ČERNOBYĽSKÁ TRAGÉDIA
Občania Československa boli informovaní (alebo skôr neinformovaní) o udalostiach v Černobyle oneskorene a po malých dávkach. Kompletné informácie o príčinách a priebehu udalostí a o rozsahu a následkoch udalosti sa zhromažďovali niekoľko rokov. Nemám v úmysle popisovať, čo je známe z oveľa informovanejších zdrojov, ale zostanem pri mojich osobných zážitkoch a dojmoch.
O tom, že na Ukrajine sa niečo deje, sme sa dozvedeli z rakúskej televízie už začiatkom mája. Rakúsku televíziu sme na západnom Slovensku pozerali bez problémov, čo komunistov veľmi netešilo, ale nemohli proti tomu nič robiť.
Prví zaznamenali rádioaktivitu vo Švédsku už na druhý deň po havárii, kde údajne odstavili všetky svoje jadrové elektrárne, pretože si neboli istí, čo sa deje. Nad naše územie dorazil rádioaktívny mrak z Černobyľa 30. apríla. Zvýšenú rádioaktivitu začali merať rôzne výskumné ústavy a tiež sa nevedeli zorientovať.
Na prvého mája v Trnave zapršalo, čo znamenalo, že dážď spláchol veľa rádioaktívnych látok na zem a samozrejme aj na účastníkov prvomájovej manifestácie. Komunistov ani nenapadlo, aby oslavy tohto sprofanovaného „sviatku“ zrušili. Všetko prebehlo ako obyčajne. Masy pracujúcich prebehli popod tribúny a zamávali súdruhom, súdruhovia zamávali im a bolo po všetkom. "Ako sa máte, pracujúci", žartovali súdruhovia. "Dobre", žartovali pracujúci.
Do toho spadol príjemný dáždik, tentoraz pre zmenu rádioaktívny. Pracujúci aj súdruhovia sa pobrali domov alebo na popoludňajšiu prechádzku do prírody. Na zdravom vzduchu dýchali rádioaktívny jód a večerali čerstvý rádioaktívny šalát.
Zamestnanci atómovej elektrárne, ktorí išli na odpoludňajšiu zmenu mali nevšedný zážitok. Tí, ktorí pracovali v kontrolovanom pásme, prechádzali hygienickou slučkou. Pri odchode z pásma museli prejsť cez dozimetrický merací uzol, ktorý zmeria zamorenie tela po celej výške spredu aj zozadu. Ale niekoho napadlo dať sa zmerať aj pri príchode do pásma. A (ne)čuduj sa svete, prístroj nameral zamorenie, najmä v oblasti hlavy vo vlasoch. Tak sa zmerali aj ostatní a všetci, ktorí absolvovali oslavy prvého mája boli na tom rovnako. V tej dobe sa už o nejakom vonkajšom zamorení medzi ľuďmi šepkalo, takže si to rýchlo dali do súvislosti. Všetci urýchlene telefonovali domov či známym a poradili im, aby sa osprchovali a vyprali bielizeň a odev, ktorý ten deň mali na sebe. Informácia sa šírila rýchlosťou blesku. V ten deň o situácii predbežne informovala aj rakúska televízia. Súdruhovia už nemohli ďalej zatĺkať a museli s pravdou von, po kvapkách a s bagatelizovaním situácie, s prízvukovaním, že je to vlastne nie je žiadne nebezpečenstvo a všetko, čo počujeme z Viedne je len štvanie nepriateľov socializmu.
Asi tri týždne po katastrofe vystúpil v sovietskej televízii aj Michail Gorbačov. Priznal , že katastrofa je vážna a uisťoval, že vláda a komunisti urobia všetko na odstránenie následkov. O tom, aké hrozné sú následky a ako málo sa dá urobiť pre ich odstránenie samozrejme pomlčal. Glasnosť je glasnosť, ale toto bolo aj naňho príliš.
Opatrenia, ktoré sa u nás prijali, boli tajné a čiastkové. Bol vydaný príkaz, aby sa mlieko od hospodárskych zvierat, ktoré sa pásli na čerstvej, rádioaktívnym céziom kontaminovanej tráve nedávalo do spotrebnej siete a aby kravy a ovce dočasne kŕmili nekontaminovaným senom. Čerstvá bryndza, syry a tvaroh a mlieko boli dočasne stiahnuté z obehu. Vo väzniciach sa väzni čudovali, prečo ich celý mesiac hojne napchávajú mliečnymi výrobkami. Nuž, hospodárske škody bolo treba minimalizovať.
Aký to bol rozdiel oproti informovaní o jadrovej havárii na americkej elektrárni Three Mile Island (TMI) v Pensylvánii, ktorá sa stala dňa 28.3.1979. Vtedy naša propaganda produkovala výmysly o nezodpovednom prístupe kapitalistov k jadrovej energetike a zdôrazňovali, že u nás by sa také čosi nemohlo stať. Pritom množstvo rádioaktívnych látok, ktoré pri tejto havárii uniklo do okolia bolo v porovnaní s Černobylom zanedbateľné. Havária na TMI bola zaradená na 5. stupeň medzinárodnej stupnice INES (International Nuclear Event Accident), ktorá hodnotí nehody a havárie v jadrových zariadeniach vo svete podľa rozsahu poškodenia zariadení a množstva rádioaktívnych látok, ktoré unikli do životného prostredia. Havária v Černobyle bola zaradená na 7., teda najvyšší stupeň. Na tomto stupni je zaradená aj havária štyroch jadrových reaktorov v japonskej Fukušime po ničivom zemetrasení a tsunami z 11.marca 2011, aj keď tam množstvo rádioaktívnych látok podľa dnešného stavu poznania nedosahuje ani desatinu v porovnaní s Černobyľom.
Pre úplnosť uvádzam, že havárie na československej elektrárni A-1 boli zaradené do 4. stupňa INES. Je to najnižší stupeň pre havárie, stupne 1. až 3. sa klasifikujú ako jadrové nehody.
ČERNOBYĽ – NULTÁ HODINA
Dvadsiatemu piatemu výročiu černobyľskej jadrovej katastrofy v roku 2011 sa u nás aj vo svete intenzívne venovali všetky oznamovacie prostriedky. V ten deň boli zverejnené všetky možné aj nemožné informácie a všetky možné analýzy a hodnotenia udalostí. Ja som sa tomu venoval z dôvodu zberu informácii po prvý raz v takom širokom rozsahu a takej hĺbke. V mysli som porovnával situáciu na velíne Černobylskej AES v kritických chvíľach tesne pred katastrofou po polnoci v noci 26.apríla 1986 s tým, čo som na velíne A -jednotky zažíval osobne.
Viem si preto predstaviť, ako sa cítili zmenový inžinier Alexander Akimov, operátor reaktora Leonid Toptunov a ostatní zúčastnení, keď vedúci experimentu, zástupca hlavného inžiniera prevádzky Anatolij Djatlov začal hrať svoju životnú úlohu v tejto hroznej dráme. Jeho dehonestujúce prívlastky na adresu obsluhy ako napríklad „...kde zobrali takých idiotov ako vy“ alebo „...jediné, čo tu nefunguje je ten váš úplne neschopný personál“ ma neprekvapili. Niečo podobné som zažil na vlastnej koži na jednej zmene na A- jednotke, keď nás vedúci pracovník na podobnej riadiacej úrovni ako Djatlov vkritickej situácii nazval „obyčajnými zbabelcami“.
Ani pocitom personálu, ktorý v okamihu výbuchu uvažoval najprv o tom, že vypukla vojna a na nejaké zlyhanie techniky ani na chvíľu nepomyslel som sa nedivil. Aj nás učili, ako kapitalisti nikdy nespia a iba čakajú, kedy naša bdelosť a ostražitosť ochabne, aby na nás mohli udrieť. Doktor Dušan nám na svojich nezabudnuteľných prednáškach neraz farbisto tlačil do hlavy, ako budeme pracovať len o vode a chlebe a čakať, kedy vybuchne nejaká nepriateľská bomba.
Na černobyľskej elektrárni totiž tiež platila doktrína, že „reaktory nerobia chyby, iba ľudia“. A z nej vychádzal aj Djatlov, produkt systému. K ľuďom sa choval ako nadriadený dôstojník s neobmedzenými právomocami. V jeho prípade bola jeho nadradenosť možno podložená aj nejakou odbornosťou, ktorú naši vedúci na takýchto úrovniach riadenia obyčajne nemali.
A poznal som aj reakcie typu „vypnite ten rámus“ v prípadoch, keď zvuková signalizácia opakovane a naliehavo prerušovala už aj tak dosť napäté situácie na velíne. V takých prípadoch sa signalizácia chvíľu akceptovala, potom ignorovala a nakoniec znefunkčnila. A keď prišlo k skutočne vážnej situácii, nebola k dispozícii.
Černobyľská elektráreň bola najprv prezentovaná ako veľký technický úspech komunistického režimu a z tohto titulu sa ani na chvíľu nesmelo poukazovať na jej nedostatky. Už pri výstavbe bol obrovský tlak na dodržanie termínov, pretože to znamenalo odmeny a povýšenia pre manažment. Preto sa veľa problémov odkladalo na neskoršie alebo sa prijímali provizórne riešenia.
Z tých zanedbaných problémov sú dva veľmi dôležité. Prvým je, že pre nedostatok vhodných materiálov boli strechy reaktorových budov z horľavých materiálov, aj keď boli projektované nehorľavé. To spôsobilo požiar strechy reaktorovne susedného tretieho bloku, pri hasení ktorého prišlo o život veľa hasičov.
Druhým, azda najvážnejším zanedbaním bolo, že experiment, ktorý sa uskutočnil v noci z 25. na 26. apríla mal byť pôvodne hneď po spustení 4. bloku, teda pred zhruba tromi rokmi. Skúšali ju aj pred rokom, ale vtedy zlyhala nejaká automatika a tak to vzdali. Reaktor s čerstvým palivom nie je taký citlivý na otravu štiepnymi produktmi (jav nazývaný ako „xenónová otrava“, keď sa vplyvom hromadenia xenónu zvyšuje absorpcia neutrónov a reaktor sa samovoľne odstavuje). Aj pravdepodobnosť nekontrolovateľného správania sa reaktora by bola podstatne nižšia, pretože regulačné tyče by boli viac zasunuté v aktívnej zóne a ich regulačná schopnosť (nazývaná tiež „váha“) by bola väčšia. Zjednodušene zhrnuté, pri experimente s čerstvým palivom by za rovnakých okolností k tragédii nedošlo, respektíve ak by aj k niečomu došlo následky čo do deštrukcie či množstva rádioaktívneho zamorenia by boli podstatne nižšie.
Aj v tom, že prevádzkové predpisy sa nezhodovali s realitou, takže personál bol zvyknutý občas improvizovať sa podobalo situácii na A- jednotke. A to už bola sovietska jadrová energetika ďaleko vpredu ako sme boli my v roku 1976. Avšak taký stav reaktora, ako bol kladný koeficient reaktivity za určitej situácie spôsobený dutinovým efektom pri tvorbe vodnej pary v palivových kanáloch či problémy spôsobované konštrukciou regulačných a havarijných tyčí mali byť v každom prípade predvídané a prevádzkové a havarijné opatrenia patrične rozpracované.
Veď čo možno vyčítať operátorom, keď po aktivácii systému havarijného odstavenia reaktora sa ten namiesto očakávaného bezpečného odstavenia nekontrolovane rozbehol !
Priebeh udalosti je dnes už dosť dobre zdokumentovaný, takže opisovať ho by bolo nosenie dreva do lesa. Samotný začiatok udalostí je prozaický. Prevádzkový experiment, ktorý mal overiť stav napájania vlastnej spotreby pri dobehu turbín mal svoje praktické aj legislatívne opodstatnenie. Avšak jeho priebeh sa vymkol spod pravidiel opatrného prístupu a rozbehol sa po línii „za každú cenu“. Pritom znova podotýkam, že pre prevádzku elektrárne v danej chvíli nebol bezpodmienečne nutný! Nebol predsa vyvolaný nejakým akútnym prevádzkovým stavom. Ak sa dalo bez neho vydržať tri roky od prvého spustenia štvrtého bloku, ešte by dalo sa vydržať chvíľu do času, keď by boli vhodnejšie podmienky.
HROZIL ČERNOBYĽ AJ U NÁS?
Takáto otázka neustále visela vo vzduchu aj v Československu, a to jednak vzhľadom k dvom haváriám na elektrárni A-1 a tiež vzhľadom k prevádzke elektrárne V-1. Pri jednoduchej optike z hľadiska technických parametrov sa tieto udalosti nedajú porovnávať. Reaktor A-1 mal iné fyzikálne vlastnosti, najvýraznejší rozdiel bol v reagovaní pri zmenách teploty v aktívnej zóne (tzv. jadre) reaktora. V černobyľskom reaktore sa za určitých okolností pri zvýšení teploty v jadre reaktivita zvyšuje, čo má za následok ďalšie zvyšovanie teploty. Táto kladná spätná väzba (tzv. kladný koeficient reaktivity, znamenajúci čím viac tým viac) hrala pri černobyľskej katastrofe rozhodujúcu úlohu, znásobenú obmedzenými možnosťami regulácie neutrónového toku. Všetky regulačné tyče boli totiž vysunuté z aktívnej zóny a dokonca aj ony pri zasúvaní do jadra vďaka nevhodnej konštrukcii sprvoti tiež spolupôsobili pri zvyšovaní teploty.
Bohunický reaktor A-1 aj reaktory V-1 mali tento koeficient záporný, teda pri stúpajúcej teplote v jadre sa reaktivita znižovala (tzv. záporný koeficient reaktivity, znamenajúci čím viac tým menej). Toto je hlavný fyzikálny bezpečnostný prvok koncepcie tlakovodných reaktorov všetkých typov, ktorý prispel k tomu že z celkového počtu viac ako štyristo jadrových reaktorov všetkých možných typov vo svete je viac ako polovica tlakovodných.
Množstvo rádioaktívneho materiálu v reaktore z Černobyľa bolo oproti A-jednotke zhruba šesťnásobne vyššie, ale to už nie je také dôležité. Pre Slovensko by aj takéto „malé“ množstvo malo apokalyptické následky.
Pri príležitosti 32. výročia prvej havárie (kanál H-05) uverejnili v denníku SME interviev s Milanom Antolíkom, priamym účastníkom tejto udalosti. Antolík tam prehlásil, citujem:
„Ak by reaktor prišiel o chladenie, bolo by to podobné, ako keď v aute vyvrie voda, motor sa zadrie a skončí. S tým rozdielom, že v reaktore by reakcia pokračovala a teplota by stúpala do takej výšky, že by sa palivové články začali taviť. Potom by mohol hroziť podobný scenár ako v Černobyle.“
Na tieto slová ihneď zareagovali média a oslovili odborníkov na jadrovú energetiku, aby sa vyjadrili. Ich vyjadrenia sa však opierali len o porovnanie technických parametrov obidvoch prípadov. Prikladám vyjadrenie Ing. Františka H., jedného z popredných odborníkov na jadrovú energetiku v bývalom Československu, dnes už aj s celoeurópskym kreditom. Ako som už spomenul, bol to od roku 1974 do roku 1979 vedúci oddelenia rozvoja a vývoja na elektrárni A-1, teda i môj vedúci.
Ohlas na článek: Černobyl se mohl odehrát i v bývalém Československu
„Je smutnou skutečností, že se unikajícím CO2 udusili dva lidé, kteří sice doběhli k zaskleným dveřím, ale už neměli sílu sklo vyrazit. Radiační situace ale neohrozila okolí ani personál, i když pracovníci dozimetrie nám všem v prostorách bloku preventivně rozdali jodidiové tabletky. (?-moja pozn.)
Vystřelení nového, právě zavezeného souboru bylo způsobeno nesprávně namontovanou pojistkou imbusového šroubu v kompletu zátek, která zabránila úplnému „uzamčení“ zátky v reaktoru. Byla to chyba z montáže prováděné v samotné elektrárně, nikoli chyba konstrukce, i když elektrárna A-1 trpěla mnohými rysy prototypového zařízení.
Vyznamenaným nelze upřít mužnost, s jakou se při zásahu zachovali. Technika Vila Pačese jsem požádal, aby se v dýchacím přístroji (jenž jsme v elektrárně měli pro účely práce v prostředí CO2 k dispozici) vrátil do reaktorového sálu, najel se zavážecím strojem nad reaktor a pokusil se únik omezit nebo uzavřít. Zvládl to skvěle a po zvládnutí havárie jsem proto požádal ředitele Kristiána Kostovského, aby jej navrhl na státní vyznamenání. Zasloužil si je a dostal je. Milan Antalík byl dozimetristou a jeho úlohou bylo jistit Viliama Pačese.
Reaktor A-1 nemohl vybuchnout
Reaktor A-1 ale nemohl vybuchnout a hořet jako černobylský. I v případě snížení tlaku CO2 v primárním okruhu na tlak atmosférický by byl chlazen cirkulací pomocí turbokompresoru, došlo by ale k tavení pokrytí paliva a zřejmě k radioaktivnímu zamoření celého primárního okruhu. Elektrárnu by nebylo možné znovu zprovoznit. V daném případě, ale elektrárna znovu zprovozněna byla.
Dnešní vidění tehdejší situace ze strany obou vyznamenaných je ale limitováno jejich znalostmi o elektrárně. Bohužel zvyky té doby neuveřejňovat neúspěchy vedou dnes k tvorbě legend. Myslím, že odborníci, kteří prováděli rozbory příčin i následků poruch a havárií, dluží odborné veřejnosti objektivní svědectví o obou haváriích.“
Po technickej stránke mám výhradu k stanovisku, že turbokompresor mohol pracovať pri atmosférickom tlaku - mohol, ale len po mechanickej úprave pre zabezpečenie chladenia ložísk. Ináč je to po technickej a faktografickej stránke všetko ako tak v poriadku, avšak ak sa pozrieme na Černobyľ ako na synonymum jadrovej katastrofy dospejeme k poriadne hrôzostrašným záverom. Takéto negatívne konštrukcie označil v predslove k jednej v predošlom spomenutej knihy profesor Vladimír S., predseda SNUS (Slovenská nukleárna spoločnosť, združenie podporujúce jadrovú energetiku) za „výplody ľudí... menej informovaných, zato však s bujnou fantáziou, ktorí dali podnet na vytvorenie divokých legiend, ako buchlo áčko“.
Nuž, nie každý môže byť tak dobre informovaný ako súčasní salónni internetoví „odborníci“, ktorí boli a stále sú od veci na kilometre ďaleko, nepoznali prostredie a nedýchali atmosféru tých čias.
Ja som ale pri tom všetkom bol. Preto si dovolím predložiť svoju „legendu“, ktorá je pravdepodobná tak, ako že po búrke môže vyjsť slnko. Nasledujúce riadky som napísal ako reakciu na knihu „Jadrová elektráreň A1 v kocke“, o ktorej som sa zmienil už v úvode. Tu je skrátená verzia mojej laickej recenzie. Niektoré fakty sú tu uvedené duplicitne, ale to je zámer. Aby ste nemuseli hľadať súvislosti.
DIVOKÁ LEGENDA ČI Z PEKLA ŠŤASTIE
Dnes je nepopierateľným faktom, že už v roku 1972 bolo pri komplexných skúškach A1 zistené, že existuje problém s uzamykaním zátok technologických kanálov, o čom pracovníci Škoda ZVJE informovali najvyššie vedenie EBO. Na základe tohto zistenia bol vtedy reaktor odtlakovaný a problematický kanál bol revidovaný, čo znamenalo asi týždenné zdržanie komplexných skúšok. Problém bol zametený pod koberec a oznamovatelia boli perzekvovaní. Neboli prijaté žiadne účinné technické ani administratívne opatrenia.
Po havárii kanála H-05 nebola jednoznačne zistená technická príčina poruchy. Vyšetrovanie prebehlo len na takej úrovni, ktorú boli schopní pochopiť eštebáci a vtedajší červený manažment to akceptoval. Už vtedy som mal podozrenie, že sa to uzatvorilo nejako rýchlo. Toto podozrenie sa mení na dnešnú istotu, že vyšetrovanie sa nesnažilo odkryť pravú príčinu, ale naopak zahladzovať stopy. Vtedy prijatá teória o poistke imbusovej skrutky, ktorá údajne zabránila dostatočnému uzamknutiu kanála neobstojí ani pri zbežnej analýze. Prijaté opatrenia, z ktorých mi je známe iba jedno o meraní výšky odomykacích kolíkov klieští zavážacieho stroja síce dalo informáciu, do akej miery je kanál bezpečný a uzamknutý, ale kritický moment, teda od otvorenia kanála cez pripojenie termočlánku po toto meranie, hoci aj niekoľkominútový interval v ktorom sa kedykoľvek mohla odohrať ďalšia havária ošetrený nebol.
Vznik „divokých legiend o tom, ako buchlo áčko“ bol prirodzenou reakciou (zámerne) neinformovanej verejnosti, ktorú by som v žiadnom prípade nezavrhoval a nebagatelizoval. Verejnosť má z jadrovej energetiky úplne iné benefity ako ctení členovia SNUS. Nikto im neberie právo zastávať sa odvetvia, v ktorom prežili podstatnú časť svojho života, realizovali svoju odbornosť a (okrem výnimiek, ktoré to vzali politickou skratkou) takto dosiahli vedecké či spoločenské uznanie.
Verejnosť od jadrovej energetiky očakáva uspokojenie svojich potrieb a má oprávnené obavy o svoju bezpečnosť a svoj majetok. Nemožno od nej očakávať, že bude jednoducho akceptovať argumenty odbornej elity, najmä ak vie o tom, že je prepolitizovaná. Jadrová energetika je jednoducho tak vážna vec, že ju nemožno nechať len v rukách technokratov.
V tejto súvislosti odbočím k obavám verejnosti, či nám hrozila alebo nie černobyľská havária. Zjednodušene možno povedať, že dňa 5.1.1976 nám katastrofa černobyľských rozmerov skutočne nehrozila. Porovnávaním technických odlišností alebo rozsahu uniknutých rádioaktívnych látok sa totiž k rozumnému záveru nedopracujeme.
V prípade A-1 vo vzťahu k územiu a obyvateľstvu Slovenska by veľkosť a systém reaktora A1 ale zohral podobnú úlohu ako v prípade Černobyľu. Uvedomme si, že v prípade dvoch najväčších svetových jadrových havárii, a to elektrárne Three Mile Island (USA) či Černobyľa (ZSSR) išlo tiež o rôzne typy elektrární aj o rôzny rozsah poškodenia územia či obyvateľstva. Obe však majú spoločný jeden faktor: Po havárii už neboli ďalej prevádzkované a o ďalšej prevádzke sa ani neuvažovalo (v prípade Černobyľu to ani nebolo dosť možné, naopak havarovaný blok TMI bol schopný prevádzky).Z obidvoch havárii boli vyvodené dôsledky a ponaučenia, celosvetovo aplikované a rešpektované. Černobyľ okrem iného potvrdil aj fakt, že reaktory s tlakovou nádobou majú vyššiu zásobu pasívnej bezpečnosti než reaktory kanálové. To pripomínam len preto, že v začiatkoch A1 sa tiež rozhodovalo, či bude mať tlakovú nádobu. Nakoniec ju mal a to nás asi ochránilo od vážnejších následkov.
Na rozdiel od týchto boli havárie na A1 odlišné v tom, že tu išlo o dve vážne havárie na jednom zariadení s periodicitou jeden rok, pričom aj po druhej havárii sa ešte uvažovalo o jej ďalšej prevádzke! Nakoniec dôvodom trvalého odstavenia A1 nebol vysoký potenciál ďalších možných aj nemožných havárii, ale dôvody ekonomické a zistenie, že táto koncepcia už nie je perspektívna.
To, že dôsledky havárii A1 sa prejavili len v blízkom okolí elektrárne a nezasiahli širšie teritórium, bola len zhoda šťastných náhod. V prípade havárie na kanáli H-05 bolo obrovským šťastím, že prebiehala pri odstavenom reaktore bez zásoby reaktivity. Pritom v tej dobe už bola minulosťou zásada, že výmena paliva sa bude vykonávať len pri odstavenom reaktore. V roku 1974 prebehlo 145 výmen, to znamená skoro všetkých článkov v reaktore, väčšinou na vysokom výkone. A potenciál havárie existoval neustále pred aj po havárii. Ak sa príčina havárie jednoznačne nevyšetrila a skončilo sa s lakonickým konštatovaním, že išlo o „technické príčiny neznámeho charakteru (!),“ nikto nemohol s čistým svedomím tvrdiť, že ďalšia prevádzka už bude bezpečná, najmä keď sa jednoznačne preukázalo že medzi technologickými kanálmi bolo viac adeptov na rovnakú haváriu predtým a ani tzv. „opatrenia,“ ktoré boli prijaté pred ďalším spustením, možnosť opakovania havárie nijako nezmenšili. Príčina havárie nebola jasná a dodnes nie je. Iste, kanál nebol uzamknutý, ale prečo?
Predstavme si pesimistickejší variant havárie. K vystreleniu palivového kompletu z kanála H-05 a roztesneniu reaktora dôjde pri presune maximálne vyhoreného palivového článku z aktívnej do dochladzovacej zóny pri maximálnom výkone reaktora. Vystrelenie takéhoto „absorbéra“ z aktívnej zóny bude znamenať prudký nárast reaktivity reaktora a pravdepodobne nastane okamžité poškodenie všetkého paliva. Palivový článok na podlahe reaktorovne začne pravdepodobne horieť. Zamorí sálu a okolie tak, že bude neprístupná. Obsluha v sále, aj keď sa jej podarí uniknúť bude vážne ožiarená a nebude schopná sa tam vrátiť. Ak by sa tam vrátila, s určitosťou zahynie. Z otvoreného kanála bude unikať stĺpec plynu s vaporizovaným vysokoaktívnym palivom. Manažmentu elektrárne sa bude zdať dobrým nápadom nahnať do sály pracovníkov na odstránenie článku a zavážacím strojom utesniť kanál. Tak ako tí chudáci v Černobyle, ktorí lopatami zhadzovali smrtiaci urán zo strechy.
Areál elektrárne bude kontaminovaný a personál ožiarený vysoko nebezpečnými až smrteľnými dávkami. Ventilačné systémy budú odsávať zamorený vzduch cez preťažené filtre do ventilačného komína, ktorého poslaním je rozptýliť rádioaktivitu čo najďalej. Bude fúkať silný severozápadný alebo juhovýchodný vietor. Trnavskú planinu či Podunajskú nížinu postihne osud regiónu okolo mesta Pripjať. V roku 2003 už nebude dôvod vyhlásiť samostatnosť Slovenska. Možno len Východného.
Zdá sa vám to ako výplod silnej fantázie? Našťastie aj mne...
A to ešte nie je všetko. Havária s následkami, ktoré sa v prípade Slovenska dajú porovnať s tými, ktoré znamenal Černobyľ pre Ukrajinu, nám hrozila aj naďalej, a to prostredníctvom elektrárne V-1. Málokto vie a málokto tuší, že vážna havária sa odohrala aj na treťom bloku elektrárne vo Voroneži niekedy v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia. S tým rozdielom, že elektráreň vo Voroneži nemá kontajment a že o nej nebol poriadne informovaný nikto v ZSSR, tobôž na celom svete.
Takže takto, ctení členovia SNUS. Atómovú energetiku netreba zatracovať, ale ani prehnane glorifikovať ako nejaké ideálne a univerzálne energetické riešenie. Nežiadajte od menej informovaných ľudí s divokou fantáziou bezmedznú úctu a pokoru. Jadrová energetika nie je prirodzená nevyhnutnosť, ale v súčasnej podobe skôr z núdze cnosť. Žiadalo by sa neinformovaných informovať o nákladoch na zadný cyklus jadrového paliva alebo o tom, že vyhorené palivo bude vyžadovať tisícročnú opateru aj v dobe, keď už nebudú existovať ani naše hroby.
Najmä netlačte verejnosti do hlavy kaleráby typu historickej nevyhnutnosti dostavby Mochoviec. Jadrová energetika pracuje v komplexnej sústave energetických zdrojov, ktoré sa vzájomne podporujú a dopĺňajú. S dostavanými Mochovcami sa na Slovensku jej podiel vyšplhá na viac ako dve tretiny.
Ako rigidný zdroj vyžaduje podporné služby, ktoré jej musia poskytovať iné zdroje na úkor vlastnej ekonomiky. Argument o šetrení emisií CO2 neobstojí. Emisných kvót mame predsa na rozdávanie! A to, že budeme energeticky sebestační a dokonca budeme energiu vyvážať? Dovoz aj vývoz je predsa dobrý biznis!!!
Tiež som strávil významnú časť svojho života na A1. K svojej práci v tejto elektrárni však osobne nepociťujem žiadny pocit hrdosti. Sebakriticky uznávam, že som venoval významnú časť svojho života a zdravia nepodarenému projekzu.
Neviem, či sa to dostalo medzi členov SNUS, ale dám krk za to že nie.
PERESTROJKA A MY
Po Černobyle vypukla na celom svete panika a dôvera v jadrovú energetiku, už aj tak nie príliš vysoká, klesla na minimum. Našim súdruhom a vzápätí aj novému postkomunistickému manažmentu jadrovej energetiky ale nenapadlo vziať si z týchto udalostí a skúseností praktické ponaučenie. Len tak sa mohlo stať, že sa začala výstavba jadrových blokov v Mochovciach, u ktorých boli bezpečnostné štandardy na úrovni spred dvadsiatich rokov. V tej dobe sa už na svete nestavali reaktory bez kontajmentu a dokonca aj Sovietsky zväz už ponúkal svoj „tysjačnik“, ktorý mal bezpečnostné štandardy o rád vyššej úrovne.
Ale Černobyľ vďaka systematickej propagande veľmi rýchlo zišiel z mysle. Komunizmus sa už rúcal nezastaviteľným tempom a na programe dňa bola gorbačovská perestrojka, posledný zúfalý pokus reformovať nereformovateľné.
Technický odbor, na ktorom bolo zaradené aj naše oddelenie, bol už len skladiskom nepotrebných činností. Môj osobný profesionálny vývoj nemal žiadnu perspektívu a stagnoval. Potom, ako som už nemohol pracovať v kontrolovanom pásme, sa rozsah môjho uplatnenia výrazne zúžil. Na elektrárni V-1 bolo síce dosť problémov, ale ich riešenie bolo nad naše sily. Odborné kapacity vedenia nášho úseku boli obmedzené a možnosti nejakého vývoja takmer nulové.
V rámci perestrojky sa začali zakladať podnikové rady pracujúcich. Mal to byť nejaký orgán, ktorý mal pracujúcich viac zainteresovať do riadenia podniku (úplná somarina, ale čo narobíš). Tak ako sa celá perestrojka chápala len naoko, tak fungovala aj celá rada. A ako na potvoru predseda tejto rady sa stal novým vedúcim nášho odboru. Bol to bývalý zmenový vedúci na V- jednotke. Mentálne bol nastavený ako nakoniec celé „ešte stále červené“ vedenie prevádzky na operatívne riešenia problémov a podľa toho sa aj správal. To znamená že náš odborný rast, (ani predtým nič moc) sa skoro úplne zastavil.
Novú situáciu sa iniciatívne snažil zachrániť Jožo, môj „obľúbený“ bývalý vedúci, teraz vedúci úplne nepotrebného oddelenia rozvoja, kam si ho jeho priatelia komunisti a eštebáci odložili pre všetky prípady. V rámci perestrojkového „nového myslenia“ (sic!) sa v celej spoločnosti, teda aj v jadrovej elektrárni včítane nášho odboru začala prejavovať vysoká prezamestnanosť. Absolventi zo stredných aj vysokých škôl nemali v stagnujúcom priemysle žiadne uplatnenie, a tak boli prideľovaní do podnikov ako administratívne sily. Na našom odbore, kde už aj tak bol nadbytok zbytočných pracovníkov to bolo obzvlášť viditeľné.
Jožo si to všimol a prišiel s návrhom, ktorý bol zámerom perestrojky aj jeho mentálnej výbave veľmi blízky. Navrhol, dokonca verejne na výrobnej porade, aby sme nadbytočných pracovníkov prepustili a pre nich pridelené mzdové prostriedky si rozdelili! Čistý prípad sociálneho cítenia a myslenia jemu podobných. Zabudol ale, že medzi prvými by bol on a jeho oddelenie, čo sme mu hneď aj pripomenuli a len tak z recesie sme začali tlačiť na vedúceho odboru, aby to začal urýchlene realizovať. V Jožovi by sa v tej chvíli krvi nedorezal. Ani necekol a urýchlene, za nášho smiechu vybehol z miestnosti. Výrobná porada (rozumej debata o ničom) skončila. Považovali sme ju ale v celej histórii podobných porád za jednu z najlepších.
V rámci perestrojky vymenili vo vedení niekoľko vedúcich. Najvýznamnejšia zmena sa týkala ekonomického námestníka. Táto pozícia sa veľakrát menila aj predtým, pričom nový námestník bol vždy podobný tomu starému. Pojem „ekonomika“ mal v socializme svoj vlastný význam a v Atómke to platilo obzvlášť. Základnou úlohou bolo účtovníctvo, o nejakých vlastných ekonomických rozhodnutiach nebolo ani potuchy.
Pamätám si, ako som raz neskoro večer pri čakaní na posledný autobus stretol vedúceho odboru Jozefa L. z ekonomického úseku, ktorý sa mi posťažoval, že pracovali na nejakej uzávierke, a v súvahe výdaj - príjem mali v miliónových objemoch nesúlad vo výške 10 (slovom desať) halierov)! A kvôli tomu tam dvadsať ľudí trčalo do večera!
Ináč mal ekonomický námestník v zásade jednu jedinú zásadnú úlohu, a to zohnať peniaze na výplaty a prémie. Ak s tým boli problémy, najmä s peniazmi na nadčasy robotníkov, tak mu vždy hrozilo odvolanie. Ale musím priznať, že sa to vždy podarilo (a prémie boli vždy).
Výhodou „ekonomiky“ energetických podnikov je, že sa nemusia až tak veľmi starať o odbyt výrobkov, o náklady na vstupné suroviny či organizovať nejaké inovácie výrobkov. A v prípade A- jednotky, ktorá nič neprodukovala, a ak niečo, tak len straty a žobrala o dotácie bol ekonomický úsek skutočne len paródiou na ekonomiku, dokonca aj tu socialistickú.
Nový námestník Edo bol skutočný výplod perestrojky. V tom čase sa do vedúcich pozícii usilovali presadiť prestarnutí mládežníci. Svoj vzor asi mali vo Vasilovi Mohoritovi, vyučenému automechanikovi, funkcionárovi Socialistického zväzu mládeže s ambíciami stať sa členom federálnej perestrojkovej vlády. To mu však nevyšlo a navyše aj „nežná revolúcia“ v roku 1989 ho zmietla. Edo dopadol podstatne lepšie. Začal podnikať už za socializmu a ako sa patrí s cudzími peniazmi pre seba. Najznámejší je prípad jeho obchodu s jablkami. V tej dobe boli v móde šampóny s ovocnými vôňami a práve po jablkách bol obrovský dopyt. Edo nezaváhal. Za podnikových 5 miliónov Kčs nakúpil jablká, predal a zarobil, teda pravdupovediac podniku vykázal zisk 5000,-Kčs (zisk 0,1 %!!!). Skutočný obchod storočia. Kam zmizol skutočný zisk viac ako milión Kčs nikto nikdy ani nepátral.
(Trochu predbehnem, ale nech je to pokope.) S posledným prejavom podnikateľského ducha manažmentu Atómky som sa stretol niekedy v polovici deväťdesiatych rokov. Po zrušení druhej vlny kupónovej privatizácie na Slovensku sme si za takto získané štátne dlhopisy kúpili do osobného vlastníctva dovtedy podnikové byty. Všetko prebehlo bez problémov. Už sme mali aj právoplatné listy vlastníctva, keď nás z podniku vyzvali, aby sme doplatili zhruba 3 tisíc korún, pretože sa vraj dlhopisy nepodarilo predať za cenu, ktorú očakávali. Bol tam aj podpis Eduarda S. aj podnikového právnika Tóna G. So smiechom som túto výzvu hodil do koša.
DESAŤ DNÍ, KTORÉ OTRIASLI SLOVENSKOM
Tento nápis som nevymyslel ja. To je názov knihy autora, ktorý si hovorí publicista. Požičal si ho z klasiky. „Desať dní, ktoré otriasli svetom“ je názov knihy amerického komunistického reportéra Johna Reeda, ktorá vzdáva hold VOSR. Touto knihou sa skutočne preslávil na celom svete. Vytvoril prvú nepravdivú legendu o ruskej revolúcii, ktorá v tej v jeho aj iných modifikovaných podobách (napríklad legenda o „bratskej pomoci“ pri dodávkach obilia zo ZSSR v roku 1947 či oná legenda o „lukratívnej ponuke“ v prípade A-1) žije dodnes. John Reed nemal ani čas naplno pochopiť, čo sa to v Rusku skutočne dialo, lebo tam zomrel v roku 1921 na týfus. Za odmenu jeho propagandistickej činnosti ho ako doposiaľ jediného cudzinca pochovali pri Kremeľskom múre v Moskve.
Keď som si „vygúglil“ meno autora Milan Blaha, hneď mi bolo všetko jasné. Knihu som schválne nezaradil do zoznamu kníh v úvode. Dostal som sa k nej neskoršie a tak sa mi už nechcelo vracať späť. A ona ani k tým prvým ani nepatrí. Pokiaľ všetky doteraz zmieňované publikácie mali k slovenskej jadrovej energetike aspoň nejaký vzťah, táto kniha je obrazom toho, čo je schopný na politickú objednávku zosmoliť človek, ktorý o problematike, dobe a jej duchu, zúčastnených ľuďoch či okolnostiach nemá ani potuchy. Asi ako aj John Reed nemal potuchy o Leninovi a jeho družine.
O tom, ako je autor tejto knihy zabetónovaný v komunistickej ideológii svedčí úryvok z knihy zo strany 134, citujem:
„Ak už aj jeden z najlepších ekonómov Strýčkovho úseku, Ing. Jozef Lehota- vyučený inžinierskemu remeslu u Pavlendu a Kočtucha, chlap, ktorý si v živote, veruže, dosť vytrpel iba kvôli tomu, že neobetoval vieru v Boha viere v komunizmus –neváhal otvorene povedať aj Bubovi Bartovicovi, že Strýček je osobnosť, tak to bolo treba brať.
Bubo prišiel za Lehotom ako za ekonómom a aj vyštudovaným ruštinárom prekonzultovať si niečo zo sovietskej brožúrky o zásadách populárnej chozrasčotnej Zlobinovej metódy, chystajúc sa pripraviť námestníkovi Strýčkovi, čo by sa dalo využiť aj v Atómke a čo nie.
Bola to povinná jazda, a tak sa usmievali obaja- Lehota aj Bartovic. „Hodí to do koša, však ho poznáte, pán kolega,“ povie Lehota Bartovicovi, akoby hovoril z duše- dobre pozná Strýčka.
„Viete, pán inžinier, dotýka sa to aj sociálnych otázok a právneho režimu, a tak som tu úlohu vyfasoval ja,“ odpovie trochu previnilo Bubo Bartovic a Lehota prikývne.
„Áno, viem, ale poviem vám, pán kolega, môžem vám iba závidieť tu úlohu, lebo s Ing. Strýčkom prišla do elektrárne odbornosť a neformálnosť zbavená akejkoľvek ideológie, radosť s ním spolupracovať.“
Bartovic to vedel, ale bol prekvapený- Lehota toho nikdy veľa nenarozprával.
Zlobinova metóda mala predstavovať vnútropodnikový „chozrasčot“ (z ruštiny „hospodársky rozpočet“), kedy si mali jednotlivé úseky podnikov medzi sebou odovzdávať produkciu a tak sa mal vyvíjať tlak na tie úseky, ktoré „nestíhali“. V zásade to bol pokus dať plánovanému komunistickému hospodárstvu nejaké skutočné ekonomické ciele. Metóda sa neujala ani v Sovietskom zväze, u nás bola predmetom výsmechu a nikto ju nebral vážne. V Čechách ju ohodnotili s typickým českým zmyslom pre humor: „Zlobinová metoda je když se dělníci flákaj a mistr se zlobí!“
Nuž, poznal som obidvoch aktérov tohto údajného rozhovoru. Celý príbeh je od A do Z vymyslený. Jeden z jeho aktérov bol kariérista a druhý bol známy ako náboženský fundamentalista. Obaja boli vzdelaní odborníci. Ak spolu niekedy o nejakej „Zlobinovej metóde“ diskutovali, tak len v posmešnom zmysle ako o nejakom nevydarenom vtipe.
Doteraz sa nestačím diviť, akože to vlastne s tým osemdesiatym deviatym rokom v Atómke vlastne bolo. Či som náhodou nebol niekde inde. Lebo som sa osobne dosť angažoval. Z tých siedmich ľudí, ktorí sú protagonistami danej knihy sa vo VPN štyria skutočne angažovali tiež. Chýba tam ale napríklad Damián F. či Jožo O.. Ale Jána H., Eduarda S. a Petra R. som pri tom nikdy priamo nevidel. A ak áno, tak len nepriamo a v negatívnej úlohe. Špeciálne Jano H. sa tam dostal ako Pilát do kréda.
Pre úplnosť malé vysvetlenie. V tých časoch stať sa inžinierom (doslovne podľa Milana Blahu „vyučiť sa inžinierskemu remeslu“) dalo aj nasledovným spôsobom.
Mladý a podľa strany nadaný súdruh, vyučený nejakému remeslu, poslušný a strane oddaný „vyštudoval“ za jeden rok večernú strednú školu s maturitou! Následne ho poslali študovať na vysokú. Niektorí „študovali“ popri zamestnaní, ale našli sa aj takí, čo absolvovali denné štúdium, pričom za celé štyri roky brali priemernú mzdu! A ak na dôvažok boli aj registrovaní ako spolupracovníci ŠtB, tak vysokú museli dokončiť za akýchkoľvek okolností.
Jano H. bol akoby klon Ing. Milana, ktorého som spomínal už v príbehu o druhej havárii A- jednotky. Obaja neboli schopní dať dohromady nejakú myšlienku a sformulovať ju do súvislej zrozumiteľnej rozvinutej vety. A neboli jediní, podobný káder zastával aj funkciu námestníka riaditeľa pre údržbu. Jano H. sa dostal dokonca až do funkcie odborného riaditeľa pre údržbu na Generálnom riaditeľstve Slovenských elektrární. Menovala ho tam Strana demokratickej ľavice, ktorá tú myšlienku „odbornej“ kontinuity s komunistickou minulosťou dotiahla až do takejto absurdnosti.
Vtedajší generálny riaditeľ Tibor M. sa svojmu vernému adlátusovi určite veľmi potešil. Mal s ním dobré skúsenosti, ako mávali páni s niektorým svojimi vernými a poslušnými pätolízačmi.
Nuž, táto kniha je skutočným mementom aj o stave slovenskej žurnalistiky. Na objednávku zmotaná zmes poloprávd a stále komunistických názorov autora, okiadzajúcich „kultík“ Tibora M. a Eda S. Štýlom mi pripomína barda slovenskej komunistickej literatúry baťka Mináča. Strohý, úsečný, prvoplánovo bojový.
Obsahovo sa autor zjavne riadil mottom, ktoré dávno predtým vyslovil Alexander Dumas starší. „Nezáleží na tom, ako to bolo v skutočnosti. Každý si bude pamätať len to, ako som to napísal ja !“ (Dúfam že nebude!).
REVOLÚCIA ČI KONŠPIRÁCIA?
O tom, že „Nežná revolúcia“ z rokov 1989-90 bol obyčajný komplot, v ktorom nás eštebáci nechali hrať úlohu komparzu a sami z pozadia poťahovali nitky, už boli vyslovené a popísané všetky možné konšpiračné scenáre.
Samozrejme účasť eštebebákov tam určite bola a dá sa stopercentne povedať, že nebola zanedbateľná. A určite mali aj svoje vlastné predstavy, ako sa bude situácia vyvíjať a čo sa z toho bude dať vyťažiť, teda najmä pre seba. Možno čerpali z diela Vladimíra Iljiča Lenina z rokov občianskej vojny v sovietskom Rusku. V čase, keď odporcovia boľševickej revolúcie (tzv. bielogvardejci) zvierali červených a už-už to vyzeralo, že „červení“ prehrajú, tento veľký kombinátor prehlásil: „Ak by sa aj stalo, že naša revolúcia bude porazená, musíme urobiť všetko pre to, aby ekonomická moc zostala zachovaná v náš prospech prostredníctvom nami nastrčených ľudí!“ Necitujem tento výrok doslovne, lebo si ho síce pamätám, ale už sa mi ho nechcelo v ruskom origináli hľadať.
Pochybujem, že by naši zapálení komunisti niekedy čítali Leninove spisy až do takej hĺbky a že by sa tým, čo si azda aj prečítali, nejako zvlášť riadili. Ale to boli malé ryby. Eštebáci však neboli žiadne vymlátené prázdne hlavy. Tiež mali až po krk fanatických ideológov odtrhnutých od reality či neschopných polo inteligentných funkcionárov, ktorí desiatky rokov iba mleli cudzie aj svoje nezmysly.
Naši vrcholoví eštebáci boli v tej dobe jediná organizovaná a fungujúca zložka štátnej moci. Boli inteligentní, vzdelaní a mali všetky potrebné informácie. Nemýľme si ich s tými úbohými spolupracovníkmi, ktorí im podpísali spoluprácu či už dobrovoľne alebo pod nátlakom. Na tých sa veľmi spoľahnúť nedalo. Spoliehali sa skôr na pasivitu ľudí než na nejakú aktivitu. Predpokladali, že ľudia ich nakoniec podporia.
Mali skúsenosti, že kolektívy BSP budú nakoniec pre nich písať podporné listy vyžadujúce pre nepriateľov socializmu tie najprísnejšie tresty, ako to bolo pri procesoch so Slánskym a skončilo (dúfam) pri kauze Cervanová...
Čo to má spoločné s Atómkou? Zdanlivo málo. Od vypískania kádrového námestníka na prvom mítingu, keď bola jednota a nadšenie pracovníkov neočakávane vysoká, sa všetko postupne rozpadlo. Ľudia si začali uvedomovať, že na nové výzvy nie sú pripravení a preto sa utiahli do úzadia. Špekulanti nemali ambície zachovať ekonomickú moc pre stranu, ale v prvom rade pre seba. Najprv získaním predtým nedosiahnuteľných funkcií v prospech seba, neskoršie privatizáciou. Boli pokusy sprivatizovať napríklad údržbu Atómky, čo našťastie neprešlo. Sprivatizovali sa len niektoré podporné činnosti.
Hlavným benefitom pre podnikavcov boli neustále modernizácie zariadení a systémov, čo bolo doslova eldorádo. Namiesto rozvoja technického odboru sa projekčné práce zadávali rôznym externým firmám, samozrejme personálne naviazaných na manažment energetiky.
Jeden prípad za všetky. Karol Č., politicky nominovaný za generálneho riaditeľa Slovenských elektrární v rokoch 1994-1996 si založil firmu Energoprojekty s.r.o. Aby to bolo čo najjednoduchšie, nakomandoval do nej priamo niekoľkých pracovníkov z technického úseku EBO! Kto sa zdráhal, tomu pohrozili výpoveďou. A zákazky si táto firma rovno vyberala z úloh technického úseku. Sladký červený kapitalizmus!
GENERÁLNY ŠTRAJK
Ale to som trochu predbehol. Udalosti z novembra 1989 aktivizovali aj nás. Založili sme akčný výbor, prvou akciou bola príprava generálneho štrajku. Ráno sme hneď navštívili riaditeľa podniku, oboznámili sme ho o pripravovanom štrajku a žiadali sme ho v prvom rade o podporu pri demobilizácii takzvaných „ľudových milícií“. Riaditeľ nás ubezpečil, že milície nezasiahnu a my sme mu prisľúbili, že prevádzka nebude narušená. Ľudové milície bola ozbrojená zložka komunistickej strany, zložená z tých najaktívnejších a najbojovnejších komunistov. Okrem gumených obuškov, ktoré sme vtedy posmešne nazývali „bijúce srdce strany,“ boli vyzbrojení aj samopalmi a dokonca aj guľometmi, čo už ale prestávalo byť zábavné.
Dostali sme totiž informáciu od jedného komunistu, ktorý nechcel byť menovaný, že bol vyhlásený nástup ľudových milícií. Nástupište bolo priamo pod našimi oknami oproti krytu civilnej obrany, kde mali milicionári zbrojnicu. A skutočne sa tam ponevieralo niekoľko milicionárov, ktorí boli známi ako tí najzúrivejší. Avšak veliteľ neprišiel. Chvíľu ešte v skupinkách diskutovali, ale nakoniec sa rozišli.
Generálny štrajk začal pred bránou vstupu do elektrárne V-1 pokojne. Ozvali sa rôzne kritické vystúpenia na adresu komunistov a už sa to dostávalo do vzájomných slovných konfliktov, keď sa nám zrazu dostalo tej cti, že nás prišiel navštíviť aj súdruh Nehaj, vtedajší predseda Okresného výboru KSS v Trnave.
Súdruh vystúpil na tribúnu a začal nás presviedčať, že komunisti to stále myslia s ľudom dobre, že všetko bude v poriadku a šťastná budúcnosť nás neminie. Oponovali sme mu temnou históriou komunistickej vlády a zodpovednosťou za katastrofálnu ekonomickú situáciu v spoločnosti. Objektívne vzaté on nám ani nemohol odpovedať, lebo on o nejakej zodpovednosti nikdy nepremýšľal. Ale už nás asi ani nevnímal a ako rýchlo prišiel tak aj odišiel. Zrejme bol presvedčený, že si s nami hravo poradí. A určite sa ponáhľal do nejakého iného podniku. Ako obyčajne však nikde a nikomu nechýbal.
Vtedy som si uvedomil, že ani s tou jednotou ľudí to nebude také jednoduché. Niektorí ľudia sa síce na štrajku zúčastnili, ale len tak aby ich nebolo veľmi vidieť. Ako by tam boli aj neboli. Vedúci nášho odboru s vedúcim oddelenia, obaja agenti ŠtB sa napolo skrývali za novinovým stánkom, niektorí ľudia sa ukryli za stĺpmi, niektoré známe tváre som videl za sklom vchodových dverí. Neverili v trvalosť všetkých udalostí a podľa toho sa aj chovali. Ani podpora nás, čo sme sa vystrkovali do popredia nebola bohvieako silná. Nebolo to už také masové štrnganie kľúčmi a skandovanie ako na námestiach, kde všetci boli anonymní. Tu bolo každého vidieť.
