, ale až do včera som si myslel, že je to len fikcia, respektíve, že niečo také sa môže stať len v Amerike. 

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bál som sa. Mal som strach. Záleží mi na tebe viac ako tebe na mne a už som sa s tým zmieril. Viem, že spolu neprežijeme krásny, romantický, dlhotrvajúci vzťah ale aj tak ťa mám svojim spôsobom rád. Nechcem od teba nič čo mi nemôžeš alebo nechceš dať. Chcem len aby si bola šťastná. S tým by nemal byť po teoretickej stránke až taký problém, lebo to robíš pre seba a nie pre mňa. Viem, že ti asi nepomôžem, ale ak môžem, tak chcem. 

Ale vieš čo bolo horšie ako strach? Bezmocnosť. Sedel som u vás v kuchyni a nemohol som nič robiť. Triasol som sa od nemohúcnosti. Človek je taký slabý. Keď som šiel domov, tak som skoro plakal. V hrdle sa mi nafukoval tenisák a ja som už nevedel ani dýchať. Chcelo sa mi vracať ale vlastne sa mi ani nechcelo. Ani telo nevedelo čo chce. Nemohol som fajčiť, lebo každým potiahnutím ma napínalo čím ďalej tým viac. Spánok? What’s this? Možno je to tým že som chlap. Je pre nás prirodzené prekonávať strach, no nevieme čakať až sa niečo vyrieši samo. 

Skryť Vypnúť reklamu

Bála si sa už o niekoho? Aspoň spolovice tak, ako my včera o teba? Rozmýšľala si nad tým, koľkým ľuďom ubližuješ, keď si brala do rúk tie posraté pilulky? Rozmýšľala si, keď si včera nedvíhala telefón? Záleží ti ešte vôbec na niečom? Alebo na niekom? A uvedomuješ si ako priateľom záleží na tebe? Teraz nehovorím o magoroch z Goldu, pre ktorých si jedna z mnohých. Nevravím o ľuďoch ktorých máš okolo seba, lebo už len tým ako na nich vkuse nadávaš deklaruješ, že vieš, čo okolo seba máš. Vravím o nás. Ľuďoch, ktorých si ešte pred nedávnom obsluhovala v Renegejde. Zákazníkoch, z ktorých sa vykľuli ľudia a z ktorých sú teraz priatelia. Práve nám budeš najviac chýbať. Nie ako krásne tornádo, ráno nadávajúce, že opäť zaspalo do práce; nie ako holka, kvôli ktorej chodíme teraz už aj do Optimy či Dargova; nie ako Mončina spolubývajúca večer čo večer nadávajúca na Jana, ktorému by sa dala aj život keď zavolá. Nám budeš chýbať ako človek, ktorý už neodmysliteľne patrí do našich životov.

Skryť Vypnúť reklamu

Teda aby som bol presný: DÚFAM, ŽE NÁM CHÝBAŤ NEBUDEŠ

P.S.: všetky mená aj udalosti sú fikcia. Všetko je to blud vyplývajúci z túžby písať. Alebo nie??

Michal Eperješi

Michal Eperješi

Bloger 
  • Počet článkov:  40
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Keď rozumný človek natiahne tetivu poznaniaA rub každej mince schová sa pri hode stranou doluKeď nie "potom" lež "teraz" stane chlebom každodennýmVtedy šťastie bude znamenať mať smolu... Zoznam autorových rubrík:  to sa stávao ženách a takviempríbehy o nichparadoxypoéziaSúkromnéPani K

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu