Príbeh druhý - VÝROČIE DVOJIČIEK
KAPITOLA 1 - VŠETKO ODZNOVA
ZASE DOMA
Na dovolenke v Španielsku bolo senzačne. Slnko nad Costa Brava takmer nezapadalo. Jane a jej mama sa nepretržite opaľovali. Na skalnatom útese nad morom mali také miestečko. Obe tam bývali skoro polonahé.
Trochu ma tou svojou nahotou provokovali. Asi skúšali moje reakcie, ale nenaletel som. A večer nás mamka vždy zdržiavala, aby sme nešli spať a očividne jej robilo radosť sledovať akí sme nedočkaví postele.
Ja som ale radšej dával prednosť rybačke. S novým manželom Janinej mamy, starším bankovým expertom sme trávili čas na malom škuneri, čo patril nejakej tej jeho banke. Kormidloval ho starý rybár José Fernandez, ktorý býval pripitý už zarána a my dvaja sme samozrejme boli časom pripití tiež. Baby sa na nás trochu hnevali, že sa im nevenujeme, ale nič vážne sa nedialo.
Večer sme až do úmoru hrávali karty. A ja som dookola rozprával príbeh o tom ako som našiel staré ruské rakety. Nikto mi ale neveril. Časom som sa pristihol, že som si ten príbeh už trošku prifarbil a občas som strácal prehľad o tom, čo bola skutočná realita.
Vrátili sme sa domov. Ešte som sa ani nevybalil, keď mi volal nadporučík Karol: „Si doma? Stav sa zajtra u mňa. Mám niečo, čo by ťa mohlo zaujímať. Dobrá prácička. Ja som teraz vo švungu a potrebujem pomoc. A ty by si sa hodil.“ Sľúbil som mu, že sa určite zastavím. Aspoň pre nejaké informácie o tých stratených chlapcoch.
Hneď na to volala Jane, ako by sme sa ani neboli pred hodinou rozišli a popriali si dobrú noc. „Pôjdeme na večeru? Aj Džony chce ísť. Dobre?“
Nedalo sa odolať. Jeden čas sme aj uvažovali, že sa presťahujem k nej, ale vyriešila to ona sama tak neodolateľne ako už u nej bolo zvykom. „Vieš, určite by to bolo pohodlnejšie, ale asi by som ti rýchlo liezla na nervy. Zatiaľ to nechajme, ako je. Veď nebývame ďaleko. A Tridéraj je skoro uprostred. Zbožňujem mať každý deň rande.“ A bolo vymaľované.
Neotváral som už túto otázku. Tiež mi to vyhovovalo. Nechcel som o ničom premýšľať a nič siliť. Nech si veci bežia ako samy chcú.
Keď som prišiel do reštaurácie v Tridéraji, Jane a Džony tam už sedeli a veselo trkotali. Jane rozprávala zážitky z dovolenky. „Tí dvaja boli ako milenci,“ asi myslela mňa a svojho otčima. „Celý deň chytali ryby. A večer ich piekli. Ale naučili sa to dobre. Chľastať sa ani nemuseli učiť. Tuto Miki dokonca namarinoval ančovičky. Naučil ho to starý rybár José. Bašta. Máme zopár fliaš. Ochutnáš?“
Prisadol som si, objednali sme si bifteky a zrazu som si uvedomil, že som mesiac žil len na rybách a mám „hovädzí“ absťák.
Džony bol sama otázka a správa: „Som mediálna hviezda. Americký bulvár sa ide pototo... Mám kontrakt na dlhý seriál. Ale už im rozprávam aj tvoje zážitky, lebo moje mi rýchlo došli. Niekedy sa mi to pletie. Veď ja som vlastne nič z toho priamo nezažil. Prečo ste ma len nezobrali dolu. To sa už nesmie opakovať. Nabudúce musím byť v prvom slede.
Ti naši investigatívci mi tiež niečo rozprávali o nejakých raketách. Ja som si síce vymýšľal aj o tom, ale rýchlo poznali že ich klamem. Nikde v tlači ani na sieti nič o tom nepísali. Ale oni idú po tom do hĺbky. Určite sa obrátia aj na teba. U nás vraj zasadal výbor poradcov prezidenta pre bezpečnosť a vraj to bolo len o tom. A o vyhoretom uráne už viem všetko. Asi ťa začnem aj ja mediálne vyťažovať. A ozaj, čo budeš robiť?“
Jane sa ohradila: „Aké nabudúce. Myslíš, že sa to bude opakovať? A že ho pustím do takej šlamastiky? A že to tu u nás je stále len jedno veľké dobrodružstvo?“
Džony sa ale nedal. „A prečo nie? Myslíš, že bude sedieť na zadku v úrade? Takýto akčný hrdina? To sa mýliš. Určite ešte budú ďalšie diely seriálu. Miki je dobré médium. Jeho si to nájde, nebojím sa. Len aby som aj ja bol pri tom.“
Nepovedal som mu o Karolovi a jeho ponuke. A v tejto chvíli ani Jane ešte o ničom nemusela vedieť. Práve sa ma totiž začala vypytovať. „Čo, Miki, nastúpiš späť na úrade? Určite ťa zoberú. Alebo sa poobzeráš po niečom novom? Klaudius, teda manžel mojej matky by pre teba niečo určite mal v banke. Veď o tom aj hovoril, pamätáš?
Isteže, hovoril. Ale nič mi to nehovorilo. Financie ma nelákali. Potajomky som fandil Džonymu. Aby sa jeho vízie naplnili. Nevedel som síce ešte vôbec, čo by malo prísť ale cítil som v kostiach, že ešte nie je koniec. Rozpamätal som sa na všetky otvorené otázky a lákalo ma poznať na ne odpovede.
