O dvoch Róbertoch
Vo svojom živote som spoznal niekoľko Róbertov. Tento text však bude o dvoch, ktorí môj život ovplyvnili najviac. Obaja ovplyvnili môj život, aj keď každý úplne inak. Jedného poznám celý svoj život – lebo je to môj otec. A ten druhý je, žiaľ, takmer polovicu môjho života premiérom tejto krajiny.
Jeden začínal svoju kariéru ako poslušný zväzáčik s čerstvou straníckou knižkou. Druhý začínal s lopatou v ruke, v teréne, pri kanáloch a hrádzach. Obaja spravili kariéru – jeden sa stal štvornásobným premiérom, druhý námestníkom a členom niekoľkých odborných komisií. A tu sa podobnosť končí. Lebo zatiaľ čo jeden budoval a chránil, ten druhý ničil a rozkladal.
Povodne v detských očiach
Myslím, že to bol rok 2001 a mal som asi šesť či sedem rokov. Otec nás s bratom vzal pozrieť sa do „svojej kancelárie“. Bol to ten deň, na ktorý sa nezabúda. Vzal nás k rieke, aby sme na vlastné oči videli, čo dokáže voda. Nikdy nezabudnem na ten obraz – vyliata rieka, ktorá naháňala strach aj malému dieťaťu. A vedľa mňa stál hrdina. Človek, ktorý proti tejto skaze bojoval, aby chránil ľudí.
Takých hrdinov bolo viac. Nebol to len môj otec. Boli to celé tímy kolegov, ktorí držali Slovensko nad vodou.
A kým oni stáli v gumákoch na hrádzi, druhý Róbert stál v straníckej centrále a rozdával sľuby.
Zo dňa na deň „nepotrebný“
Vedel, že to raz príde. A aj tak ho to vzalo.
Za tie roky si zvykol na všeliakých šéfov v straníckych tričkách. Niektorí ani nevedeli, ktorý je ľavý a ktorý pravý breh rieky. Ale nikdy nemali odvahu vstupovať do odborných záležitostí.
Môj otec sa nestal nepotrebný preto, že by stratil zápal. Práve naopak. Mal viac energie ako kedysi. Mal chuť odovzdávať skúsenosti mladším a viesť ďalšiu generáciu. Lenže v tejto krajine sa o to nikto nestará. Tu sa nepočíta odbornosť, skúsenosti ani roky práce. Tu sa počíta, či máš správnu stranícku knižku a správnych kamarátov.
Slovensko už dávno nie je krajinou pre mladých. Tí húfne odchádzajú do zahraničia, nechcú sa vracať a nechcú tu ani prichádzať. Ale my už nie sme ani krajinou pre „starých“ a skúsených. Tých odsunú bokom, aj keď majú chuť ešte roky pracovať a odovzdávať všetko, čo sa naučili.
Stávame sa krajinou, kde stranícka príslušnosť má väčšiu váhu ako odbornosť. Kde morálka a slušnosť ustupujú trafike. Kde chrbticu vieš vymeniť za služobnú Škodu Kodiaq a teplé miesto riaditeľa.
Povodie Bodrogu – voda, ktorá neodpúšťa
Na východnom Slovensku je riečna sieť, ktorá je jednou z najhustejších a najrizikovejších v krajine. Len povodie Bodrogu má vyše 3 000 kilometrov riek a potokov. Tu sa stretávajú Tisa, Bodrog, Latorica, Ondava, Laborec a Uh. Tu každá väčšia voda znamená reálnu hrozbu pre celé obce.
Ľudia tu dodnes spomínajú na veľké povodne z rokov 1998, 2001, 2010 či 2013. Tisíce evakuovaných, zatopené domy, polia aj cesty. A práve vtedy stáli na čele záchranných prác tí, ktorých dnes označujeme za „nepotrebných“.
Jeden Róbert vtedy zachraňoval ľudí. Druhý Róbert zachraňoval iba seba a svoju moc.
Krajina, ktorá zabúda
Slovensko zabúda. Zabúda na prácu ľudí, ktorí mu desaťročia slúžili. Zabúda na skúsenosť, ktorá sa nedá kúpiť ani nahradiť. A čo je horšie – zabúda na svoju vlastnú zodpovednosť.
Nemyslím tým obligátnu úctu k šedinám. Ale ak niekto štyridsať rokov pracoval v prospech ľudí, chránil ich domy a životy, taká skúsenosť by mala niečo znamenať. A nie skončiť v koši len preto, že nie je v správnej partii.
Lebo keď príde ďalšia veľká povodeň, na koho sa občania pozrú?
Kto ich ochráni, keď dnes odstraňujeme práve tých, ktorí to dokázali zvládnuť?
Jeden Róbert držal hrádze a vedel, čo znamená byť pri ľuďoch, keď ide do tuhého.
Druhý púšťa priehrady morálky a vie byť pri ľuďoch len vtedy, keď potrebuje ich hlasy.
Medzi dvomi Róbertami
Naozaj to nikomu nevadí?
To, že to s touto krajinou ide dole vodou, sme si, žiaľ, už zvykli. Američanom stačilo osem rokov – od Kennedyho prejavu až po pristátie Apolla 11 na Mesiaci. Slovensku nestačilo tridsaťdva, aby postavilo nemocnicu – na Zemi.
Ak by šlo o úradníka na ministerstve, ktorý de facto nemá možnosť nikomu ublížiť, možno by to bolo jedno. Ale ak budeme meniť skúsených ľudí na miestach, kde ide priamo o majetky a životy, mali by sme spozornieť.
Je to ako s vodou – keď ju už budeme vidieť a počuť, bude neskoro.
A rovnako neskoro môže byť aj so Slovenskom, ak necháme tých nesprávnych Róbertov ďalej ničiť to, čo sami nikdy nevybudovali.
A nakoniec mi dovoľte ešte dve paralely:
Jeden pomáhal ochraňovať pred katastrofou – druhý nás do nej ťahá.
Jeden stál pri ľuďoch, keď im hrozila pohroma –
druhý je tou pohromou.
