Nebudem sa tajiť tým, že táto skupina patrí medzi moje najobľúbenejšie, a že ma skutočnosť toho, že sa poslednými dvoma albumami All That You Can't Leave Behind ( 2001 ) a How to Dismantle an Atomic Bomb ( 2004 ) vrátili ku svojmu charakteristickému zvuku, po obzvlášť experimentálnych 90-tych rokoch viac než potešila. Od vydania posledného albumu uplynulo 5 rokov, a tak malo hudobné zoskupenie okolo Bona Voxa dosť času na to, aby ich ďalší hudobný počin bol aspoň tak dobrý ako tie predchádzajúce, ak nie lepší. No už nielen vyjadrenia typu „rok 2009 bude náš“, „narazili sme na diamantovú skladateľskú žilu“, či hudobný svet čaká ďalší revolučný rockový album, naznačovalo niečo iné. Spojenie sa s producentom Rickom Rubinom a následné upustenie od tejto spolupráce, vrátenie sa k Brianovi Enovi, Danielovi Lanoisovi a Steveovi Lillywhitovi, či samotné nahrávanie, ktoré prebiehalo v Maroku, pokračovalo v štúdiách v Dubline a New Yorku, aby mohlo nakoniec byť dokončené v Olympic Studios v Londýne, ticho našepkáva o tom, že megalománia, ktorá sa za posledné roky okolo U2 vytvorila, je čím ďalej tým väčšia, čo má podľa môjho názoru nemalý dôsledok aj na samotnú tvorbu.
Podľa speváka, skupina v čase svojej tvorby v nahrávacích štúdiách, vytvorila 50 až 60 nových skladieb, kde sa na samotný album verím, že po starostlivom výbere, nakoniec ocitlo 11 skladieb. Ako s prvou, vyšli von so skladbou No Line On The Horizont a skladbou Get On Your Boots, ktorú U2 zahrali na udeľovaní BRIT Awards. Už tieto dve skladby v nemalej miere potvrdzujú, spomínané vyjadrenie o akejsi novosti zvuku a experimentovaní s ním, čo sa nesie celým albumom. Keď to porovnám s albumami Achtung Baby ( 1991 ), Zooropa ( 1993 ), či albumom Pop ( 1997 ), a teda celými 90-tými rokmi, ktoré sa niesli v znamení experimentov, je tento návrat k experimentovaniu, či hľadaniu nových inovácii predsa len iný. Keď v 90-tych rokoch zachádzali do podľa mňa nie príliš šťastných oblastí prílišnej elektroniky, techna či rapu, spomínaný album No Line On The Horizon ostáva vo svojom základe rockovým, o čom niet pochýb.
Spomínané inovácie sa nesú skoro výlučne z znamení až prílišnej komplikovanosti, či už samotných aranžmánov, textov a koniec koncov aj celkového prejavu. K rock & rollu či rocku a U2 sa k rockerom hrdo hlásia, neodmysliteľne patrí priamočiarosť a jasnosť v prejave, ktorá mi tu dosť chýba. Skladby sú zbytočné dlhé a kompozične komplikované s častým “oooh” či “yeah”, ktoré vo väčšej koncentrácii ( s výnimkou živých vystúpení ) skôr škodí, ako prospieva.
Nie veľmi vhodným riešením sú tiež časté vysoké tóny a falzety v speve, ktoré sa pribudajúcim vekom speváka, skôr či neskôr stávajú jeho nepriateľom, než tým čím by mal zaujať. Celkový zvuk kapely bol, je, a asi aj navždy ostatne postavený na gitarách, ktoré ma v tomto zoskupení vo svojej réžii The Edge. Pestrosť zvuku jeho gitár je však miestami tak “úžasná”, že pestrejšia snáď už byť nemôže, a keď bude v nastupenom trende pokračovať, veľmi ľahko sa môže stať, že sa tento gitarový “alchymista” stane sám sluhom svojho nespočetného množstva efektov. Niekedy je možno menej viac, a aj v jednoduchosti je oveľa väčšia sila než v prilišnej komplikovanosti, z ktorej niekedy niet cesty von. Ak by som mal stručne zhodnotiť tento album, tak určite nebudem tvdiť, že je na zahodenie no novinky, ktoré U2 týmto albumom do sveta hudby priniesli, sa podľa môjho názoru nestanú trendom, či vzorom pre ďalšie obdobie.
V tomto ich podľa mňa predčili kolegovia z kapely Coldplay svojim albumom Viva la Vida Or Death And All His Friends ( 2008 ), ktorý na rozdiel od U2 zvuk zredukovali a akoby stmelili, kde na počutie vytvára jeden kompaktný zvukový celok.
V albume No Line On The Horizon chýba hlavne už spomínaná rocková priamočiarosť a srdce, ktoré sa v prílišnej komplikovanosti stráca. Mne osobne sa tento album v slede vývoja kapely, núka skôr do konca 90-tych rokov za album Pop ( 1997 ), ako vyústenie experimentálneho obdobia, kde by po ňom nastal návrat k tomu čo robí z U2, U2.
Hovorí sa, že dobrú skladbu je ľahko spoznať, a to podľa toho, že ako náhle skončí tak si ju pustíte opäť. Mne sa to nestalo a dokonca po niekoľko násobnom vypočutí si celého albumu si neviem vybaviť ani kúsok melódie z hociktorej jeho skladieb . . . Verím však, že mnohých tento album osloví, no mne ostáva len čakať a dúfať, že nebudú v tomto svojom trende revolučných albumov ďalej pokračovať.
U2 už totiž revolúciu vo svojom hudobnom živote zažili a myslím si, že albumom The Joshua Tree ( 1987 ), tu najkrajšiu akú vôbec mohli.