Ešte sme posedeli, ale boli sme unavení z cesty. Odprevadil som Jane pred jej blok a ani som nešiel hore. „Zajtra dovi,“ rozlúčila sa, „dnes musím ešte oprať. A podnikni niečo. Ale s citom. Počul si. Nebolo dosť problémov? Ja viem, že ti Džony trochu vliezol pod kožu a ani trochu ti to nezazlievam. Chvíľami vás chlapov chápem. Že po takýchto skúsenostiach neobsedíte. A čo kapitán? Nepohľadáš ho? S ním by som ťa možno pustila.“
Trochu sme sa ešte postískali a potichu rozišli. Pobral som sa pomaly domov, do Holandskej štvrte. Ráno bude hádam múdrejšie večera. Aspoň dúfam. Ale asi nebolo
NADPORUČÍK KAROL
Na policajnom riaditeľstve bolo živo. Na nádvorí sa práve formovala zásahová jednotka. Janys, môj známy si znechutene navliekal výstroj ťažkoodenca. „Skuený život,“ uľavil si keď ma zbadal, „zase demonštrujú. Tentoraz komunisti. Videl si také niečo? Videl si to? Ja už čakám, že raz sa tu zjavia aj dinosaury. Vieš, moji prapredkovia kedysi strašne dávno, pred druhou svetovou ušli z Ruska sem. Ale po vojne ich červení zase mali. Tak už len čakám, že aj mňa tu dobehnú. Zasraná kríza. Každý týždeň to isté. Celé leto sme sa potili v tomto brnení. A ani raz som si poriadne neudrel...“ To už ich ale zvolával ich veliteľ a odpochodovali na druhú stranu, asi pred „Veľký stan.“
Nahlásil som sa ku Karolovi. Ten si ale dával načas. Prihrnul sa o pol hodiny a tiež bol trochu nahnevaný. „Samá porada. Skončili sa dovolenky a každý má veľa nových síl. Ja som nebol nikde a ťahal som všetko sám. Teraz, keď ma prevelili k antité, to sú len dostihy.“
Naliehal na mňa: „Potrebujem ťa. A ani k nám nemusíš ísť natrvalo. Šéfovi som ťa nahlásil ako špecialistu na energetiku. Však som ani neklamal. A keďže si bol v tej Austrálii, si považovaný za vyškoleného. Papiere máme, všetko je OK. Môžem ťa rovno zobrať ako externého špecialistu. Len krátke školenie o utajovaní a základné pravidlá. A dostaneš aj placku a búchačku. Berieš? Do Vianoc s nami zarobíš viac ako predtým za dva roky.“
Peniaze som potreboval aj nepotreboval. Mal som síce podiel zo šeku u Džonyho, ale nejako sa mu nedarilo ho vymeniť. V banke vraj stále odkladali, raz ohľadne overenia, raz okolo jeho bonity, a stále dookola. Tak som s ním ani nejako nepočítal, bola to taká záloha.
S Jane sme na dovolenke priam hýrili a to málo, čo som mal na ostatných účtoch, už bolo skoro na nule. Zostal už len veteránsky fond. A tá ponuka od Karola znela dobre, takže to nebolo len o peniazoch.
Karol pokračoval po ceste do svojho boxu. „Viac ti zatiaľ nemôžem povedať. Ak berieš, hneď začneme.“
Skoro som ani neváhal. „Ale len do Vianoc, dobre?“
„Dobre,“ očividne sa zaradoval. „Ideme na personálne. Tam ťa zoberú do rotačky.“ Zaviedol ma do kancelárie s nápisom „Personálny náčelník“ a predstavil ma staršiemu majorovi. „To je Parkin. Však viete, hovoril som vám včera. Šéf antité súhlasí.“ Dve podporučíčky v extrémne krátkych minisukniach a s extrémne hrdzavými vlasmi sa chichotali do dlaní a neskrývane si ma obzerali.
Karol mi podal ruku: „Nezbabri to! Do večera budeš ich. Ráno príď o takomto čase ako dnes! Budeme zarezávať. A ešte jedno,“ uškrnul sa, „žiadna práca domov. Pekne krásne všetko tu.“
Bolo mi to jedno. Personálny náčelník ma krátko privítal a potom posunul k tým svojim babám. Nadiktoval som osobné údaje a začal sa kolotoč. Podpisoval som všelijaké papiere, mal som krátke školenie na inšpekcii, kde som sa zaviazal, že neprezradím nič nikomu, ale skutočne nikomu ani po stredovekom mučení. Zoznámili ma s mojimi právami a robil som akýsi test na niečom, čo mohol byť polygraf, ale nikto mi nič nevysvetľoval. Výstrojný náčelník mi vydal niekoľko súprav všelijakých uniforiem a šokovalo ma, keď ma tam začali premeriavať ako u krajčíra.
„To viete,“ ospravedlňoval sa mi, „kedysi boli príplatky za ošatenie. Ale všetci to minuli na chľast a baby a do roboty chodievali v roztrhaných rifliach. Teraz dostanú dva obleky na rok a basta. Vy, ako brigádnik zatiaľ len jeden. Možno až potom ak sa vám u nás zapáči. A to určite áno, uvidíte.“
Vybral som si zpolicajného katalógu jeden športový oblek aj bundu, len tak narýchlo. „Zajtra to budete mať na skúšku. Príďte skoro ráno. Na obed to už bude fit.
Ryšavá „volajte ma Berta“ ma nakoniec zaviedla k výzbrojnému náčelníkovi. Nafasoval som popruhy aj s puzdrom na zbraň. „Odporúčam tento typ,“ povedal náčelník. „Pekne pod pazuchu, ak máte voľné sako ani to necítite. A pištoľ,“ samoľúbo sa usmial, „vám tiež odporúčam podľa seba, mal som ju ešte keď som slúžil. Tuto Beretta vzor 99. S tými plastikovými nábojmi je to ideálna zbraň pre útok aj obranu. Ľahká, dobre vyvážená a hlavne presná.“ Vyložil jednu na stôl. „Celkom nová. Už sa na ňu aj niektorí pýtali, ale ja som akoby cítil, že prídete. Čítal som o vás aj o tej veľkej akcii tam hore a aj Karol niečo prezradil.“
Nemohol som ho sklamať. Nasadil som si popruhy, skúsil si dať pištoľ do puzdra a aj rýchlo tasiť. Išlo to hladko a ak si človek zvykol asi to nemuselo veľmi zavadzať. Oproti ťažkým americkým koltom, aké sme mali v Austrálii bola Beretta ako pierko.
„Ešte moment, vyskúšame si pištoľ aj vás. Aby ste nás náhodou nevyvraždili. Je to predpis.“ Odišli sme vedľa na strelnicu. Najprv som dostal prednášku o nosení a používaní zbrane, potom som podpísal nejaký papier – koľký už dnes! Nakoniec mi náčelník s fanúšikovským zanietením poukazoval funkcie zbrane. Očividne si ju užíval a nie a nie sa jej nabažiť.
Nakoniec mi ju s nevôľou dal do ruky: „Vaša bude až od zajtra. Keď podpíšete zmluvy a dostanete preukaz a placku. Teraz si zastrieľame.“ Pritiahol lanový dopravník s držiakom na terče. Nasadil naň papierový terč a poslal ho naspäť dvadsať metov dozadu. „Prvá skúška. Päť rán, jedna za druhou. Terč - stojaca figúra. Páľ!“
Natiahol som a odistil. Pištoľ sedela ako uliata, cítil som, že je dobre vyvážená. Bol som dobrý strelec a v Austrálii sme často cvičili. Tam sme ale mali starodávne americké kolty, ťažké a hrmotné. Zaujal som postoj. „Tak poďme,“ súril ma náčelník. „Ako v akcii!“ Tešil sa na tú zbraň viac ako ja.
Namieril som a spustil. Rany zneli ostro a sucho, spätný ráz skoro žiadny. Päť výstrelov sa zlialo skoro do jedného. Zaistil som zbraň a položil na pult. Náčelník pritiahol terč. Dvaja policajti, čo trénovali vo vedľajších dráhach od údivu vyvaľovali oči.
Dve desiatky a tri deviatky. Bol som spokojný. Náčelník sa čudoval: „Asi náhoda, nie? To by ste musel byť preborník, takto na prvý raz. Niektorí ani netrafia terč! Nenahneváte sa, ak to zopakujeme?“
Dvaja policajti od vedľa pozerali na mňa, potom na seba a nakoniec na náčelníka. „Čo myslíte, chlapci? Že by to mal zopakovať. Aby sme vylúčili náhody!“ Policajti len pokrčili plecami.
„Dobre,“ zachraňoval som situáciu. „Pokojne ešte raz. Veď sa nič nedeje, nie?“ Náčelník vlastnoručne napáskoval päť nábojov do zásobníka a podal mi ho. Nasadil nový terč a poslal ho dozadu.
Nabil som, natiahol a zaujal postoj. Pomaly som dvíhal zbraň až na úroveň kruhov na terči. Desiatka na terči mi sedela v zámernej štrbine a pomaly, ako som pištoľ jemne dvíhal ju prekrývala muška. Päťkrát som vystrelil. Vedel som, že zásahy boli presné.
Ešte lepšie ako minule. Tri desiatky a dve deviatky, jedna deviatka sa možno dala počítať aj za desiatku. Náčelník už bez slova s rešpektom zbalil oba terče a podal mi ruku. „Gratulujem. Musím to zaarchivovať. Teda len jeden, podľa predpisu. Podpíšte mi ten lepší terč. A nech vám aj všetko ostatné ide ako streľba.“ Policajti od vedľa ani nehlesli. Len uznanlivo kývali hlavami.
Umyl som si ruky a vyšiel na chodbu. Hodiny odbili šiestu. Blížil sa večer. Čas ušiel ako voda. Ako keby fungovala nejaká telepatia, ozvala sa Jane: „Nie si hladný? Ja padám od hladu. Máš desať minút.“
Stihol som to. S batohom výstroje ako nejaký regrút. Jane bola riadne prekvapená. „Čo to vlečieš, hádam nerukuješ? Mohol by si mi to vysvetliť, nie? Už z diaľky si mi bol akosi podozrivý.“ Začal som s okľukou, ale rýchlo som priznal farbu.
Jane sedela a počúvala ma so širokým úsmevom. Naklonila sa na stoličke dozadu až skoro spadla. Dala si ruky za krk a premeriavala si ma. „Už mi došlo. Čo sme to včera s Džonym predebatovávali. Jasné, že teraz už neobsedíte.“
Sadla si rovno a pozrela mi do očí s mrazivo veselým úsmevom: „Ale aby si vedel, Miki Parkin, ja sa už až tak o teba netrápim. Ja som ťa už raz oplakala, a vieš, ako sa hovorí, že koho raz oplakali, tomu sa viac nič nestane. Len ma bude hnevať, že ty si niekde užívaš dobrodružstvá a ja budem čakať, či a kedy a s akou prídeš. Čerta starého! Musím niečo vymyslieť aj pre seba, nejaké adrenalínové dobrodružstvo. Ešte neviem čo, ale s tebou to asi nebude dlho trvať a niečo sa zomelie. Mám také tušenie.“
Ani som nič nenamietal. Možno má pravdu. A vzala to statočne, všetka česť. Skúsil som preladiť na iný tón: „Vieš, ja som to ešte nepodpísal. Až zajtra to môže byť definitívne. Sľubujem, že len do Vianoc. Potom sa uvidí.“
Jane ma ale odbila: „Už ťa vidím, ako to nepodpisuješ. Na mňa nepozeraj. Viem, že nečakáš na môj súhlas a ani sa ti do toho nebudem miešať. Nakoniec, Vianoce sú za rohom.“
Medzitým sa nás asi trikrát pokúšal osloviť čašník, ale keď sme ho ignorovali, už viac nechodil. Tak sme si pri pulte objednali čínu a vzali so sebou.
Išli sme mlčky až k Janinmu bytu. Jane sa na mňa milo pozrela a povedala: „No tak, už sa nemrač. Máme aj iné témy, nie?“
ZASE DO MESTEČKA
Na druhý deň bolo na policajnom riaditeľstve ešte rušnejšie. Karol ma privítal v behu: „Nestíham. Tu si sadni. Idem na poradu. Vieš, teraz sme síce u antité, ale nechali mi na krku aj nejakých zmiznutých ľudí. Teda aj tých dvoch mladých, čo tam s vami boli. Vraj by to mohlo s tým súvisieť. Potom ti poviem, prečo. Zatiaľ si študuj ich spis!“ Ani som sa nemusel pýtať na mladých „bažantov“, pristalo mi to rovno pod nosom!
„Po porade nás príjme šéf. A ak to podpíšeš, čo sa dúfam stane, asi večer pôjdeme do Mestečka. Prejdeme si to spolu či sa ti niečo nevybaví. Mám tam zabasnutého toho doktora, čo vás toľko mordoval. Chcem ho vypočuť. Len tak, neformálne. A ozaj, choď si po oblek! Už mi volali. Nech vyzeráš ako našinec.“ Išiel som si po oblek, prezliekol sa a vrátil.
Začal som študovať spis mladých. Vyštudovali chémiu na dobrej škole. Nastúpili do chemičky pre ktorú pracovali aj na diplomovke. Téma znela: „Stabilizácia nitrátov glukózy,“ nič mi to nehovorilo a ani som ju radšej nezačal čítať. Ale po niekoľkých mesiacoch z ničoho nič sami dali výpoveď a už ich nebolo. Pochádzali z malej dediny juhovýchodne od Mraveniska.
Karol sa vrátil. Keď videl, že študujem spis povzbudil ma. „Asi by bolo dobre tam vybehnúť a začať od prameňa. No tam, kde žili. Rodičia, kamaráti a tak. Keď sa vrátime, začneš naplno. Teraz ideme k starému. Teda, novému. Menovali ho pred mesiacom. Zametá s nami ako divý. Oblek je OK. Voľný, aj puzdro pod neho vojde. Nie žeby som podporoval behanie s pištoľou po úrade ako vo filme. To sa tu nenosí, len keď už ide do tuhého.“
Prešli sme k veliteľovi. Podplukovník bol stredných rokov, blond vlasy, strohý výzor. Na stole už mal placku s mojim menom aj puzdro s pištoľou, ktorú som včera skúšal. Prebehlo to rýchlo. Predstavili sme sa, potom mi dal prečítať nejaký sľub či prísahu, podpísal som dva papiere, dostal výbavu a už sme boli vonku.
Karol mi ukázal ako sa pripojiť k sieti, ako sa otvára stôl či skôr trezor, čo som vyfasoval. Placka bola univerzálny kľúč. Otvárala stôl aj ma zalogovala k sieti. „Nestrať ju. Na opasku máš na to špeciálne pútko. Takto. Aj obed na ňu dostaneš. Ozaj, už je čas obeda. Poďme!“
Obed bol dobrý, chutný a bolo ho aj dosť. „Obyčajne chodím na obedy vonku. Ale tu je to poruke a skoro zadarmo. Tak prečo nie,“ hovoril Karol skôr pre seba ako pre mňa.
Poobede ma poslal domov: „Zbaľ sa na dva - tri dni. Svojim môžeš akurát povedať, že ideš do Mestečka. Nič viac. Nakoniec, veď ani viac nevieš.“
Bol som zbalený raz - dva a zavolal som Jane, aby prišla. Ledva stačila pribehnúť a už tu bol Karol. Jeho auto tiež nebolo najnovšie, ale oproti GAZu to bol super typ.
Uvažobval som či si zobrať aj pištoľ, ale Karol ma rýchlo usmernil. „Na úrade ju nosiť nemusíš, ale do terénu vždy. Podľa zásady že je lepšie ju mať pri sebe keď ju nepotrebuješ ako ju nemať keď si v núdzi“. Rozlúčil som sa s Jane a nasadli sme.
„Tvoja kamarátka vyzerá celkom fajn. Bral by som ju. Myslím robiť k nám, nevysvetľuj si to zle. Pohovoríme si cestou, dobre?“
Cesta sa tej mojej na Vianoce veru nepodobala. Auto sme naložili do vlaku, sadli do jedálneho voza a pohodlne sme sa rozvalili. Diéty priority A boli ako pre ropných šejkov. Karol sa rozhovoril hneď po prvom koňaku. „Aby si vedel, v službe nepijem. Ale už sme po službe, nie?“ Ospravedlnenie ako hrom. Akoby ho nečakalo šoférovanie. Ale s našimi odznakmi to asi nehralo žiadnu úlohu.
„Vieš, márne pátrame ako to vyhorené špinavé jadrové palivo dostávali preč. Robili revíziu úložiska a tých tabletiek tam chýba skoro tona. Nie málo. Na bombu by to v čistom nevydalo, to tebe nemusím hovoriť. Ale ináč je to riadna hrča. A ešte to aj po toľkých rokoch dosť žiari.
Z družice by to okamžite zistili, keby to vozili len tak po ceste. Na to sú asi špeciálne autá, nie? Ale o takých nemáme žiaden záznam. Leda by mali nejaké svoje špeciálne, ale nič sa nenašlo.“
Len čo sme dojedli hemendex a vypili ešte jeden koňak, zrazu sme boli v Okresnom meste. Vydali sme sa do Mestečka a ubytovali. Zašli sme aj do reštaurácie v ktorej sa zvyčajne stretávali kartári. Malý Prďo na nás kýval už od dverí a odťahoval stoličky. Nehral som a ani Karol sa nepridal. Iba sme kibicovali. O desať minút sa prihrnuli Kris, Marián aj Béla.
Popíjali sme a rozprávali do polnoci. Marián seancu ukončil: „Poďme spať. Ráno je budíček o šiestej.“ Nedalo sa nič robiť. Išli sme teda spať.
GANAM
„To je teda riadna sprostosť prepustiť niekoho z basy minútu po polnoci,“ šomral si Norbert Ganam pred väznicou za Mestečkom, „museli ma pustiť, svine, nič konkrétne na mňa nemali. Vraj drogy. Sami ich podstrčili do toho lietadla z Teheránu. Ale ako na ich potvoru mi ich niekto ale z batožiny asi ukradol. Preto boli takí vyvalení, keď pes akože vyňuchal môj kufor a v ňom nič nenašli. Prokurátor musel povoliť, a to naňho ani nikto netlačil.
Len škoda, že to tak dopadlo s Lorenczim. Pri konfrontácii ani nemrkol a zaprel ma. Vraj len z videnia. Dobre tušili, že sa poznáme. A vraj čapli aj môjho svokra, doktora. Musím si dávať pozor. Je veľmi pravdepodobné, že to so mnou len hrajú a určite ma budú sledovať.
Kde len ten doktor trčí. Budem tu asi sedieť na lavičke až do rána. Obyčajne púšťajú až ráno o šiestej, ale u mňa vraj nechceli porušiť zákon. Vraj keď ma majú prepustiť šiesteho, tak šiesteho začína hneď úderom po polnoci. Debili! Doktor tu bude až o šiestej, samozrejme. Ani zavolať mu skôr nemôžem, kompik je vybitý.
A pero nemôžem použiť. Možno by ho zachytili. Dobrý nápad to pero. Ako mi ho kontrolovali, keď ma zabasli. Nič nemohli nájsť, lebo vtedy to bolo naozaj len obyčajné pero. Toto mi potom doniesol doktor, navlas podobné, ibaže som doň vždy nahral pokyny, alebo si vypočul reporty.“
Sedel na lavičke oproti vchodu do veľkej bubliny. Bolo chladno, ale zatiaľ mu to nevadilo. Nevedel sa nabažiť čerstvého vzduchu slobody.
Oprel sa o lavičku a založil si ruky za hlavu. Začal premýšľať, ako a čo ďalej. Škoda Kurska. Teda hlavne žltých tabletiek. Bol to vynikajúci kšeft. Ale takto to dlho nemohlo fungovať. Bola len otázka času, kedy to krachne. Plán s tými raketami sa mu tiež nepozdával. Veď už asi ani neboli plno funkčné.
Tuhé palivo bolo nestabilné a časom sa jeho vlastnosti zmenili a keď by asi aj dobre horelo, bolo by to nerovnomerné a raketa by možno vybuchla. To len ti starí idioti vrátane svokra si mysleli, že im to znova raz môže pomôcť k svetovej revolúcii. To sa však už nevráti. Revolúcia podľa Marxa a Lenina je veľký nezmysel. Teraz sú pripravené novšie výzvy a iné scenáre. Tie už nesmieme presrať.
Ešteže doktor sa osvedčil. Vďaka nemu som mal prehľad a mohol som veci riadiť aj z basy. Na doktora nemohli nič namietať, mal som naňho právo. Sťažovali mu to, len čo sa dalo. Niekoľkokrát ma začali vypočúvať aj tri hodiny pred plánom.
Ešteže sme boli pripravení aj na toto. Aj tie cvičné výsluchy pomohli. Doktor ma dobre vycvičil. Teda na prípadnú basu aj to riadenie na diaľku.
Ak všetko pôjde podľa plánu za niekoľko dní bude po všetkom. Aj bez tej poondiatej lóže. Ozaj, aj tí po mne pôjdu. Napriek tomu že už nemajú takú silu ako kedysi. Mnohých asi čapli aj v Rusku. Možno aj veľmajstra, ale o tom pochybujem.
Bude to náročné. Najlepšie by asi bolo vypariť sa. Zvládnem aj to. Veď som aj prvotriedny agent, nie?
Začalo mu byť zima. Vytiahol z vaku ľahký kabát, natiahol sa na lavičke, vak si dal pod hlavu a zabalil sa do plášťa. Zaspal.
Zobudil sa, keď ho začal drgľovať ranný chlad. Bolo pol šiestej. Od rieky prebleskovali svetla od auta. Vedel, že to bude doktor. A nemýlil sa. Veľmi sa čudoval, keď zvonil na vrátnicu basy a Ganam mu zozadu poklepal po pleci: „Poďme, čím skôr preč. Mrznem tu od polnoci.“
Vyrazili dolu k rieke. Doktor si položil prst cez ústa. Pochopil. Išli mlčky. Pred riekou zabočili pod most. Vystúpili a podišli k vode. Doktor vysvetľoval: „To auto je asi napichnuté na odpočúvanie, sledovanie polohy a tak. Moje nečakane záhadne vypovedalo, tak som si zobral z požičovne. Tie sú asi sledované všetky. Zariadil som všetko, ako bolo v pere. Na poslednú chvíľu sme vypratali sklad. Na druhý deň tam všetko prehádzali. Ale nenašli absolútne nič.“
Po chvíli pokračoval: „Ale vyskytla sa jedna chybička. Posledná zásielka kaviáru bola nekompletná. Chýbalo asi päťsto kíl. Nemohli sme preto dokončiť plnenie. Ale už sa vezie. Doobjednali sme. Bude to tu čo nevidieť. Ak by si chcel zmiznúť, a to predpokladám, je to zariadené. V aute si nasaď prilbu a rukavice! Všetko musí byť bez slova. V meste ťa prevezme Omar. Ja pôjdem domov. Vieš, že nechcem mať nič spoločné s tvojimi akciami. Ja som len právnik a obchodník. Preto ma ani nezaujíma kde budeš.“
Nasadli a pobrali sa ďalej. Za mostom v okresnom meste bol už čulý ruch. Na križovatke bolo plno. Zastali na červenú. Náhle doktor zaklepal Ganamovi na plece a ukázal von. Vedľa zastavila motorka s vodičom v čiernej kombinéze. Pochopil. Vystúpil a nasadol na motorku. Vyrazili, len čo blikla zelená.
BUDÍČEK
Budíček bol skutočne o šiestej. Karol mi zabúchal na dvere tak silno že skoro vyleteli z pántov. Rýchlo som sa obliekol a zišiel dolu. Karol už sedel pri stole a čítal noviny z kompika. „Pustili Ganama. To je jeden chlapík, čo je podozrivý, že má styky s teroristami aj s inými pochybnými aktivitami. Bol vo vyšetrovacej väzbe. Chceli mu našiť drogy, aj mu ich podstrčili do kufra, ale niekto mu vykradol kufor po prílete a nič z toho nebolo.
Držali sme ho síce pod všelijakými zámienkami, ale večne to nešlo. Nakoniec aj tak dobre. Budeme ho sledovať. Má jedného spoločníka, právnika, riadna sviňa, kšeftár a podvodník. Vlastnia firmu na dovoz agroplodín z Ázie. Z Číny vozia kukuricu a repkové semeno, väčšinou loďami po rieke. Majú sklady aj fabriku tuto dolu pri rieke, pri Kormoránove. Vyrábajú tam bionaftu a etanol, dobrý kšeft. Aj sme im tam urobili raziu, aj sme nič nenašli. Na LOVYSTRU, vieš to bola tá firma, čo zastrešovala tú akciu s vyhoreným uránom sme ich kontakty nenašli. Teda, daňová kontrola nič nenašla, išli sme na nich okľukou. Tá LOVYSTRA okrem iného prala špinavé peniaze, išli v tom všetci svätí. Medziiným aj potomkovia ruských KáGéBákov.
Mali takú organizáciu, malo sa to podobať na slobodomurársku lóžu. Vraj lóža vyvolených strážcov. Mali udržovať plamienok svetovej revolúcie, aspoň tak to mali v stanovách. Veľmajster sídli v Moskve. Hovoria mu „Veľký Félix“, asi po Dzeržinskom. Ešte ho nechytili, všetko tam zmizlo. Nevieme, či a kde a kedy ten plamienok zase vyšľahne. Aj islamskí teroristi znova ožívajú. Všetko je v pohotovosti.“
Dojedli sme raňajky a vyrazili na cestu. „Ideme do väznice. Tam si pohovoríme s tým, čo sa vydával za doktora. Nevieme zistiť jeho totožnosť. Určite je Rus, ale ináč o sebe mlčí. Vraj keby sa dozvedeli že sme ho chytili neprežil by týždeň. Ale inak spieva dobre,“ pripomenul Karol.
Vo väznici na nás už čakali. „Doktor“ už sedel vo vyšetrovacej miestnosti. Špáral si nechty - bolo čo. Vyzeral stále špinavý, ako som si ho pamätal, aj keď teraz mal väzenský mundúr.
„Doktor“ hovoril len po rusky, Karol prekladal. „Hovorí stále to isté. Narozprával toho dosť. Považuje sa za dôležitého ale väčšinou trepe somariny. Ako taký poloblázon. Ak sa ho chceš na niečo opýtať, nech sa páči. Je tvoj.“
Napadlo ma spýtať sa ho na ten výpadok pamäti. Opýtal som sa a Karol pohotovo preložil. „Čo to bolo za experiment s tým strojom, čo ste mi doňho strkali hlavu? Nejaký nelegálny medicínsky výskum? Alebo len také pokusy?“
„Doktor“ odpovedal napodiv ochotne. „Pracoval som v inštitúte, ktorý sa zoberal skúmaním pamäte. Toto tu bol len jeden experiment. My sme vám neformátovali pamäť. Len som vám vytvoril jeden nový sektor v mozgu, kde sa vaše zážitky ukladali. Keď ste odišli, tak som to zakódoval. A vy ste k nemu potom nemali prístup. Teda bez kódu. Nie je to úplne spoľahlivé, niekedy sa k nemu ľudia asi samovoľne dostanú, lebo mozog si sám hľadá cesty a dekóduje šifry. Neverili by ste.
V inštitúte som bol analytik. Vyhodili ma, vraj pre alkohol, ale ujali sa ma dobrí ľudia. A umožnili mi pokračovať. S tým, čo tu robili som nemal nič spoločné. A ani neviem čo vlastne robili.“
Bol smädný a stále upíjal vodu z plastovej fľaše. Karol skončil: „Stále melieš to isté, doktor. No, ako myslíš. Máme dosť času.“
Odviedli ho. „Asi hovorí pravdu. Taký neuznaný vedec. A má alkoholický absťák. Za fľašu vyzradí aj tajomstvo atómovej bomby. Ešte počkám.“
Z väznice sme išli na úložisko. Všetko bolo nanovo oplotené a prísne strážené. Ani naše placky neboli všemocné. Zaviedli nás až k nejakému vysokému šéfovi. Ten si všetko preveril, vrátane našich placiek. Potom nám pridelil jedného mladého poručíka a upozornil nás, aby sme o ničom čo uvidíme mimo službu ani necekli. Podpísali sme o tom nejaké prehlásenie a vydali sa do Jamy.
Terén nad silami bol odkopaný a zastrešovala ho plechová hala. Vošli sme prielezom do toho istého sila ako vtedy v noci. Bolo už prázdne. „Všetko bolo zošrotované. Pod dohľadom z Ruska aj NATO. Veď vieš, čo. Je to také tajné, že ešte stále to nesmiem ani vysloviť.“ Pousmial sa a pokračoval. „Najviac práce dalo presvedčiť všetkých, že aj keď síl je päť, len tri boli plné tých oných... Zvyšné dve boli vraj zošrotované už dávno.
Hľadali sa staré záznamy, aj sa niečo našlo aj nenašlo. Naša armáda o tom nemala ani šajnu. Rusi sa tvárili ako svätí. Nakoniec sa našli nejaké papiere, že to komisionálne zošrotovala nejaká súkromná firma ako „Strategickú konštrukciu.“ Tak to skončilo, také polootvorené, polozatvorené. Na tú ponorku si dokonca nárokujú Rusi. Vraj je to ich majetok.
Prešli sme celú jamu a nič ma nenapadlo. Kursk práve rozoberali nejakí technici, všetky debne boli preč. Príjazdová štôlňa bola zahradená. „Tú štôlňu zasa otvárame, či tam nie je niekto zavalený alebo či tam nie sú nejaké iné dôkazy.“
Karol mi čítal myšlienky. Pokračoval: „Ideme ešte do LOVYSTRY. Do tej fiktívnej geotermálnej elektrárne. Obzrieme si to tam. Najmä tú bublinu, v ktorej ste tam bývali. Tam by si si mohol pripomenúť tých chlapcov.
Na nádvorí „elektrárne“ bol ohromný neporiadok. Vyviezli tam všetko strojné zariadenie a nahádzali ho krížom-krážom. Dva kamióny s návesmi na pohonné hmoty ma zaujali ako prvé. Nevedel som prečo, len sa mi niečo nezdalo. Začal som si zvykať, že keď sa mi niečo nezdá, nie je to len tak. Obchádzal som ich dokola. Kabíny ťahačov boli vyrabované, aj plechy už trochu hrdzaveli. Perá na zadnej trojnáprave jedného návesu ale boli dosť prepadnuté. Červík v hlave vŕtal ako hiltka.
Pod nápisom „LOVYSTRA energy“ presvital nápis „GEOVRTY.“ To bola jedna z tých pôvodných firiem, čo tu kedysi začali vŕtať. Asi tiež len kamufláž. Ale načo im boli dve päťdesiatkubíkové cisterny? Tu, na stavbe predsa nič tekuté nevozili. Vrtné súpravy boli na elektrinu, ako som sa práve na jednej tiež už vyhodenej presvedčil. Karol sa rozprával s nejakým chlapom a mňa nechal na pokoji. Keď skončili, zavolal ma: „Ideme do bubliny a podzemia. Musíme nafasovať prilby. Ako na stavbe.“
Bublina zívala prázdnotou. Barový pult bol prázdny, naše kóje opustené, všetko zaprášené a špinavé. Pôsobilo to na mňa depresívne. Rýchlo som sa pratal von. Karol bol sklamaný. „Aspoň na niečo keby si prišiel. Lebo sme zase na začiatku. Ani stopy.“
Cisterny ma priťahovali. Tie perá. Ťahač ich mal normálne napružené. Ale tieto na nápravách boli ovisnuté, ako keď sú poriadne preťažené. A čo ak aj skutočne sú?
Vyšplhal som sa po rebríku na cisternu. Skúšal som otvoriť vlez do strednej sekcie ale nešlo to. Zavolal som na Karola: „Poď hore! Vezmi aj tú tyč čo je pri kolese! Áno, tú! A vylez hore!“ Vyliezol. Zapreli sme tyč pod ucho veka a zabrali. Veko kúsok povolilo. Ešte raz, dva a bolo otvorené. Z cisterny sa vyvalil zápach nafty. Nahol som sa do diery, Karol mi podal baterku. V sekcii bolo niečo, čo tam zjavne nepatrilo, veľký šedivý valec, asi meter a pol v priemere a dva metre dlhý.
Svitlo mi. Teda takto fungoval transport žltých tabletiek. Kontajner v cisterne. Nafta ako výborné dodatočné tienenie. Stavím sa, že ten valec je z olova. To by prehlo aj inakšie perá. Obrátil som sa na Karola, ktorý stál nado mnou plný očakávania. „Zavolaj vašich technikov. Jeden kúsok z puzzle zapadol.“ Vysvetlil som mu, o čo ide. Bol nadšený. „Ja som vedel, že ťa sem nevláčim nadarmo. Dva mesiace chodíme okolo. Kopa šrotu. Ale toto!”
Sám som bol rád, že som nejako prispel. Karol zavolal technikov, prileteli za hodinu a všetko zaistili. My sme sa pobrali späť. „Pôjdeme po ceste, nie multikoridorom,“ rozhodol Karol, „je to dlhšie, ale trochu sa prevetráme. Možno nás ešte niečo napadne.“
PORADA
Ráno o deviatej bola porada. Zvolal ju Karolov šéf, ten chladný blonďavý podplukovník. Začal prednáškou: „Ak sledujete život okolo, určite vám neušlo, že o nejaký čas je okrúhle výročie pádu dvojičiek. Nemusím vysvetľovať, že to môže znamenať výzvu pre našich klientov, teda teroristov. Aj keď Al - Kaida je už len legenda a symbol, podozrivých aktivít nám v poslednom čase skôr pribúda ako ubúda. Máme napríklad na výber asi z desiatich džihádov, piatich skupín bojovníkov proti čomukoľvek, troch skupín mučeníkov a najnovšie pribudli aj „sirotci nového věku,“ to mám od kolegov z Čiech. Zatiaľ nemáme informácie, že by chceli zasiahnuť niekde u nás. Indície smerujú najmä do Ríma a do Paríža. Všetky majú spoločný znak, že ide o kultúrne a architektonické pamiatky obrovského historického významu. Preto máme pohotovosť. Analytici spravili v tomto smere hĺbkové analýzy. Všetci sa ich naučíte naspamäť.“
Na veľkom displeji sa objavili informácie, všetci sme si pohotovo posťahovali adresy a linky k nim. Veliteľ nám potom predstavil nového kolegu. „Toto je pán Van der Baas, koordinátor a zmocnenec Interpolu pre strednú Európu. Študoval v Prahe, hovorí po česky. Bude s vami spolupracovať. Ste povinní ho na jeho požiadanie informovať a všemožne mu pomáhať. Myslím, že môže byť prínosom.“ Veľmi presvedčivo to ale neznelo.
Po porade ma Karol poslal na samostatnú akciu. „Ja musím toho splnomocnenca uviesť do našej problematiky. Ty si zober auto a zájdi do rodiska tých chlapcov. Rodičia, susedia, krčma, veď to poznáš. Teda mal by si poznať. Večer mi poreferuješ.“
Nasadol som a vyrazil. Rodisko chlapcov bolo necelú hodinu pohodlnej jazdy. Hneď za mestom ma zastavila hliadka. Ešte som si nezvykol na moje nové postavenie, a preto som im dal svoju ID - kartu. Ale ako som sa pohol, zableskla sa mi asi moja placka na opasku. „Vy ste od nás, nie? Prvé treba ukázať odznak. Taký je predsa predpis. Nie?“ Nevedel som to a bolo mi to jedno. Plackou som mu prebehol po snímači, ani nemrkol okom a povedal mi: „Pokračujte! A želám vám príjemnú službu!“ Prial som si aby mal pravdu.
