„Neskutočné“, preháňa sa mi hlavou keď beriem do ruky mobil a s opätovne pokazeným joystickom presúvam zvýrazňovací obdĺžnik za tvoje meno. Na tvári sa mi spontánne objavuje úsmev a kývajúc hlavou počúvam ako dlhé pípnutia v miniatúrnom reproduktore oznamujú skutočnosť, že všetci v tvojom okolí vedia, že volá epo, lebo si si na mňa dala špeciálne zvonenie. Nedvíhaš. Skladám. Úsmev mizne a nálada klesá. Vstávam z postele a vraciam sa medzi ľudí od ktorých som len pred chvíľou odišiel aby som ťa mohol počuť. „Joungle sounds“, ktoré som si nastavil ako upozornenie na prichádzajúci hovor hneď po kúpe tohto výdobytku modernej techniky oznamuje, že si len nestihla zdvihnúť, ale už si pripravená na polhodinový príval očakávaného obojstranného zlepšenia nálady.
Namiesto ahoooooooooj sa ozve prosté prosím. Ešte si sa neodnaučila otvárať náš telefonický dialóg neoficiálne. Nevadí. Naučila si sa už mnoho iných vecí... A niektoré až tak rýchlo, že môj boj s narcizmom zatiaľ prehrávam. Už vieš, že chlapi sú tvrdí len na povrchu ale vo vnútri sú to väčšie baby ako baby. Vieš, že keď sa sťažujem tak potrebujem počuť, že to bude dobré a že s tým niečo urobíme hneď ako sa stretneme. Už sme veľkí. Boľačky už netreba pofúkať. Bolí nás niečo iné. Opovrhovanie, nedôvera, reči spoza chrbta... a na to sú už iné lieky.
Nevieš ešte povedať čo cítiš, čo ťa trápi a podobne. Si plná pocitov, ktoré ťa robia tou najkrajšou na svete. Čítam si ich spoza tvojich čiernych zreníc na modrom pozadí a ty nechápeš, ako mi môžeš byť tak jasná. A pritom „it is so easy.“ Si tak jednoduchá. Každá bunka tvojho tela rieši záležitosti, ktoré sa v tvojich očiach premietajú ako na filmovom plátne.
Nerozumieš tomu, ako je možné, že moje oči mlčia. Ale veď oni nemlčia. V ich vnútri len nachádzaš obraz, ktorý ti nie je neznámy a možno práve preto ho nevnímaš. Je to obraz, ktorý máš pred sebou vždy, keď sa s nádherným úsmevom zadívaš do zrkadla. Moji oči nemlčia. Len si sa v nich nenaučila čítať. A ani neviem či chcem, aby si to vedela. Stále neviem kam to všetko smeruje. Neviem, či chcem aby si si čítala to, čo cítim, lebo moje pocity sa teraz týkajú iba teba. Neviem, či chcem aby si do mňa videla, lebo sa bojím, že hneď na to prestanem ja vidieť do teba.
Ešte sa to len učíme. Dôverovať si. Zvykáme si jeden na druhého. Trávime spolu čas. Skrývame sa no chceme byť videní. Čakáme, čo sa stane, hoci ani jeden z nás to nevie predvídať. Bojíme sa budúcnosti, no túžba po spoločnom zdieľaní jednotlivých časových úsekov je omnoho väčšia. Už to nie je „summer love“. Už sme to My.
Opäť beriem do ruky mobil. Dal som si ťa na rýchlu voľbu lebo spomínaný joystick je už úplne „na sakmar“. Je to tak jednoduché. Stlačím osmičku a volať. Osem je moje číslo. Neviem odkedy a neviem prečo ale bolo tu akosi odjakživa. A spájajú sa mi s ním len pekné spomienky. Tak k nim pripájam ďalšie. S tebou. S mojou novou múzou.
