Bol piatok poobede, keď som sa snažila presviedčaním donútiť batoh, aby do seba ešte vpustil koláče a ostatné veci potrebné na výlet. A hor sa na Ďumbier. Moje prekrásne hory, ako som sa na vás tešila. Na vaše zelené lúky, čisté potôčiky, farbami hýriace vzácne rastlinky. Každým pohľadom a krokom stále viac a viac presvedčená, že to tu nemôže byť len tak náhodou. Dokonca sa nám podarilo postaviť aj stan, takže to vyzeralo, že nakoniec nebudem musieť spinkať len tak pod hviezdami, aj keď tie boli ozaj prenádherné. Ale to najkrajšie - výstup nás ešte len čakal.
Asi o piatej ráno som od radosti nevedela snívať sladké sny, takže som už pobehovala po lúke. Poctivo vychystaná, s mamkinými, už horšie časy pamätajúcimi si trackami,dúfajúc, že sa na nich niekde neprizabijem. To veľké, čo nám prináša svetlo už poctivo rozdávalo teplo okolo seba, keď nás autobusom vyhodili a my sme sa vydali sme sa na cestu, ktorá napokon nedopadla asi vôbec ako som myslela, ale možno preto priniesla ešte viac nezabudnuteľných zážitkov. Úžasné tracky po pár hodinách chodenia dosť otlačili moje nežné nôžky, ale rozhodla som sa byť odvážna a prežiť to. Tak som prvýkrát dobrovoľne nútene v rámci akcie „Zachrániť úsmev“ využila Pollyanninu filozofiu, že na všetkom treba hľadať niečo dobré. Celý čas som si opakovala, ako by som sa v mojich jediných iných „športových“ topánkach s hladkou podrážkou už dávno kĺzala dole kopcom a cítila každý kamienok pod nohami.
Po chatu Milana Rastislava Štefánika som to teda zvládla ešte s relatívnym úsmevom na tvári. A potom, ako som zbadala ten výhľad, kútiky sa ešte viac rozšírili do šťastného úsmevu. Ďalej ma čakala cesta na Ďumbier už bez priateľa po boku, ktorý sa snažil vyštverať sa nahor v rekordnom čase a vyhrať tak stávku s kamarátmi. Kým on utekal, ja som sa okrem držania palcov spolu s ďalším kamarátom spoluďumbierčanom snažila dostať až hore metódou "Pomaly ďalej zájdeš". Cesta by nebola problém, keby sa zrazu na nás slniečko nenahnevalo a mraky sa na nás nezačali mračiť. A to už moju dušičku začali znepokojovať blesky. Len tak btw. ja sa totiž, aj keď dosť nelogicky bojím búrky, takže sme s každým krokom sledovali oblohu a snažili sa telepaticky vyčítať, ktorým smerom sa poženie, aby sme neskončili niekde v skalách. Pán Božko sa síce rozhodol, že ma trošku potrápi, ale nakoniec sa zľutoval, lebo búrka nás elegantne obišla. Teda aspoň táto. V každom prípade som sa s búšiacim srdiečkom hodila do náručia priateľovi, celá šťastná, že sa mu nič nestalo. Nadšenie prerástlo v nemý úžas z pohľadu, ktorý ma tam čakal, a ja som bola čím ďalej, tým viac presvedčená, že som sa zamilovala do hôr. Myslela som, že ma už nič nemôže prekvapiť. Prekvapilo. Spoza kopca vykukli ďalšie mraky a tie sa rozhodli, že s nami chcú mať spoločnú cestu. Takže sme asi hodinku strávili na chate pri teplučkej kapustnici. Potom niekto prehlásil, že vraj to prestáva, tak sme sa pustili dole. Neprestalo, trošku dosť sa aj šmýkalo, ale myslíme predsa optimisticky. Tak som myslela na to, ako dobre, že mám nepremokavé, aj keď nepohodlné topánky. Alebo ako mohlo byť aj horšie, veď zatiaľ ma ešte blesk netrafil. Ani do konca výletu, keďže vám tu teraz o ňom píšem. Aby som to zhrnula. Zablatená po končeky mihalníc, s nohami otlačenými do krvi, ale neskutočne šťastná som došla za podpory priateľa až k autobusu. Večer som dokonca ešte aj tancovala jedna radosť, a neodradili ma od toho ani ubolené nohy.
Niekedy si niektoré veci musíme poctivo odchodiť a vybojovať ,aby sme si ich vážili a zdali sa nám prekrásne. Alebo sa jednoducho netreba vzdávať a ísť ďalej. Môžem sa mýliť, ale väčšinou nám nikdy nie sú do cesty postavené prekážky, ktoré by sme nezvládli. So strachom, bolesťou, ale vždy sa dá nájsť niečo, prečo sa to všetko oplatí vydržať. A mne sa to oplatilo určite. Len ako hovorí rybka Dori treba „Stále plávať, stále plávať, stále plávať“.
