Už ma vidno od zeme trošku viac a poctivo kráčam po tejto planéte aj nejaký ten rôčik navyše. Na rozprávky o princoch na bielom koni som už tiež veľká, ani som nikdy nečakala vo veži s rozpustenými vlasmi až po zem. Ale snívať som neprestala. Aj ja mám moje slniečka, ktoré sa snažím trafiť. Snívam o veciach uskutočniteľných, aj tých málo pravdepodobných, o veciach bežných, aj takých len mojich. Je to zlé?
Na mojej cestičke životom som stretla veľa ľudí, ktorí sa do mojej úbohej hlavičky snažili vtĺcť, že sa to neoplatí. Nohami treba stáť pevne na zemi. Prečo chcem lietať niekde pomedzi mraky, keď môžem spadnúť? Načo to vôbec skúšať, veď ten jeden narazený nos za tú nádheru nestojí. Lepšie je chodiť po tomto svete s očami uprenými do zeme, bez cieľa a ideálu. Aj tak sa nám to všetko nemôže splniť...
A čo sa má splniť, keď každý chabý pokus o sen poctivo zahrabeme niekde na pokraj našich myšlienok? Veď sa môžeme sklamať. Tak budeme celý život chodiť sklamaní z toho, že sa máme zle, lebo sme sa nikdy nepokúsili vysnívať si niečo a ísť za tým. Je to akoby sme deti nikdy ani nechceli posadiť na bicykel, lebo môžu spadnúť a rozbiť si koleno. Len na rozdiel od nás, tie deti si ho udrú, poplačú si a budú to skúšať dookola, preháňať sa popred domy, kým sa nenaučia jazdiť bez pádov. My to vzdáme po prvom neúspešnom pokuse alebo to pre istotu ani neskúsime. V tom horšom prípade ešte dokonca začneme presviedčať aj ľudí okolo seba, že je to zlé a nahovárať im, že je to životu nebezpečné. Budeme blúdiť svetom bez cieľa a neúspešne.
Jeden veľmi múdry pán, nespomínam si na meno povedal, že úspešný je ten, kto zámerne robí prácu, ktorú si sám predurčil. Je to človek, ktorý mal cieľ, nejaký sen, ktorý chcel dosiahnuť a svojim konaním a činmi si ho splnil. Ale keď prestaneme snívať, nemá sa nám čo splniť. Prečo sa ľudia tak veľmi boja lietať? Opustiť bezpečnú mamičku Zem a veriť sami sebe, že dokážu doletieť tam, kam chcú. Dokážu zasiahnuť to ich slnko, aj keď možno nie na prvý krát. Len ono zas niekedy nestačí na to slnko len pozerať. Nestačí sedieť, pozerať na oblohu a hovoriť si aké by bolo krásne lietať. Nemôžme čakať že sa zrazu niekto zjaví s lietajúcim kobercom, že niekto vystrelí za nás ten šíp. To už musíme urobiť sami.
Nebojte sa snívať. Zavrite niekedy oči a myslite na to, čo ste chceli keď ste boli malí. Na to, po čom ste túžili, keď ste mali možno toľko ako ja teraz. Všetko máte vo svojich rukách. Som idealista? Asi veľký, ale chodím po tomto svete s úsmevom na tvári, lebo mám pred sebou sny, ktoré by som raz chcela dosiahnuť. Možno sa nesplnia, ale nemienim to vzdať dopredu. Chcem mať pred sebou niečo, prečo sa ráno zobudím a pôjdem do práce, alebo do školy. Dôvod prečo pôjdem dokonca do tej práce alebo školy s radosťou. Nie preto, že musím, ale preto lebo budem vedieť, že mi to pomôže splniť môj sen. A každým dňom, hodinou aj sekundou budem k môjmu snu bližšie. Šíp bude strieľať vyššie až kým netrafím. Možno netrafím do konca života, ale celý ten život prežijem s pocitom, že som sa k nemu aspoň blížila.
Veľa ľudí už dávno ideály stratilo. Som asi mladá, a vôbec nič neviem o živote. Ale aj keď sami už neviete snívať, neberte sny nám mladým. Nechajte nás snívať. Skúste namiesto deptania podať ruku a skúsiť nám pomôcť v tom, aby sme sa nesklamali. Skúste nás učiť vytrvalosti a trpezlivosti. Keď spadneme na nos tak to prebolí, ale nedovoľte aby nás to zastavilo. Nech sa z nás priskoro nestanú loďky bez cieľa plavby.