Chlapci boli z malebného mestečka obklopeného lesmi. V strede mestečka som už nebol taký nesmelý. Zaparkoval som pred mestskou políciou, a keď jeden policajt vybehol z jasným úmyslom ma spucovať, iba som si poodhalil sako, prebleskla sa placka aj pažba Beretty.
Zabrzdil takmer na mieste. „Pohov,“ zavelil som mu, „potrebujem iba nejaké informácie.“ Vysvetlil som mu, o čo ide, on ma nasmeroval do uličky poza kostol. „Jedno je číslo 12, druhé oproti. Sú to susedy.“ Poďakoval som sa a vybral som sa pešo. Chcel som trochu nasiaknuť miestnou atmosférou, ale nebolo čím. Nikde nikoho. Ani pred krčmou vedľa mestského úradu nebolo badať známky života.
VIZITKA
Číslo 12 patrilo peknému domčeku s manzardkami. Zazvonil som. Spoza rohu vyskočilo veľké psisko, párkrát rozhodne zabrechalo a potom zostalo stáť na chodníku, pripravené vyraziť. Ale ja som sa nehýbal. Bránka nebola zase až tak vysoká. Z domu vyšla mne už známa pani a zahnala psa do búdy. Prizrela sa mi a prekvapene zhíkla: „To ste vy? Panebože, ani som vás nespoznala. Poďte ďalej.“
Vošli sme do predsiene a pani ma hneď uviedla do obývačky. Nevyzúvajte sa, budem upratovať.“ Nevedel som, čo chcela upratovať. Bolo tu čisto, ako keby práve odišla čata upratovačiek.
Vysvetlil som panej o čo ide. „Už tu boli tajní. Nezdržali sa dlho,“ informovala ma. Nechal som si porozprávať o chlapcoch. Medzitým zavolala aj matku druhého, teraz som ani nevedel, ktorý bol Peter a ktorý Pavol, ale to sa skoro vyjasnilo. Keď sa obe ženy zvítali, nastal plač a ospravedlňovanie.
Dobrú chvíľu sme debatovali o chlapcoch. Potom ma napadlo pozrieť si izbu jedného z nich. „Petrík býva,“ použila prítomný čas, bolo cítiť, že ani na chvíľu nestrácala nádej, „tamto na povale. Urobil si tam manzardku. Majú to ako tajný hrad. Ja tam skoro ani nechodím.“
Manzardka bola zariadená jednoducho a vkusne. Ohobľované napustené dosky, ručne tkané koberce a ľanové závesy. Útulné. Pracovný kút pod strešným oknom, študentský neporiadok. Sadol som si do prúteného kresla, obzeral sa dookola a uvedomil som si, že ani neviem ako začať. Mám to tu všetko poprehŕňať? To sa mi nezdalo. Nebol som až taký akčný policajt. Takto ale zase nič nenájdem. Skúsim to ináč.
Trochu som posedel a zmätene premýšľal. Vyrušilo ma zaklopanie na dvere. Domáca mi priniesla tanier lekvárových koláčov a suseda za ňou kanvicu voňavého čaju. „Nehnevajte sa, že vám neponúkneme obed. Ale my nevaríme. Chodíme do spoločnej jedálne. Je to lacnejšie.“
Nedalo sa odolať. Pustil som sa do buchiet. S kyselkavým lekvárom a sladkým čajom to bolo lepšie jedlo ako všetky bifteky sveta. Poďakoval som: „Neviete, od koho by som sa ešte niečo dozvedel?“ Otázka smerovala skôr na prekrytie rozpakov ako k veci. „Skúste v krčme. Ten môj tam sedí celé dni odvtedy, čo sa chlapci stratili. Ak bude ešte triezvy, možno si na niečo spomenie.“ To už suseda dopovedala s plačom a domáca sa k nej pridala.
Musel som rýchlo vypadnúť. Ospravedlnil som sa za vyrušovanie, oni ma zase so slzami v očiach zúfalo prosili aby som im našiel synov. Keby len vedeli, komu to hovoria. Nevedel som vôbec, ako ďalej pokračovať. Bez obzretia som sa náhlil do krčmy. Vedel som, že ma pohľadom sledujú.
V krčme som sa zorientoval veľmi jednoducho. Pri jednom stole sedela partia v montérkach a dojedala guláš. V rohu pri okne osamelo sedel postarší chlap, tiež v montérkach. Hlavu mal v dlaniach, pred sebou nedopité pivo. Prisadol som si: „Vyšetrujem prípad ohľadne vášho syna Pavla. Hľadáme ho.“
Reagoval nečakane: „A to ho hľadáte tu?“ Nebol však agresívny. Pozrel na mňa kalným pohľadom a pokračoval: „Tak dobre, sadnite si.“ Otočil sa k výčapu a zakričal. „Dve pivá. A dve borovičky.“ Bol som ticho. Krčmár začal točiť pivo a chlap si ma chvíľu obzeral. Potom sa mi prihovoril pripitým hlasom: „Teba nepoznám. A že poznám všetkých. No čo teda. Čo ja ti už len môžem povedať?“
Rozhovoril sa a sám od seba aj pokračoval. „Našiel som im dobré miesta. Tuto v chemičke. Celý život som tam robil. A teraz ma vyhodili. Vraj kríza. Serkám na vás.“ Hovoril smerom do okna niekam do diaľky, asi do tej chemičky. Krčmár priniesol tácku. „Vypi si. Na zdravie. Ty, ty že ich nájdeš? Nevypadáš na to.“ Dobrý postreh s takými odhadom dvomi promile. Vypil som borovičku na ex a veru ma ani nezatriasla. Chvíľu mlčky sedel a hľadel pred seba, ale potom sa opäť sám od seba rozhovoril o chlapcoch.
„Nepáčilo sa im tam však. Stále pozerali po niečom inom, lepšom. Nebavilo ich chodiť na zmeny. A ja som tridsať rokov...“ Odmlčal sa , dopil pivo a chcel kývnuť na krčmára, ale rozmyslel si to. „Mám tip. Taký jeden ich tu raz hľadal. Z nejakej agentúry. Nejaký Fajer či Hajer, alebo ako sa to volal. Dal mi aj vizitku, ja som ju dal synovi. Ďalej nič neviem, lebo druhý deň chlapci zmizli.“
Hrklo vo mne. To môže byť stopa. Odišiel som bez rozlúčky, lebo medzitým zaspal na stole. Kráčal som naspäť hore ulicou. Ženy ešte stáli pri plote. Keď som prišiel k nim, čudovali sa. „Niečo ste si zabudli?“ „Nezabudol,“ obrátil som sa k Pavlovej mame, „ešte by som sa rád poobzeral aj u vás. Môžem?“
„Samozrejme áno,“ odvetila a bola očividne rada, že sa zaujímam aj o jej dom. Vošli sme do veľkej kuchyne, kde bol pod oknom pracovný pult a vedľa váľanda, na ktorej mladý spával.
