Pre mnohých málo známa, no na históriu bohatá, obec Sečianky leží v strednom Poiplí asi 15km východne od Šiah, pozdĺž rieky Ipeľ. Ak ste ešte o obci nepočuli, určite stojí za návštevu. Nájdeme v nej starobylý kostol, múzeum ľudovej izby, ale aj zaujímavo zrekonštruovaný klasicistický kaštieľ Lipthayovcov.
Sečianky sú obcou s niekoľko sto ročnou tradíciou. Najstaršie zmienky o obci pochádzajú z 13. storočia, no obývanie tejto lokality je dokázateľné už aj v praveku. Počas osmanskej expanzie bola pravdepodobne obec vyplienená. Širší opis obce nachádzame až v celokrajinskom súpise z roku 1715, kedy sa tu spomínajú tri porty a kúria. V polovici 18. storočia sa spomína už väčšie panské sídlo. Medzi najznámejších vlastníkov obce (resp. časti) patrí určite rod Lipthay. V čiastočnom vlastníctve mali Lipthayovci obec Sečianky od Štefana III. Lipthaya. Štefanov pra pra vnuk Alexander IV. Lipthay sa už narodil v kaštieli v Sečiankach. Zastával úrad hontianskeho podžupana a stoličný kronikár ho zaznamenal nasledovne: „Lipthay bol veľmi prívetivý, dobrej nálady, múdry a pohostinný človek.“ alebo „...Lipthay mal v Šahách pivnicu, kde sa po večeroch vybrala spoločnosť dôstojníkov... bol veľmi vzdelaný, inteligentný a múdry, ale obľuboval aj hudbu a spev ... mal nežné a ušľachtilé srdce, rád poskytoval radosť iným, tak v Šahách, ako aj v sečianskom kaštieli...“ V 18. storočí malo byť v Sečiankach už niekoľko panských obydlí, pravdepodobne dve kúrie a jeden kaštieľ. V tomto období tu taktiež prebývali Krecsmárovci, Králikovci, Szombathelyiovci, a vďaka obsažným kultúrnym podujatiam pánov sa obec dostala do kultúrno-spoločenského povedomia. V prvej polovici 19. storočia tu bola vybudovaná aj prízemná klasicistická kúria. Táto kúria bola v druhej polovici 20. storočia zbúraná. Zachovaný klasicistický kaštieľ, ktorý bol nezmyselne prestavaný, sa nachádza v juhovýchodnej časti obce. Tento klasicistický kaštieľ rodu Krecsmárovcov je prezývaný aj Macskavár (mačací hrad).
a malej vyvýšenine, skoro za obcou stojí klasicistický kaštieľ. Nie však pôvodný. Stojí na základoch staršieho rokokového kaštieľa. Nový, poschodový, klasicistický kaštieľ bol postavený v prvej polovici 19. storočia. Pred hlavným vchodom poschodového kaštieľa, v minulosti pokrytého manzardovou strechou, je na štyroch klasicistických stĺpoch otvorená terasa. Hlavná fasáda budovy je zakončená trojuholníkovým tympanónom. Na západ od kaštieľa bol v minulosti chodník so stromoradím a východným smerom aj dodnes nájdeme nemalý anglický park, neodmysliteľnú súčasť kaštieľa a obce. Dodnes v anglickom parku môžeme nájsť pôvodné druhy vzácnych drevín, prameň teplej vody či jazero.
V interiéri kaštieľa vieme, vedú z predsiene, po obidvoch stranách schody na poschodie. Prízemné miestnosti kaštieľa sú zaklenuté, pričom poschodie má rovný strop. Z mála záznamov o pôvodnom výzore interíeru máme dochovaný len opis jedálne. V jej strede bol veľký vyťahovací stôl z matného dubu, v dvoch kútoch boli stolíky na poháre, v treťom kachle a vo štvrtok kozub. Ostatné miesto zaberali stoličky a stolíky s kartami. Keď tu v roku 1945 bola zriadená škola, interiér kaštieľa sa pravdepodobne prispôsobil jej potrebám. Na tamojšej škole tu potom vyučoval aj významný etnograf János Manga.
Samotná obec nám však môže ponúknuť viac, ako len jeden kaštieľ na kopčeku. Veľmi zaujímavým trendom, ktorý niekoľko rokov evidujem nie len v Honte, sú obecné múzeá. Malý ľudový domček, s jednou - max tromi izbičkami, ktoré sú zariadené v tradičnom ľudovom štýle. Sečiankam sa podarilo vytvoriť jednoduchú ľudovú izbu, v malom domčeku pri hlavnej ceste. Vystavujú sa tu hodnotné národopisné pamiatky ako nábytok, odev, keramika, pracovné náčinie, predmety z domáceho priemyslu apod.
Hodnotnou pamiatkou obce je r.k. kostol zasvätený sv. Kozmovi a Damiánovi. Kostol stojí nad obcou, bol viac krát prestavaný no pôvodná stavba sa datuje približne do 14. storočia. K stavbe kostola sa viaže zaujímavý príbeh: „Keď sa v Sečiankach rozhodli stavať kostol, vybralo sa miesto a začal sa naň nosiť materiál. No kamene na múry kostola z noci na noc mizli. Nezmizli však úplne. Stavitelia ich našli vždy na rovnakom mieste neďaleko pri vyvierajúcom prameni vody, ktorá mala byť liečivá. Totiž už vtedy sa tu tradovalo, že chorý, ktorý sa pri prameni pomodlí ku mučeníkom sv. Kozmovi a Damiánovi, napije sa po modlitbe z prameňa a umyje si touto vodou choré miesto, ozdravie. Preto sa rozhodlo, že kostol bude postavený pri prameni a zasvätený bude týmto mučeníkom.“
Približne pol kilometra južným smerom od kostola môžeme nájsť kalváriu. Rovnako ako kostol sa nachádza na vyvýšenom mieste. Postavená bola koncom 18. storočia. Počas slávnostnej omše na vzkriesenie sem zvykli prísť z kostola z procesiou. So sochou vzkrieseného Krista obišli veriaci kríž a vrátili sa do kostola. Táto tradícia bola zrušená približne v polovici 20. storočia, od kedy kalvária zarastala kríkmi a krovím. Vyčistenie tejto malej lokality nastalo až na prelome 20. a 21. storočia.
