Všetci sme deťmi

Všetci sme deťmi. Keď nám je dané, sme rodičmi. Sme súčasťou reťaze ľudí. Ako ohnivko reťaze sme akosi povinní, akosi zodpovední za jej pokračovanie; za prežitie. Preberáme od predošlých a prenášame to na plecia nasledujúcich.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Jednoduché. Alebo ... vlastne vôbec?
Je to pud sebazáchovy. Je to výsledok a dôsledok najkrajšieho, najvnútornejšieho, najvyššieho spojenia dvoch ľudí. Deťmi sme, až kým neodíde posledný z rodičov. A rodičmi ostávame po celý život. Dokonca, aj keď deti odídu z domu, osamostatnia sa, majú svoje rodiny. Dokonca aj v smutných prípadoch, keď dieťa odíde skôr ako my. Je to v našej krvi, v génoch. Nedá sa toho zbaviť; nedá sa pred tým ujsť. Alebo ... predsa?
Môžete vôbec prísť o rodičovstvo? Myslím, ideu rodičovstva v našej hlave? U nás, v zaostalých postkomunistických krajinách, vlastne veľmi ľahko: stačí vám vziať deti. Fyzicky vám ich vziať, ukradnúť, uniesť tisíce kilometrov ďaleko. Nikto vás za to nepotrestá, lebo rodičovský únos nie je trestný čin, dokonca neexistuje ani v občianskom zákonníku. A že sa to jednoducho nesmie a nerobí podľa všetkých božích zákonov, na to sa taká únoskyňa predsa zvysoka vykašle!
Najlepšie je deti uniesť ešte v útlom veku, aby si vás skoro ani nepamätali, aby si ledva spomínali. Aby ste na ne nemali akýkoľvek vplyv, dosah. Stačí zadržiavať ich ďaleko od vás niekoľko rokov. Potom už nebudete rodičom, aspoň nie pre ne. Budete čudne známy cudzí človek, ku ktorému majú zmiešané pocity, aj to len prinajlepšom. Alebo budú predstierať, o čom si myslia, že chcete – prinajlepšom. Prinajhoršom vás budú ignorovať, za radostnej podpory svojej únoskyne.
Ak ste rodič, musíte svoje rodičovstvo každodenne realizovať, praktizovať. Teda, samozrejme, v patričnom veku svojho dieťaťa. ( malý odkaz všetkým dobrým a starostlivým matkám štyridsiatnikov / štyridsiatničok: patričný vek je cca do 18-20 rokov, neskôr nie! ). Ak svoje rodičovstvo nerealizujete, prichádzate oň. Fyzicky, nie psychologicky; pretože psychologicky rodičmi ostávame , ako som napísal, navždy. Ale ... čo sa stane s psychológiou rodiča, ktorý svoje rodičovstvo, túto potrebu a túžbu zároveň, tento pud a želanie, toto poslanie, povinnosť, dar, možnosť ... nemôže realizovať?
Asi si to každý z cítiacich a normálne mysliacich ľudí vie predstaviť. Nechce, ale vie. So zamrazením, až kdesi hlboko vovnútri. Pretože podvedome vieme ( lebo každodenne vídame, stretáme, poznáme, či sa dokonca priatelíme s osamelými rodičmi ), že takíto ľudia existujú – nevyhnutne musia existovať. Odkiaľ by sa predsa vzali tie tisíce otcov bez detí ročne?? Je nemožné, aby v niekoľkých stovkách prípadov z toho množstva nedošlo k únosu detí tzv. matkami. Je štatisticky možné, aby toľkí otcovia boli zlými osobami, zlými otcami, zlými rodičmi? Horšími ako tieto tzv. matky? nuž, štatisticky to nie je možné.
Všetci poznáte preprogramované deti. Všetci poznáte deti, ktoré svojho otca nepoznajú; nevideli ho roky, nevedia o ňom nič, nenavštevujú ho, ani druhých starých rodičov. Všetci poznáme situácie, kedy aj v normálnej rodine sú vždy akosi „lepší“ starí rodičia z matkinej strany, nie z otcovej. Zabudli vari matky, že aj ony sú deťmi svojich rodičov? Že tí „druhí“ starí rodičia sú rovnakými starými rodičmi ako jej? Že sú rovnakými ľuďmi? Že majú rovnaké city, pocity, túžby, potreby, obavy, strachy ... ? Zabudli sme vari všetci, že sme vždy deťmi i rodičmi? Že sme ľuďmi? K čomu takto vedieme svoje deti? A ako, k čomu budú viesť svoje deti ony? Bude tá reťaz ľudí takto pevnejšia, alebo aspoň rovnako pevná ako pred nami?
Odpovede poznáme, cítime ich.
Pravdou je, že tak, ako si možno deti, byť rodičom nezaslúžia mnohí muži, tak si deti a bytie matkou nezaslúžia ani mnohé ženy. Napriek tomu, v našom postkomunistickom matku-ešte-stále-glorifikujúcom systéme otcovia, hlavne, či aj tí dobrí, nemajú šancu: sú otcami a nie sú nimi. Majú deti a nemajú ich. Sú rodičmi a svoje rodičovstvo nemôžu realizovať – ich deti im boli ukradnuté, niekoľkokrát: najprv únoskyňou, potom samotným štátom.
Riešenie existuje; je to prirodzené a inteligentné riešenie. Ibaže, okrem náznaku u jednej politickej strany, som nikdy nevidel, aby to niekto mal politickú vôľu presadiť zákonom: striedavka automaticky pri rozchode a iba neskôr, ak by sa mala ukázať nefungujúca alebo nevyhovujúca, iné riešenie. Lenže to by všetci tí zazobaní a v parlamente i v stranách sediaci právnici ( s ktorými sa ich partnerky nedovolia rozísť, tobôž ukradnúť im deti! ) museli myslieť nie iba na kšefty, ale aj na tisícky o deti okradnutých otcov ročne. Čo sa doteraz nestalo.
Nájde sa taká strana? Nájdeme v sebe vôľu a silu prekonať samých seba, možno uznať svoju vinu, spoluvinu, latentnú a/alebo popieranú vinu a podporíme, podporili by sme niečo také? A ak nie teraz, kedy? Koľko detí ešte musí byť unesených? Koľko rodičovstiev zmarených? Koľko životov pokazených, pokrivených?

Erik Bogdan

Erik Bogdan

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

snažím sa bojovať za spravodlivosť a ostať človekom Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

53 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
SkryťZatvoriť reklamu