Štrajk skončil asi za hodinu a ľudia sa potichu rozišli. Tvrdé protikomunistické jadro (ku ktorému som patril aj) ja sa opäť stretlo. Diskutovali sme o tom, ako ďalej. Vystúpenie súdruha Nehaja nám naznačilo, že toto všetko je len začiatok.
Koniec VPN v EBO bol prozaický. Začal sa kádrovaním vedúcich pracovníkov podniku cez takzvané „vyslovovanie dôvery“. Bitka bola najmä o miesta vedúcich odborov a námestníkov. Do popredia sa dostávali karieristi, o ktorých som dovtedy ani nepočul. Niektorí vedúci pracovníci boli odvolaní, väčšinou oprávnene, ale to už sa dialo bezo mňa. Výbor VPN sa definitívne rozpadol po prijatí zásady, že politika sa na pracoviskách robiť nebude.
TECHNICKÝ ÚSEK
V osemdesiatych rokoch náš technický úsek neustále upadal. Po odstavení A- jednotky sa záujem presunul na V- jednotku s tým, že to je už overená technológia a tam nejaký vlastný rozvoj či vývoj nebude treba. Úprimne povedané sám technický odbor na nejakú koncepčnú prácu ani nestačil. A navyše sa stal skladiskom nepotrebných činností a pracovníkov.
Po odchode Františka H. do elektrárne Dukovany v roku 1989 bol ešte niekoľko rokov vedúcim oddelenia vývoja Miro K., bývalý operátor reaktora, môj kolega z velína. Snažil sa udržať úroveň oddelenia po svojom predchodcovi, a aj sa mu to sprvoti darilo, ale nakoniec to podľa môjho názoru všetko vzdal a odišiel tiež. Po spustení V-1 sa všetka činnosť oddelenia vývoja venovala len takzvanej „zlomkovej údržbe“, teda riešili sme len akútne prípady, po nejakej koncepčnej práci nebol dopyt. Po Mirovom odchode oddelenie asi rok nemalo žiadneho vedúceho, išli sme zotrvačnosťou z energie nazbieranej v predošlých časoch. Noví vedúci nás potom riadili len na diaľku. Nepotrebné a vedľajšie činnosti ich úplne pohltili.
„Červený manažment“ Atómky pomaly ďalej degeneroval podľa zásady, že pri stvorení sveta Pán Boh obdaril ľudstvo jednou konečnou dávkou rozumu a od tej doby už len pribúdali ľudia. Tento stav tuším vrcholí v dnešných časoch, keď je zdá sa taký akútny nedostatok rozumu, že nápad ukončiť všetko koncom roku 2012, ako predpovedal „Majský kalendár“ mi niekedy pripadá ako dosť dobrý.
Tak sa stalo, že za vedúceho technického odboru bol vymenovaný Miro, syn už známeho Berca. Nezaprel rodinné tradície a naplno sa venoval kariére. Opieral sa o stranu aj o silu rodinného klanu, ktorého vplyv sa tomu straníckemu možno aj vyrovnal. Tak sa stalo, že som sa už druhý raz „zapojil“ do súťaže o hrdý titul brigády socialistickej práce (BSP). Činnosť to bola čisto formálna, fingovaná. Jedným zo spôsobov ako získať kladné body bolo zlepšovateľské hnutie. Za každý podaný zlepšovací návrh boli pridelené úspešné body bez ohľadu na to, či to bolo niečo užitočné alebo nejaká bezvýznamná hlúposť. Na tom sme získavali veľa bodov. Nakoniec sme titul aj získali, čo nebola samozrejmosť. Veď len získať súhlas na založenie takej BSP nebolo ľahké. Prednosť mali BSP s robotníckym pozadím.
Takéto súťaže som zažil už na zmenách. Medzizmenová súťaž bola slušne finančne dotovaná, a tak zmeny súťažili ako divé. Tam sa to ale rýchlo zvrhlo. Pretože sa hodnotili aj poruchy v prevádzke, bola snaha jednotlivých zmien problémy zatajovať tak, aby sa prejavili až na ďalšej zmene. Tak sa stávalo, že jedna zmena nemala žiadne poruchy a zmena, ktorá ju striedala sa z nich nemohla za žiadnu cenu vymotať. Sem tam sa ale stalo, že sme to zistili a posunuli sme problém zase naspäť. A tak to chodilo dookola. Volalo sa to neoficiálne „súťaž v kamuflovaní porúch“.
Ale nakoniec sme uzatvorili tichú dohodu. Každý štvrťrok vyhrala iná zmena. Peniaze, ktoré takto pritiekli do zmenových fondov sme v rámci utužovania kolektívov vždy riadne prepili. Že sa pri takých akciách pohádali a občas aj pobili opití najlepší priatelia, je už iný prípad.
Na technickom odbore sa zastavil čas. Okrem politických školení, ktoré som už spomínal a ktoré boli čím ďalej- tým viac fraška. Ako publikum tak aj prednášateľ sme sa na seba chápavo uškŕňali s vedomím, že je to celé len mlátenie prázdnej slamy. Len raz sme mali zaujímavé školenie, týkajúce sa bezpečnosti. Veliteľ požiarnikov nám premietol film o požiare výškovej budovy v Sao Paulo v Južnej Amerike, kde zahynulo veľa ľudí. Informácia o tom, že požiarny rebrík miestnych hasičov dosiahne len na štvrté poschodie nás veru nepotešila. My sme boli na šiestom. A práve na tomto poschodí kedysi vyhorela kancelária nášho námestníka hneď po dokončení budovy.
Tiež sa zistilo, že podľa nejakého zákona sa všetky riešenia a úpravy zariadení doteraz vlastne robili načierno. Práce pri konštruovaní a rekonštrukciách jadrových zariadení mohli podľa zákona vykonávať len odborne spôsobilé osoby. A o takom niečom nikto nikdy ani nepočul. Nuž sme sa začali urýchlene školiť. Väčšinou to bola formálna záležitosť. Dostali sme osvedčenia a všetko išlo ako predtým.
TECHNICKÉ RIEŠENIA
V technických riešeniach, ktorých nakoniec bolo na V- jednotke realizovaných asi tisíc (!!!), sa urobil aký taký poriadok v tom, že už boli aspoň riadne evidované, a nikto si nemohol partizánčiť ako svojho času Jožo na A- jednotke. Aj keď mám neoverené správy že sa o to, tentoraz však márne pokúšal aj tu.
Schvaľovací proces mal aj pravidlá, z ktorých hlavné spočívalo v tom, že všetko museli odobriť a schváliť takzvaní „sovietski špecialisti“. Tých tam bolo asi sto, mali vlastný objekt a „staral“ sa o nich Kristián K., bývalý riaditeľ. Tomu takto vytvorili pohodlnú trafiku. Kvalita sovietskych poradcov oproti A- jednotke značne poklesla. Zatiaľ čo tam boli takmer bez výnimky starí ostrieľaní skúsení kozáci, tu sa doplnili o mladých a neskúsených, o to však viac ambicióznych a arogantných mladíkov. Zaoberali sa najmä spravodajskou činnosťou, pričom sa nestarali o žiadne autorské či iné práva.
Raz som prišiel do rozmnožovne, kde sa rozmnožovala dokumentácia a písomnosti. Technika rozmnožovania bola historická. Výkresy sa kopírovali svetlotlačou na citlivý papier, ktorý sa vyvolával v čpavkových parách. Dlhé pásy vyvolaného papiera sme strihali a skladali, čo bola nudná, ale oddychová činnosť v čpavkovej atmosfére. Písomnosti zase rozmnožovali cyklostylom, tak ako letáky za vojny. Až v osemdesiatych rokoch sa začal používať termo citlivý papier.
Rozmnožovňa patrila pod útvar obrany podniku. Každá požiadavka na rozmnožovanie musela byť podpísaná vedúcim odboru a bola evidovaná. Také kopírovanie ako dnes, keď má každý pracovník voľný prístup k tlačiarni bolo nepredstaviteľné. Veď čo keď by niekto tlačil protištátne materiály! Hotový chaos!
Chcel som si vyzdvihnúť nejaké dokumenty keď som v rozmnožovacom stroji videl výkresy, ktoré som dobre poznal, pretože som ich sám kreslil. Boli z technického riešenia, ktorým sa riešila problematika kontroly tesnosti palivových prútikov vyhorených palivových článkov. V projekte bolo navrhnuté zariadenie zo sovietskej dodávky, ale ešte pred jeho montážou sa zistilo, že je nefunkčné a žiadalo sa niečo nové. Problém sme vyriešili a nové zariadenie vtedy už viac ako rok fungovalo. Mali sme naňho dokonca platný československý patent. Na základe tohto patentu potom Siemens vyrábal ďalšie, ktoré sa možno používajú dodnes.
Ale sovietskemu špecialistovi, ktorý to dal rozmnožovať bez nášho vedomia a možno aj bez vedomia svojich nadriadených to nevadilo. Oni sa tak správali aj v iných, dôležitejších prípadoch. Nemali problém vyviezť hocičo, pretože na hraniciach ich prakticky nekontrolovali. Na rozdiel od našincov, ktorých niekedy aj vyzliekali donaha.
ODCHÁDZAM
Začiatkom roka 1990 už bolo jasné, že komunizmus skončil. Bolo však nejasné, čo bude ďalej. Veril som, že kapitalizmus bude lepší ako socializmus, ale netušil som, že sa pri jeho aplikácii po neúspešnom socializme budeme musieť vrátiť až do jeho zlodejských začiatkov. Ale aj keď s podlomeným zdravím, za čo som bol vďačný v prvej rade Atómke som si veril.
Rozdiel medzi inžiniermi a stredoškolákmi sa po tých dvadsiatich rokoch praxe už zmenil. Formálne rozdiely stanovené vzdelaním už neplatili. Brali sa do úvahy najmä neformálne atribúty vzdelania získané praxou a dosiahnutými výsledkami, ktorých bolo za tých dvadsať rokov dosť.
I naďalej platilo, že technik nemohol zastávať žiadnu vedúcu pozíciu, ale platovo sme sa už posunuli do triedy T-11, doteraz pre technikov prakticky nedostupnej. V nej sa nachádzalo aj niekoľko inžinierov, ktorí sa v priebehu rokov ukázali ako absolútne neschopní. Jeden taký „pracoval“ aj na našom oddelení. Všetci sme sa čudovali, ako vôbec mohol v jeho prípade bez straníckej podpory ukončiť vysokú školu. Ale asi mal iných sponzorov.
Aj napriek podstatne zlepšenému postaveniu a platovému postupu som bol vnútorne nespokojný. Nebolo to ono. Po tých rokoch sme spolu s väčšinou osadenstva, ktoré starlo spolu so zariadením poznali obidve Atómky do poslednej skrutky. A nikde na obzore žiadna výzva. Začať súkromne podnikať mi ešte nič nehovorilo. To som začal až neskoršie a náhodou, a aj to nie v odbore jadrová technika, ale príbuznom, vtedy úplne zaznávanom a aj dnes dosť kontroverznom odbore obnoviteľné zdroje energie.
Riešenie prišlo nakoniec samo. Ešte som netušil, čo sa predo mnou otvára, ale intuitívne som vykročil z tesnej klietky, ktorú už pre mňa osobne znamenala Atómka. Tušil som, že tam ten duch a zápach po komunistoch zostane ešte dlho, a nemýlil som sa ani o centimeter. Hoci som aj potom ešte dlho a pomerne dosť tvrdo narážal na vplyv komunistov, svoje rozhodnutie som ani v najťažších chvíľach neoľutoval.
JOINT VENTURE
Môj odchod z EBO a tým aj z jadrovej energetiky je spojený so založením spoločnosti, ktorá vznikla ako spoločný podnik typu „joint venture“. Takéto spoločnosti dostali zelenú ešte za súmraku komunizmu ako forma spoločného podnikania s účasťou tuzemského a zahraničného kapitálu, keď o kapitalizme u nás ešte nebolo ani chýru. V roku 1990, keď som už mal Atómky a politiky plné zuby, sa veci vyvinuli tak, ako som ani vo sne nepredvídal.
Od začiatku letných prázdnin som bol práceneschopný. Vrátil som sa z veľkej kontrole mojej už neexistujúcej štítnej žľazy na mne už dobre známom lôžkovom oddelení Výskumného ústavu endo-krinologického v Prahe.
Užíval som si prázdniny ako študent, aj keď mi už nič nebolo, ale moja ošetrujúca lekárka trvala na tom, že ma nemôže vypísať do práce. Koncom augusta som po kontrole v závodnom stredisku navštívil kolegov na oddelení a tam som sa dozvedel, že sa zakladá nejaký spoločný podnik s nejakým Američanom a hľadajú inžinierov s praxou v projektovaní, znalosťou Autocadu (grafický počítačový program) pre projektovanie pomocou trojdimenzionálnej grafiky a samozrejme znalosťou angličtiny.
Išiel som teda na osobné oddelenie sa prihlásiť a oprávnene som predpokladal, že vzhľadom na moje stredoškolské vzdelanie mi budú robiť problémy. A skutočne, referentka sa chvíľu zdráhala, ale nakoniec odo mňa zobrala prihlášku so životopisom. Bolo už prihlásených osemnásť inžinierov a ona mi dokonca ukázala aj ich zoznam, aby ma presvedčila, že nemám šancu. Všetkých som poznal a to mi dodalo odvahy. Vedel som, že ani jeden z nich nie je projektant a nepozná Autocad.
Už v októbri 1989 som prihlásil na týždňový kurz Autocadu vo Výskumnom ústave hydrauliky vo Zvolene a s kolegom ing. Elígiusom M., technikom elektrikárom sme ho aj úspešne absolvovali. Na Atómke sme ešte žiadne počítače nemali. Jediný počítač, ktorý sa trochu podobal na PC bol na referáte pre zlepšovacie návrhy. Mal slúžiť na evidenciu zlepšovacích návrhov a pomáhať sledovať ich zameranie, najmä takzvanú „novosť“, teda údaj, či už taký alebo podobný zlepšovák niekto v minulosti nepodal. Neexistoval na to žiadny špeciálny softvér, iba univerzálny program „Databáza 4“, ktorý ale bolo treba naprogramovať. A to referent pre zlepšovacie návrhy ani náhodou nevedel. Objektívne vzaté to ani nepotreboval, lebo všetky „zlepšováky“ poznal skoro naspamäť a ak by aj niečo zabudol, posudzovateľ zlepšovacieho návrhu by mu to pripomenul.
Do toho východonemeckého Robotronu, ktorý pracoval pod napodobneninou operačného systému MS DOS sme nainštalovali pirátsku kópiu Autocadu verzie 1.6. Tento program mal ďaleko od dnešných Autocadov, ale mal už všetky jeho základné funkcie a hlavne fungoval aj na tomto prvom socialistickom PC. Tak som získal prvé skúsenosti s Autocadom. A na jar 1990 sme na oddelenie dostali niekoľko PC286 z JRD Slušovice s operačnou pamäťou 640 kB (dnes je v gigabajtoch) a grafickou kartou VGA, takže Autocad už bol aj farebný. Dalo sa na tom slušne cvičiť, čo som aj poriadne využil.
Konkurz bol jednoduchý. Bol som posledný z uchádzačov. Poniektorí z prihlásených, ktorí to už mali za sebou, odchádzali znechutene a trochu celý projekt bagatelizovali. To ma povzbudilo. Americký podnikateľ bol pôvodom zo Serede, slovensky hovoril plynule, ale pri konkurze sme komunikovali v angličtine a na moje počudovanie sme sa dosť dobre dohovorili. Najprv sa ma opýtal na znalosť výpočtovej techniky a keď som mu povedal, že ovládam Autocad, bolo vidieť, že mu podskočilo srdce. Lebo tí pred ním mu také niečo mohli ťažko povedať. Potom predo mňa rozložil nejaké výkresy a požiadal ma popísať grafické symboly a značky, čo som hravo zvládol a potom som zhruba preložil nejaké technické poznámky. Nakoniec prebehol neformálny rozhovor o rodine a škole, to už po slovensky. Skončilo sa to so širokými úsmevmi a ubezpečením, že sa ešte ozve.
Z praxe viem, že ak vám niekto povie že sa vám ozve tak je obyčajne všetko stratené. Toto bol však skoro zázrak. O niekoľko dní mi môj vedúci oznámil, že ja jediný som v konkurze uspel! Ja som si veril a prekvapilo ma len to, že to prešlo tak hladko. Ale vysvetlenie bolo jednoduché. Vedúci budúcej pobočky už bol vybraný dopredu a veľa z prihlásených inžinierov si asi myslelo že ide práve o tento post. Miesto obyčajného projektanta bolo skutočne pod ich úroveň!
Nasledovala cesta do Atlanty, štát Georgia, USA. Odišiel som tam spolu s designovaným vedúcim budúcej slovenskej firmy a jedným mladým stavebným inžinierom z Bratislavy. Domov sme sa vrátili v apríli 1991. Podľa predbežnej ústnej dohody sme rozviazali pracovný pomer s EBO a nastúpili do novej firmy. Tam som zažil prvé prekvapenie. V Atlante sme si s majiteľom dojednali platy pre pobočku na Slovensku. Bola to ekvivalent necelej polovice platu tamojších technikov, boli sme s tým spokojní a majiteľ tiež. Ale urobili sme účet bez krčmára. Keď prišlo na podpisovanie pracovnej zmluvy, ponúkli mi len o niečo viac ako som mal predtým v EBO ! Neviem, či americký majiteľ o tom vôbec niečo tušil.
Celé to totiž spískali domáci. Ako s.r.o. mala firma takzvanú správnu radu, v ktorej za EBO pôsobili podnikový právnik Anton G. a už známy ekonomický námestník Edo S.! A za majiteľa tam bol súdruh Milan R., bývalý vysokopostavený komunistický papaláš, predtým námestník ministra energetiky (na ministerstve energetiky ho údajne volali „operetný námestník“ a skutočne bol dosť teatrálny). Nečudo, že im žiadne dohody nič nehovorili. Stvorili nejaký mzdový katalóg, ktorý nám odôvodnili so slovami, že či hádam nechceme zarábať viac ako riaditeľ EBO ! Náš protiargument, že nikto v EBO, ani sám riaditeľ našu prácu nespraví vyšumel do prázdna. Trochu som protestoval a pohrozil som výpoveďou, ale to nezabralo. Tak som to vzdal s tým, že to tam chvíľu vydržím. A pracoval som na iných alternatívach, čo sa mi neskôr vyplatilo.
Kuriozitou bol aj návrh pracovnej zmluvy, ktorý sme dostali na podpis. Bola tam klauzula v zmysle, že „...v prípade, že pracovník spôsobí nejakú škodu nebude sa brániť postihu a škodu bez odporu nahradí !“ Nesúhlasil som s formuláciou a navrhol jej zmenu na „...v prípade že spôsobím nejakú škodu budem sa brániť všetkými možnými prostriedkami!“ Celé to bol právny nezmysel a nakoniec to vzdali. Toto len na margo, ako si bývalí súdruhovia predstavovali kapitalizmus a rýchlo pochopili svoju úlohu v ňom.
Bolo vtedy skutočne zaujímavé pozorovať, ako sa zaprisahaní komunisti z noci na ráno zmenili. Namiesto toho, aby za stranu bojovali tak ako sa predtým bili v prsia a dokonca ústami svojich bardov sa dušovali že za stranu aj životy položia, prišlo na lámanie chleba a oni namiesto pokladania životov svoju rodnú stranu odhodili ako použitý toaletný papier. Zo sociálne cítiacich internacionalistov bleskovo konvertovali na nacionalistov a tvrdých kapitalistov, dokonca ešte tvrdších, ako sa žiadalo. Všetci sa napchali do akýchkoľvek správnych či dozorných rad, kde pre seba hrabali oboma rukami, ale pre ľud sa im čokoľvek zdalo priveľa.
Súdruh Milan. R bol typický predstaviteľ starých štruktúr. Všetkým dookola bez mihnutia oka tykal a správal sa tak, ako by sme mu patrili. Keď som mu teda aj ja začal tykať a oslovoval ho ako on nás „...pozri, súdruženko“ sa poriadne zavzdušnil a vyzval ma, aby som sa k nemu správal slušne, pretože on niečo znamenal aj stále znamená, zatiaľ čo ja som obyčajná nula. Ale asi trochu pochopil o čo ide, pretože potom s nami začal komunikovať v prvej osobe množného čísla.
Pracovali sme bez ohľadu na pracovnú dobu pod tlakom nereálnych termínov, a naši dozorcovia z (ne)správnej rady, neznalí problémov nám dýchali na krk. Najmä súdruh Milan, technicky aj počítačový analfabet nás neustále otravoval žiadosťami o nejaké obrazové výstupy, ktorými sa chcel prezentovať. Mali sme k dispozícii len jeden zastaraný perový plotter, z ktorého bol problém vyprodukovať nejaký slušný obrázok. A na tvorbu takýchto propagačných materiálov sme samozrejme nemali žiadny časový priestor, čo ale nikoho nezaujímalo.
Manažment Atómky, presnejšie povedané tí, ktorí boli na celej joint venture priamo zainteresovaní očakávali zisky a pre seba odmeny. To ale nebolo v pláne amerického partnera. Prirodzene si zisky realizoval v USA, my sme tu fungovali len za cenu práce. V prvom roku našej existencie naplánovali (!) zisk 7000,- USD, čo bola z hľadiska finančných objemov EBO úplne zanedbateľná čiastka.
V EBO si nikto neuvedomil skutočný potenciál tejto firmy pre potreby podniku. Produkty firmy vo forme trojdimenzionálnych obrázkov skutočne evokovali predstavu že to je celý výsledok, použiteľný len pre nejakú reprezentáciu, ale bez praktického úžitku.
Program, na ktorom firma stála sa volal SMIDS (Space Modelling and Interference Detecting System), v ktorom sa dali trojrozmerne modelovať veľké priemyselné celky. Silnou a hlavnou stránkou takéhoto modelovania však neboli len krásne trojdimenzionálne projekcie rôznych papierní, atómových elektrární či dokonca bojových plavidiel US NAVY. Najvýznamnejším produktom bola komplexná databáza všetkých možných informácii, ktoré sa k jednotlivým celkom či detailom dali pripojiť, od jadrového reaktora až po najmenšiu skrutku cez technické špecifikácie či atesty a certifikáty. Takéto komplexné databázy v jednom, objemovo neobmedzenom balíku dnes slúžia ako základ riadenia veľkých podnikov, ktoré kladú dôraz na komplexnosť informácii, okamžitý prístup či neustálej aktualizácii všetkých databáz.
Výstupy z 3D modelov sa dali ďalej využívať napríklad pri školení obsluhy, vďaka rutine „walk through“, čo sa dá opisne preložiť ako „prechádzka cez“ (elektráreň alebo podnik). Model mohol slúžiť napríklad na školenie požiarnikov alebo riešenie havarijných stavov v priestoroch, kde by pre zvýšenú radiáciu nebol prístup a kde by bolo treba nasadiť aj pracovníkov neznalých toho konkrétneho prostredia. Tak ako sa tento systém pôvodne osvedčil napríklad pri riešení havárie elektrárne TMI (Three Mile Island) v USA.
Pomocou systému sa pre podobné havárie dala spracovať napríklad kompletná inventúra objemov a hmotností všetkých materiálov v postihnutej oblasti. Koncepčne sa takáto komplexná datatbáza, spracovaná pre celú elektráreň dá efektívne využiť najmä pri príprave vyraďovania elektrárne po skončení prevádzky.
Prístup „manažmentu“ EBO najlepšie vystihuje postoj RudkaV., vtedajšieho vedúceho prípravy údržby. Ten do Atómky prišiel z Považských strojární, odkiaľ ho vraj vyhodili pre neschopnosť. Keď som pri prezentácii tohto systému vysvetľoval všetky jeho možnosti, demonštratívne sa zdvihol a s pohrdlivým komentárom „takéto sprostosty ja nemusím očúvat“ prezentáciu opustil.
Takže i naďalej zostalo len pri chápaní produktu ako tvorby „pekných obrázkov“. Osobne som namodeloval celý reaktor a primárny okruh elektrárne V-1 aj so základnou databázou ako demonštráciu pre využitie tohto systému v EBO. Ale prakticky to nemalo použitie. EBO dokonca nebolo ochotné ani investovať do vhodného počítača, aby s touto databázou mohlo pracovať a ani do vyškoleného pracovníka.
Nakoniec ma to aj tu prestalo baviť. Postupom času sme zarábali menej ako naši bývalí kolegovia z EBO. Tam totiž prebiehalo zvyšovanie platov, skrátenie pracovnej doby na 36 hodín týždenne, poskytovanie dodatkovej dovolenky a iných sociálnych výhod. Všetko, čo nám kedysi sľuboval Bohuš P na A-1..
Naproti tomu my sme zápasili s počiatočnými problémami s rozbehom firmy a osvojení si náročného softvéru, ktorý bol všetko iné než ako dnes známe užívateľsky príjemné softvéry. A u takýchto jednoúčelových priemyslových softvérov plných slepých uličiek je užívateľská konformita stále nízka aj dnes.
Hlavným problémom bol manažment firmy. Američan, neznalý pomerov dal na rady svojich tunajších poradcov a nimi navrhnutých vedúcich pracovníkov bez odporu akceptoval. Ani sám neviem, kde na takých chodili, ale jeden bol neschopnejší ako druhý.
Ako som už povedal, softvér, s ktorým sme pracovali bol obrovský, výkonný a tým aj náročný na hardvér. Američan ho aj ponúkal na predaj, ale vo vtedajšom Československu naňho nebolo kupca. Na Slovensku by si ho mohli dovoliť len také podniky ako Slovnaft či Duslo alebo nebodaj aj Atómka, ale to by preňho musela byť náplň. A vtedy sa pripravovala privatizácia, takže každý mal iné starosti ako modernizovať podniky. A o Atómke a jej prístupe som už hovoril.
Odišiel som aj odtiaľ s ľahkým srdcom. Bolo tam dobre, ale bolo toho dosť. Ako skúsenosť možno až príliš. Uvedomoval som si čoraz viac, že starý dobrý vtip o komunistovi, ktorý sa po výbuchu atómovej bomby premení na rádioaktívny prach a škodí ďalej, je stále aktuálny a má platnosť hodnú myšlienok Aristotela.
Týmto sa moja priama účasť na budovaní slovenskej jadrovej energetiky de facto skončila. Zanikla aj moja odborná spôsobilosť na projektovanie a konštruovanie jadrových zariadení. Pre úplnosť uvádzam, že jadrový reaktor z A- jednotky konštruoval pán Patrovský, turbokompresor pán Čamek a zavážaci stroj pán Kořenek. Všetko priemyslováci. Lenže nová slovenská legislatíva už priemyslovákom odbornú spôsobilosť v tomto obore nepovoľuje. Je predsa dosť inžinierov, ktorých chrlia naše vysoké školy.
To že v drvivej väčšine nemajú žiadne tvorivé schopnosti a samozrejme ani skúsenosti je druhoradé. Trúfam si povedať, že veľa absolventov dnešných vysokých škôl či nebodaj univerzít by moju priemyslovku ani nedokončilo. Tridsať rokov praxe v tak ojedinelej profesii mi bolo zrazu na nič. Našťastie som sa už predtým začal zaujímať aj o energetiku zo širšieho pohľadu, najmä o obnoviteľné zdroje a plynové turbíny. Bohato som to zužitkoval pri ďalšej práci, dostal som sa do sveta a pomerne slušne som aj zarobil.
Pomáhal som aj niekoľkým študentom s diplomovou prácou na tému „obnoviteľné zdroje energie“. Väčšinou nemali poňatia o čo ide a nakoniec vždy vyprodukovali bezcenný kompilát z internetu. Ak oni dostali diplom, tak ja by som mal byť už akademik. Poznal som neskoršie aj zopár takých absolventov v mojej praxi. Odvtedy, vždy keď si spomeniem na úroveň našich vysokých škôl sa bojím zájsť k lekárovi.
Vplyv slovenskej energetiky na môj život ma však prenasledoval aj po úplnom odchode. V roku 1995 som pracoval v Spojených Arabských Emirátoch na výstavbe a spúšťaní elektrárne s plynovými turbínami, určenej okrem výroby elektriny aj na odsoľovanie morskej vody. Čo čert nechcel u investora bol jeden Slovák, ktorý predtým pracoval v Škodovke na výstavbe V1. A ten ma začal vydierať s tým, že ak nezaplatím poriadnu sumu tak ma udá, že urážam moslimskú vieru. A to už bolo vážne, za to tam môže byť aj trest smrti. Bežal som hneď za šéfom stavby, s ktorým som chodieval na pivo do emirátu Sharjah asi 120 km ďaleko, tak som mal k nemu našťastie prístup. Aj on pochopil že to nie je sranda. Povedal mi svoj názor, na ktorý do smrti nezabudnem. Teda za prvé, že aj on je tu len neveriaci pes a že by sme jednoducho obidvaja mohli zmiznúť bez stopy. Ale povedal aj toto: Vy o nás Talianoch v tom vašom východnom bloku rozprávate a točíte filmy akí sme mafiáni a podvodníci. Pozrite sa ale na seba!
Sľúbil mi že na jar ide do Bolívie na podobnú stavbu a že ma tam zavolá. Sľub dodržal a rok v Bolívii bol ako z rozprávky. Dobrodružstvo, tvrdá práca ale aj dobrí ľudia a kopec zábavy.
Menovaný investor po tom, ako ho vyhodil sa vrátil na Slovensko, aby sa „uplatnil“ v Slovenských elektrárňach na vysokom poste. Tak sa o mňa obtrel aj spis Gorila.
V posledno článku už väčšinou nejde o moje priame spomienky. Všetko sa viaže na nepriame vzťahy na energetiku ako jadrovú tak aj všeobecnú, tak ako by sa to malo týkať aj všetkých ľudí. Tí sa, bohužiaľ, o ňu veľa nezaujímajú. Navyše stále majú v hlave natlačené účelové predstavy o jadrovej energetike ako o jednoduchom a lacnom univerzálnom riešení energetických potrieb. Energetika však nie je samozrejmou všeobecne prospešnou službou. Stala sa subjektom ziskuchtivého trhu, ktorý sa zaujíma len o okamžitý zisk. Nejaké dlhodobé ciele a poslania sú nezaujímavé.
Nabudúce posledná časť príbehu.
PREZENTÁCIA
Obrazovú prezentáciu k mojim blogom som spracoval do súboru „Atómový hrad“ A1-V1 (vo formáte *.ppsx“ aj vo formáte *pdf), ktorý si môžete stiahnuť na mojej stranke http://www.male-veterne-turbinky.sk/
