Noc z 20. na 21.augusta 1968 zmenila osud celého Československa na dlhé obdobie nasledujúcich 21 rokov. Pre väčšinu ľudí to znamenalo koniec nádejí na slobodný život. Veľa z nich v tom období opustilo republiku, lebo vedelo, čo ich čaká, pričom to pre nich nebolo jednoduché. Mnoho rodín sa na dlhé obdobie rozdelilo. A nielen to. Títo ľudia opúšťali krajinu, v ktorej sa narodili, ktorú milovali. Nevedeli, čo ich čaká, či zvládnu život medzi cudzími ľuďmi, či sa dokážu presadiť. Ale ich túžba po slobode bola taká silná, že to všetko riskovali. A ich rodiny, hoci so slzami na tvári a predstavou, že ich už možno nikdy neuvidia, ich v tom podporovali, Samozrejme, boli tu ľudia, ktorí sa novej situácii prispôsobili, zacítili príležitosť a normalizáciu využili vo svoj prospech. Stali sa z nich prisluhovači okupantov, dostali funkcie a s nimi spojené výhody. Potom tu bola väčšina, ktorá v záujme prežitia bola ticho, myslela si svoje a hľadala cestičky, ako to čo najlepšie zvládnuť. Ale aj v tejto väčšine boli ľudia, ktorí svojimi drobnými činmi dávali najavo orgánom moci svoj nesúhlas. Chodili naďalej do kostola, aj keď sa to mocipánom nepáčilo, našli sa aj takí, čo odmietli prihlásiť svoje dieťa do pionierskej organizácie, hoci dopredu vedeli, že bude mať zahatanú cestu k štúdiu nielen na vysokej škole, ale aj strednej. Boli ľudia, korí odmietli vedúcu funkciu, ktorá bola vždy spojená s podmienkou členstva v strane, pretože nechceli byť súčasťou tejto mašinérie len za účelom získania výhod. A potom tu boli ľudia, ktorí proti režimu bojovali otvorene alebo partizánsky a riskovali tak nielen svoju celoživotnú kariéru, ale aj fyzickú slobodu, ktorí skončili vo väzniciach, baniach, v najlepšom prípade celoživotne v kotolniach a ich rodiny biľag nepriateľov štátu niesli s nimi. A my, tá mlčiaca väčšina sme ich potichu podporovali tým, že sme potajomky počúvali ich hudbu a čítali ich knihy. Lebo na viac sme namali odvahu, keď nám za chrbtom stála sila, ktorú sme nemali šancu poraziť. Jedným z takýchto ľudí, ktorí odvahu mali a bojovali aj za nás, bol aj Milan Šimečka.
Pred pár dňami bolo 56. výročie vpádu ruských vojsk na územie Československa. Áno ruských, nazvime to pravým menom, lebo Sovietsky zväz bol v prvom rade Rusko. Aj Varšavská zmluva bola Rusko. Bez súhlasu Sovietskeho zväzu by si žiaden z členských čtátov tohto spolku nedovolil nič.
