Na svoju profesionálnu dráhu sa kapela dala pred viac než 13 rokmi, počas ktorých, si na našej hudobnej scéne vybudovala meno, ktoré je aj napriek žánrovej mainstreamovosti určitou zárukou kvality. Originálny rukopis hlavného skladateľa, texty Vlada Krauzsa, či akési "šťastie" na spoluprácu s tými najlepšími už od samého počiatku, sa nemalou mierou podpisuje pod fakt, že kapela IMT Smile si svojimi piesňami nielen získala srdcia mnohých poslucháčov, ale aj fakt, že v určitom zmyle na nich odrástla jedna generácia.
Za spomínaných 13 rokov svojho pôsobenia na hudobnej scéne vydala osem radových albumov a zažila lešie či menej populárnejšie obdobia. No vždy ostala verná svojmu prejavu, hudobnej kultivovanosti a aj vďaka svojej nemalej charizme je už roky neoddeliteľnou šúčasťou našej hudobnej scény, kde sa radia medzi málo tých, ktorý sú aj napriek strednoprúdovému žánru, považovaný za tých, ktorých sa oplatí si vypočuť.
Jeden z dôležitých momonetov pre kapelu bola popri všetkých tých úspechov aj "nová tvár"- pokiaľ ide o obsadenia skupiny novými hudobníkmi. To sa udialo tak logicky po rozpustení tej starej, niekedy koncom roku 2005. Nové zoskupenie tak tvoria okrem neodmysliteľného dua bratov Táslerovcov, "starý známy" Peter Bič - gitara , Lukáš Kolivoška - basgitara a Marián Slávka - bicie nástroje. S touto zostavou nahrala svoj v poradí siedmi album - Hlava ma sedem otvorov a samozrejme aj ich posledný hudobný počin s trocha tajomným názvom - Odysea 2 .
Na albume sa nachádza celkovo 11 skladieb a z toho jedna cover verzia "revolučného hitu" od Ivana Hoffmana - Sľúbili sme si lásku.
Aj keď základný sound je typický smajlovsky tak ako ho poznáme už roky, je predsa len toto nové dielo v niečom iné. Prvý krát nepochádza platňa výlučne z dielne I.Tásler/V.Krausz, ale sú na ňom zastúpený bez mála všetci členovia kapely. Taktiež možno postrehnúť nielen nové prvky čo sa týka rytmov a prejavu, ktorý na viacerých miestach jemne zachádza do jazzu či funky, ale aj akýsi návrat k tvorbe typickej pre ich ranné obdobie.
Album otvára skladba Čo bude , ktorou nám kapela ukazuje tvár, na ktorú nie je bežný poslucháč až tak zvyknutý. Jedinečnosť dodávajú skladbe nielen refrény spievane P.Lipom, ktorý sa na skladbe podielal aj autorsky, ale samozrejme aj text V.Krausza, ktorý, čo je trocha zvláštnosťou, je starý viac než 20 rokov. Keď nás prvá skladba mohla trocha zneistieť v tom čo nás ďalej na albume čaká, tak v poradí druhá - Tá, ktorej niet (ona) z muzikantského pera Tásler/Kausz je už typická táslerovka, na chuť ktorej si príde bez mála každý fanúšik. I.Tásler je jeden z mála interpretov, ktorému sa to čo spieva, dá aj veriť. O tom nehovorí len spomínaná "túžba" po tej, ktorej niet, ale aj trocha ukričaná
Spravodlivosť - tá, ktorá si žiada obete . . . tá, ktorá ešte nemá pevné miesto na svete . . .
Štvrtou skladbou je skladba Bozk, ktorej výhradným autorom je Ivan T. Ide o typickú singlovku, ktorá nám v poslednom obodobí z rádii nielen predstavuje album, ale určite má aj za úlohu ho akosi uviesť "do života".
Dvere do piesne s názvom Bez slov nám otvára dobre známy sound Bičovej gitary, a spolu s ukričaným Táslerovskym prejavom, ktorý je aj autorom textu ide o výlučne gitarovú skladbu, ktorá nám môže pripomínať začiatky.
V ďalšich dvoch skladbách - Život je boj (in the jungle) a Niečo vo mne hrá, sa ku gitarám pridavajú aj klávesy čo dodáva skladbám na pestrosti, no na druhej strane neustupuje ukričanosť v speve čo môže byť rušivé. S albumom sme už v druhej polovici
a tá celá mi príde horšia než tá prvá, čo v poradí ôsma skladba s názvom Psyché len potvrdí, a to najmä kôli textovému prejavu. Album pomaly uzatvára akýsi "jamovaci odvaz" v podaní skladby Sólo pre bubny, spomínaná coververzia - Sľúbili sme si lásku
a na koniec, je to viac než 9 minútová, akási "táslerovská rapsódia" Letná za výrazného zvuku akustickej gitary pripomínajúcej začiatky a posolstva - " do pekla či do raja je lepšie spolu než zvlášť " . . .
Kapela vydáva svoj album Odysea 2 po takmer dvoch rokoch od posledného albumu.
Relatívne nová zostava mala teda dosť času aby naň dala to najlešie čo za to obdobie vytvorila. Podľa môjho názoru im viac vyšla prvá polovica platne aj bez toho, žeby som sa na to pozeral očami bežného poslucháča. Negatívne možno vnímať niektoré texty
napr. Psyché, už spomínanú prílišnú ukričanosť v speve či niektoré nové prvky v prejave, ktoré sa môžu u bežných poslucháčov stretnúť s nepochopením. Taktiež osobne nepovažujem za šťastnu vec, zaradiť na album spomínaný cover - Sľúbili sme si lásku, aj keď mu nemožno uprieť originálné "nové šaty". Čo sa týka pozitív, tak k už spomínaným skutočnostiam by som na záver dodal len jedno.
IMT Smile nahrali svoju v poradi ôsmu platňu a je vidieť, že zrejme prvý krát nahrali to čo skutočne chceli . . .
