V to ráno som najskôr mobil skoro hodila o zem, veď čo ma má čo budiť o 04.45 ráno, keď nemusím ani do práce. Našťastie moja hlavička rýchlo prišla na to, že začal deň, na ktorý som sa tešila už veľmi dlho, tak som si povedala, že gigantická šálka kávy to všetko spraví. (Skoro aj spravila, kým som si ja šikovná do nej nenasypala soľ namiesto cukru). Aj napriek tomu som sa s polozatvorenými očkami bez mojej jedinečnej kávy predsa len dotrepala spolu s priateľom na stanicu. Naša cesta za krásou mala štyri etapy, keďže ani jeden z nás netušil, koľko moje síce vytancované, ale nevychodené nôžky znesú. Veď uvidíme kam dôjdeme.
Po Popradské pleso to bolo všetko fajn, len som zistila, že mať na nohách poriadne topánky vôbec neuškodí, a že to asi nie je až taký nezmysel. Poodháňali sme všetky mušie potvory, ktoré sa chceli vrhnúť na ríbezľovo-čučoriedkovo-trojjahodový koláč a vrhli sa - v tom čase ešte s energiou na Veľké Hincovo pleso. V duchu hesla „Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj“ sme si poctivo odchodili každý kopec, ktorý ako mi priateľ sľuboval bol samozrejme vždy ten posledný, a len prednedávnom sa tam zjavil hneď za ním ešte ďalší. No aspoň som si vždy mohla povedať „Veď je to už len tuhľa za rožkom, čoby som sa tam ešte nedotrepala“. A tak som sa aj. S jazykom až po zem, pevne držiac za ruku moju záchranu sme trafili a ja som mala chuť do nášho najväčšieho jazierka hneď aj skočiť. Až kým som neuvidela fliačiky snehu na svahoch a došlo mi, že asi tu hore nie je až tak teplo. Len tak mimochodom o pár metrov ďalej som bola tými fliačikmi snehu aj zguľovaná, tak môžete tíško závidieť. Tak či tak, s pocitom poctivo odkráčanej práce som sa vyvalila na obrovský kameň a tíško asi prvý päť minút dúfala, že niekto kto pôjde okolo ma vezme na koňa a ja nebudem musieť urobiť už ani krok. Našťastie alebo nanešťastie mi to dlho nevydržalo, takže o hodinku som už môjho krásneho presviedčala, že v pohode vyjdem aj na Sedlo. Veď čo tam trápnych asi tak 2180m. Napriek tomu, že mi posledný kúsok zdravého rozumu ešte stále dohováral, v ten deň som sa rozhodla, že sa ničoho len tak ľahko nezľaknem a už vôbec sa nemienim dopredu vzdať. No predstavte si, že som tam vyšla. Moje srdiečko sa úporne domáhalo kyslíka a tĺklo opreteky, ale keď som videla tú krásu tam hore, môj rozum sa naposledy pomiatol a zrazu som sa len zbadala ako sa štverám na poslednú takmer neplánovanú etapu – Kôprovský štít. A tak sme sa tam napokon, v mojom prípade spoločnými silami aj dostali. Vyšli sme hore a ja som si len tíško sadla, lebo som z toľkej krásy nevládala ani na nôžkach stáť. A keby len to. Ja, najurapotanejšia stvora som stratila reč. Normálne som asi desať minút vôbec neprehovorila. Priateľ si asi v tej chvíli pomyslel, že ma asi musí brať na takéto túry častejšie, možno sa tak aj dostane k slovu. Ja som len tíško tušila, že toto je to miesto mojich snov. Tam niekde horách som sa cítila zrazu tak maličká a tak úbohá, že také niečo ako starosti mi z hlavy dávno vyplávali a jediné, čo mi prebehovalo cez cestu v mozgu bol obrovský rešpekt, úcta a neskutočná vďaka Pán Božkovi za to, že niečo tak prenádherné stvoril. Príroda má liečivé účinky a mňa v tom momente vyliečila zo všetkej pýchy, túžbe po dokonalosti a pocitu, že som tá najdôležitejšia.
Dva dni po tomto úžasnom výlete som sa síce v práci štvornožky plazila hore schodmi, ale aj keby to tak ostalo aj mesiac, nemenila by som. Na to aby som popísala ako veľa pre mňa znamenal tento jeden deň nemám dosť slov. Ale jedno viem. „Nikdy, nikdy, nikdy, nikdy sa dopredu nevzdávaj.“ Nie iba v horách. Nikde v živote. Ten výsledok vždy bude stáť za to.