A tu sa pristavím pri tom, ako si naša vláda tento vpád vojsk Varšavskej zmluvy na potlačenie práva na sebaurčenie slobodného, medzinárodne uznaného štátu pripomenula. Nielen, že sa na akte pripomínajúcom tento deň nezúčastnil ani jeden z členov vlády a dvaja najvyšší predstavitelia štátu ho odbili len statusmi na sociálnych sieťach, ale báli sa nazvať pravým menom tých, ktorí za tento nehanebný čin niesli zodpovednosť. Nepoužili ani len slová Varšavská zmluva, Sovietsky zväz. Že tak neurobil Fico, hpci jediný pomenoval vinníkom aspoň Varšavskú zmluvu, sa nečudujem, kto nie je slepý a hluchý vidí, kde sa rovnako ako Orbán, inšpiruje v snahe získať nad nami moc. Konieckoncov patril pred 89-tym k tým, ktorí boli prisluhovačmi vtedajšieho režimu a dnes sa snaží normalizovať v novej podobe. Svojimi vyjadreniami na ospravedlnenie ruskej vojny na Ukrajine to dal dostatočne najavo. A svojim vlažným postojom k tejto vážnej udalosti v našich delinách nám chce dať najavo, kam má namierené, kam podľa neho patríme aj my všetci a ako môžeme dopadnúť, keď nebudeme ticho. A podľa jeho vzoru tak neurobil ani jeden z ministrov, ktorí na otázky novinárov prečo, odpovedali, citujem : neviem, nemám čas alebo, je to smutný deň, tak si ho nebudeme pripomínať. Je to alarmujúce. Ale, že si neuctil pamiatku tých, ktorý pri vpáde spojeneckých vojsk prišli o život ani prezident Slovnskej republiky, je pľuvanec do tváre všetkým, ktorí tieto časy zažili. Prezident, ktorý deklaroval a stále deklaruje, že chce byť prezidentom pre všetkých ľudí. Ale, ak si pán prezident nepamätá tieto udalosti, lebo v tom čase ešte nebol na svete, dovolím si pripomenúť, že je tu stále dosť ťudí, ktorí nezabudli. A pre tých, ktorí podľahli selektívnej pamäti a spomínajú dnes len na to, že dostali zadarmo rekreáciu od ROH alebo liečenie zadarmo, hoci predtým museli často hľadať známeho, ktorý im to liečenie vybaví, alebo niekomu dať úplatok, by mal byť prístup vládnych predstaviteľov k tejto udalosti výstrahou, aby si spomenuli opäť na všetko. Lebo dnes nás zatiaľ chráni pred úplným pošliapaním našich práv to, že sme v Európskej únii. Ale ak budú pri moci ľudia, ktorí síce navonok všetkých ubezpečujú, že v nej chceme aj naďalej zotrvať, pričom kroky, ktoré robia, tomu nenasvädčujú, môže sa stať, že tam o pár rokov nebudeme a môžete tri krát hádať, kto nám bude potom opäť diktovať, čo môžeme a čo nie. A to nehovorím o tých, ktorí sa k vysúpeniu z EÚ a nakloneniu k Rusku otvorene hlásia. Som zvedavá, koľkokrát zaznie na oslavách SNP, že nás od fašistov oslobodili Rusi a Rusko, hoci by to malo byť hlavne o tom, že slovenskí muži a aj ženy, ktoré im pomáhlali, mali odvahu postaviť sa proti fašistom v štáte, ktorý s fašistami kolaboroval. Za čo im právom patrí naša obrovská úcta. V súvislosti s povstaním už problém vysloviť slová Rusko a Rusi pre štátnych predstaviteľov určite nebude. Lebo je to v súlade s ich smerovaním. Tým nechcem nijako spochybniť zásluhu ruských vojakov na našom oslobodení a podiel Ruska na ukončení druhej svetovej vojny, hoci sa pridalo k spojencom až potom, ako ho napriek dohode o neútočení napadlo Nemecko. Kto to nevie, ZSSR predtým napadlo z východu Poľsko a na severe Fínsko. Ale, kto nechce byť klamaný, lebo tieto fakty Vám Fico a spol. pripominať nebude, nech si o tom niečo prečíta. Faktom zostáva ale aj to, že územie dnešného Slovenska oslobodili sovietsky vojaci, nielen ruskí, a aj to, že ZSSR utrpelo v tejto vojne najväčšie ľudské straty. No ak štát, ktorý Vás oslobodí od jednej diktatúry si prisvojí právo ju nahradíť inou, s tým sa ja stotožniť nemôžem. A dúfam, že zatiaľ ani väčšina Slovákov.
V súvislosti s pripomenutím si pamiatky na šesťdesiaty ôsmy je priam nechutné, že akurát v týchto dňoch vláda na čele s Ficom zneužíva meno čkoveka, ktorý patril k tým, ktorý mali odvahu proti normalizácii a sovietskej okupácii bojovať a ktorý bol vtedajšími vládnymi predstaviteľmi za boj za slobodu Slovákov a Čechov perzekuovaný vrátene celej svojej rodiny. Je to nehorázna urážka všetkých Slovákov, ktorí v šesťdesiatom ôsmom prišli nielen o slobodu, ale mnohí aj oživot.
Táto vláda robí všetko pre to, aby opätovne pochovala naše právo na slobodný život.
Dňa 21.8.2024 nám však vláda schválila vyšší príspevok na pohreb.