„Čo máme hľadať?“ opýtala sa Pavlova mama. „Čokoľvek, čo nájdeme sa môže hodiť. Začneme hádam od stola,“ odvetil som a bol som rád, že mi chcela ochotne pomôcť. Najprv začali prezerať chlapcove veci na stole, potom zásuvky, a keď sa už zdalo že začnú párať aj paplóny, zakročil som: „Možno mal nejaké vizitky alebo niečo také. Účty alebo pozvánky. „Vizitky, hovoríte?“ Pavlova mama ožila. „Tuším som nejakú videla.“ Zamyslela sa: „Keď som mu prala montérky, nejakú mal vo vrecku. Ešte pozriem v kredenci. Tam dávam veci, ktoré ponachádzam v montérkach.“
Prešli sme ku kredencu. Za sklom boli zastrčené nejaké papiere, účty a oznámenia z obecného úradu. Pani ich vytiahla a z toho chumáča papierov, čo držala v ruke, náhle vypadla vizitka so zlatým písmom. Zatočila sa vo vzduchu a zapadla pod sporák. V okamihu som bol na kolenách a vytiahol som ju. „Artúr Bayer. Personalistika a ľudské zdroje.“
Môj šiesty zmysel mi našepkával, že som asi na správnej stope.
AGENTÚRA BAYER
Do úradu som sa dostal až popoludní. „Kde trčíš. Potrebujem auto. Máš niečo?“ vyrútil sa na mňa Karol. Porozprával som mu o návšteve a o agentúre Bayer. „Zabehni tam. Odstroj si tu búchačku aj schovaj placku. Obzri to v civile. Potom si daj pohov! A ozaj, zajtra ideme do Stovežatej na skok. Nejaká koordinačná porada. To ten zmocnenec. Šéf nás k nemu prilepil. Tuším mu veľmi nefandí. Máme zistiť, čo je zač.“
Bol som rád že som sa zbavil auta aj rekvizít. Vybral som sa pešo do Južného mesta, bola to slabá polhodina. Len som sa tak šuchtal. Južné mesto bola proletárska štvrť. Akosi ošumela a potemnela od doby, čo som tu bol naposledy. Pribudlo špiny a vybledli farby. Aj odpadkov bol viac. Čističov tu teda bolo neúrekom, ale skôr postávali ako čistili. Asi len odrábali stravu. To znamenalo, že sa zaregistrovali a teraz netrpezlivo čakali, kedy padne.
Navigácia ma priviedla pred veľkú galériu pozdĺž neusporiadaných bublín. B6A12 bola „šiesta bublina a prvá odbočka, dvanásty vchod.“ Nepáčilo sa mi tu. „Agentúra Bayer“ mala na dverách malú ošúchanú ceduľku. Spoza dverí som začul vzrušenú hádku. Reči som nerozumel. Ale nečakal som a vošiel som dnu. Bayer, asi to bol on, sedel za stolom. Pred ním sa naňho nakláňali dvaja počerní chlapi a už mu išli po krku. Bayer ma privítal ako záchrancu: „Dobre, že idete. Vysvetlite týmto idiotom, že je kríza, že práca nebude. Bola, ale už nie je. Veď tam u nich by si ani neškrtli.“
Chlapi sa zarazili. Asi boli cudzinci a netrúfli si proti neznámym domácim. „Čo je to za reč? A rozumejú nášmu jazyku?“ Dostal som vyhýbavú odpoveď. „Zháňajú robotu. Ale ja im nemám čo ponúknuť. Veď viete, kríza.“ Ti dvaja sa medzitým upokojili. Ešte niečo s výhražným tónom vyštekli na Bayera a vypadli.
„A vy čo. Tiež práca?“ Pre našincov je to ináč. Vzdelanie?“ Odpovedal som nesmelo: „Som inžinier v energetike, výskume a vývoji. Nemali by ste nejakú prácu v tomto odbore?“ Obrátil sa k hŕbe fasciklov porozhadzovaných na parapete. Bezmyšlienkovite sa v nich hrabal a ja som vedel, že len zdržuje a chce získať čas. Začal listovať v jednom z nich, krútil hlavou, ale nakoniec to nechal a sadol si: „Príďte zajtra. Musím to pozisťovať. Nevidím to márne.“ Môj šiesty zmysel zazvonil na zvonček. Ako obyčajne som ešte nevedel čo a ako bude, ale tušil som, že zajtra budem múdrejší.
Vyšiel som von. V tej chvíli zavolala Jane. Ako to vždy robí, akoby sa pozerala kde práve som a podľa toho mi volala. Aj ona asi šiestym zmyslom odhadla kedy skončím. „Príď do Tridé! Aj Džony tu zase je. Obaja ťa čakáme. Odpovedal som, ani som ju nenechal dohovoriť: „Už sa valím.“ Bože, konečne ľudský hlas.
DŹONY V DEPRESII
Džony bol nejaký nesvoj. „Ten šek ešte nepreplatili. Viac ako dva mesiace. Vraj je v poriadku, len je to nejako komplikované, Veď vieš. Pranie špinavých peňazí, terorizmus, krachujúce banky a Američan. Tá najhoršia kombinácia. A mne dochádza dych. Naši mi priškrtili apanáž. Prišli vraj o hrču peňazí. Už žijem na dlh. Strýko ma našťastie podporuje..“ Jane ho zahriakla: „Čuš! Ty sa sťažuj na krízu, Američan. Keby ste stále nešpekulovali a nežili na dlh, žiadne krízy by ani nemuseli byť.“
Džony na to nereagoval. Obrátil sa ku mne: „Čo, Miki, ako na novom fleku? Určite sa nenudíš. Nezabudni, niečo aj pre mňa. Nejaké vzrušenie. Teda, ak dovtedy nezomriem od hladu.“
Potom zmenil tému: „Blíži sa výročie útoku na dvojičky. Som zvedavý, kde a čo sa zomelie. Všelijakí somári majú teraz svoje časy. Čítal som, že sa vraj predbiehajú, kto bude originálnejší. Bože, ani po toľkých rokoch nie je pokoj. Skôr naopak. A zase doplatia nevinní ľudia!“
Porozprával som Džonymu, ako to bolo s tou mojou stratou pamäti a hneď ožil. Vytiahol kompik a volal strýkovi. Vzrušene diskutovali. Nakoniec zahlásil: „Musíme na kliniku. Čakajú nás. Už o tom počuli, ale takého ako ty ešte nemali. A prirodzene tým vzrastú aj moje zásluhy a moje šance na prežitie.“
Veľmi sa mi nechcelo a ani Jane sa nehrnula. Držali sme sa za ruky a už nám bolo pomerne dosť teplo. „Nabudúce. Neboj sa, prídem. Ale dnes som nejaký unavený. Potrebujem relax. A trochu človečiny. U policajtov nie je zle, ale je to tam také neosobné. Tam nemôžeš nič povedať okrem služobnej záležitosti. Akoby tí ľudia nechali svoje city niekde v úschovni. Všade naokolo je hŕba stresu a pracuje sa pod veľkým tlakom. Ale asi to bude tým, že som si zatiaľ nezvykol.“
Jane pohotovo zareagovala: „Keď sa na to pozriem z tejto stránky bojím sa, že si zvykneš. Ale nechajme to. Máme čas do Vianoc. Ako sme sa dohodli.“
