Kristína Eperješiová
Dnes som sa vzdala funkcie riaditeľky vesmíru
A tak som jedného dňa konečne prišla na to, že na riadenie vesmíru je tu niekto iný...
"Dôveruj Bohu tak, akoby všetko záviselo iba od Neho a namáhaj sa tak, akoby si mal všetko spraviť sám a Boh vôbec nič." (Sv. Ignác) Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
A tak som jedného dňa konečne prišla na to, že na riadenie vesmíru je tu niekto iný...
Kde bolo, tam bolo, bolo jedno vždy vysmiate dievčatko. Pozreli ste na ňu, a ona na vás vycerila zúbky, len aby vás rozveselila. Prečo? Jednoducho preto, že ju to robilo šťastnou. Pomahál jej pocit, že tu môže byť pre druhých. Pre tých, ktorí nemajú také štastie ako ona, možno nemajú takých skvelch rodičov, úžasného priateľa, ktorý ju ľúbi celým srdiečkom, nemajú Pán Božka. Dostala toho tak veľa. Tak veľa lásky a radosti, nemá právo byť smutná. Chcela sa podeliť o všetku tú radosť v jej srdiečku, aby aj ostatní mohli kráčať po tomto našom svete s úsmevom.
Kde bolo tam bolo, za siedmimi vežiakmi a siedmimi rodinnými domami, kde sa buchty varili a polievka piekla, v krajine milovaných hôr a žblnkotajúcich potôčikov, žila raz jedna obyčajne-neobyčajná rodinka s troma obyčajne-neobyčajnými sestričkami...
Kde bolo, tam bolo, za pár horami a pár dolinami, uprostred jedného sídliska žila jedna sem-tam švihnutá dievčinka. Ako asi všetky stvorenia, ktoré ledva vidno od zeme (odborne nazvané deti), veľmi rada pozerala rozprávky. Najmä tie o odvážnych princeznách akou bola Fantagiro, ktorá sa učila strieľať z luku a mieriť do slnka. „Zamier nad pahorok a cieľ – rovno do slnka“. Mieriť do slnka? A na čo? Veď to nemá žiadny význam... Nie je šanca, aby slnko trafila, dokonca ani v rozprávke nie. Ale predsa šíp doletí ďalej ako keby mierila na najbližší strom...
Bol ani trochu nie krásny deň plný nebeských sĺz keď som Ju stretla. Najprv sa tvárila nenápadne, a snažila sa zistiť, čo si o nej myslím. Potichu sa vkradla do môjho srdca a čakala. Vedela, že je to riziko, lebo už párkrát odo mňa dostala „kopačky“, ale nevzdala to so mnou. Trpezlivo čakala na svoju chvíľku kým neprišiel On. Žiadny princ na bielom koni, ale práve preto som s ním. Zrazu sa zjavil a pozrel na mňa tými svojimi očami plnými energie a snov. Tá Potvora sa chytila šance a nedovolila mi, aby som prepásla tú svoju.
Slniečko nám opäť krásne svieti. Vyzerá, že bude teplo a tak mám minimálne jeden dôvod na to, aby som sa celý deň usmievala na ľudí okolo. Ako keby mi to Pán Božko robil naschvál. Keď musím sedieť celý deň zavretá v práci, tak na mňa krásne žmurká tá veľká žeravá guľa, a keď sa človek začne tešiť na víkend, ktorý má byť strávený v milovaných horách všetko sa pokazí. Alebo nie?....
Jedného krásneho dňa som začala rozmýšľať. Dokonca to ani nebolelo. Myšlienky sa poskaldali do rýmov a vzniklo niečo takéto:
Keď som išla včera večer spať, nechcela som, aby prišiel ďalší deň. Bola som tak unavená, že som sa skoro tíško začala modliť, aby noc trvala aspoň o polovicu dlhšie ako zvyčajne. Unavené očká zaspali a keď sa ráno zobudili, tak si na mobile prečítali sms o tom, že svet je krásny, len na ňom treba vidieť aj to pekné. Niekto mi pripomenul hru, na ktorú som už pomaly zabudla, ale nemala by som. Pripomenulo mi to časy keď som nezabúdala na to, ako je dôležité usmievať sa a vidieť všetko optimisticky.
Bolo niečo po tretej poobede, keď som sa v hale plnej zamestnancov jednej nemenovanej spoločnosti po prvýkrát v mojom relatívne krátkom živote stretla so živou kravičkou. To je také to veľké, obyčajne nie fialové zvieratko, od ktorého máme mlieko a robí to za zvyčajných okolností mú. Asi si neviete predstaviť čo hľadalo to milé, na smrť vystrašené zvieratko na konferencii spoločnosti. No taký jeden milý pán nás asi chcel trošku prebrať a bol zrejme presvedčený, že názorný príklad si budeme lepšie pamätať. A verte, že na kravičku Príležitosť si asi bude pamätať veľa ľudí. Ak som aj dovtedy až tak nevnímala, čo ostatní milí páni pred ním rozprávali, tak sa moje očká zrazu otvorili, a moje myseľ spozornela.
To je úryvok z jednej pesničky, ktorú mi o Tatrách spieval ocko odkedy ma moje nohy vládali niesť a vychutnávať si čaro prírody. Moje oči si za tých pár rokov pamätajú veľa lesov, hôr, horských bystrín a nádherných výhľadov, ale až tento rok sa mi podarilo zaľúbiť sa do našich Tatier. Ak totiž nerátame výlet s rodičmi keď som mala tri roky a cesty okolo keď sme šli navštíviť uja, tak to bolo moje prvé rande s touto nádherou. Aj keď to bolo vlastne rande dvojité, lebo som ich krásu objavovala spolu s mojim priateľom, ktorý ma celý deň verne chytal a dával na mňa pozor.