BAYER SA POTÍ
Ráno som zaspal. Teda, zaspali sme. Vyskočili sme obaja ako na povel a zrazili sa vo dverách do kúpeľne. Sadli sme si na rám vane a začali sa smiať: „Asi sme si na niečo zvykli aj mimo polície. Človek je naprogramovaný ako nejaký stroj. Vypínam.“ Jane sa takto uvoľnila a trepla ma uterákom po hlave: „Nežer to! Všetko stihneš.“ V tej chvíli volal Karol: „Kde si? Nemusíš sem chodiť. Zaspal som. Stretneme sa v Južnom meste. O hodinu.“
Rozrehotal som sa a keď som to povedal Jane, začala sa smiať aj ona. „Vidíš, aké je to jednoduché? Veci sa riešia samy.“
Najedli sme sa a pobrali do práce. Janina firma bola v Hornom meste, tak sme sa rozišli ešte pred Veľkým stanom. Ja som sa zase šuchtal do Južného mesta.
Karol ma dobehol a plesol po pleci: „Poďme na to! Ako si včera dopadol?“ Porozprával som mu stručne o mojich pocitoch: „Dobre. Najprv začneme od lesa, akože hľadáme prácu. Potom trochu pritlačíme. A prezrieme mu tú kuticu.“ Pomyslel som si, že asi veľa povolení k prehliadke nebude potrebovať, a nemýlil som sa, lebo pokračoval presne v tom duchu: „Klasická schéma. Ty dobrý, ja zlý.“ Nepopleť to, dobre?“
Ak Bayer na mňa čakal a ak dokonca mal už so mnou nejaký plán, určite som ho trpko sklamal. V kutici bol sám, niečo študoval na obrazovke. Keď ma zbadal, očividne ožil. „Niečo pre vás mám. Ale môžem pred týmto pánom? Aj on hľadá prácu?“ Pritakal som. „Odhadol som vás na vyšší manažment, že? To je môj hlavný odbor, samozrejme. To včera bolo len také odľahčenie. Ľudia majú svojské predstavy. Teda, budem samozrejme potrebovať vaše životopisy. Samozrejme štruktúrované. Ale to až potom. Mali by ste záujem aj o prácu v cudzine?“ „Samozrejme“ bolo asi jeho obľúbené slovo. Tiež som iba mlčky pritakal.
Zaťukal na klávesnicu, niečo študoval. „Hovorili ste projekcia a výskum, že? A mzda, zatiaľ nebudeme špecifikovať, ale žiadna troška, samozrejme, že? Toto by mohlo byť niečo pre vašu úroveň. Ale je to ďaleko. Čína. Môže byť? Geotermálna elektráreň. Najväčšia na svete. Investor je z USA.“ Začínal som si čím ďalej tým viac byť istý, že sme na stope. Môj šiesty zmysel blikal ako besný. Ale snažil som sa byť pokojný. Dokonca som sa pokúšal trochu hrať skromné očakávanie.
Bayer pokračoval: „Tak, vaše CV. Určite ich máte niekde doma. Dáte mi svoje ID? Stiahneme si ich. Všetko samozrejme diskrétne.“
Karol sa taktiež akoby uchádzal o prácu: „Ja som chemik. Pracoval som tuto v AGROFE. Poznáte, samozrejme, že?“ Chytil sa: „Poznám, samozrejme. Niekoľko ľudí som tam ponúkol a ujali sa. Avšak aj tam vrcholí kríza. Možno to aj zavrú. Viete, všetko sa teraz vozí z Číny. Ale keď sme už pri tom, aj tam by som niečo vedel. Zbrojovka. Výbušniny, zábavná pyrotechnika. Teda tie životopisy, dobre?“
Karol sa ale nedal vyrušiť: „Peter Novák a Pavol Drobný. Nepoznáte ich? Pracovali tam chvíľu so mnou. Ale potom odišli. Nevybavovali ste im to? Tuším niečo spomínali. Mladí inžinieri.“
V tej chvíli som sa sústredil na Bayera a dobre som spravil. Pri vyslovení tých dvoch mien Bayerovi evidentne šklblo kútikom úst. Ale ovládol sa. Bol to skutočný profík. Tváril sa ako vyrezaný z dreva. „Nepamätám si všetky mená. To by som sa musel pozrieť do spisov.“ Karol prešiel do útoku. Ani mňa to už takto nebavilo. Bol som už netrpezlivý. Niečo tu musí byť.
„Len sa pozrite, samozrejme.“ Karol sa očividne zabával. Bayer vypleštil oči. Asi mu už dochádzalo. Ale ešte to nevzdal: „Ale páni, o čo ide? Tak chcete dobré miesta alebo nie? Lebo nemám náladu...“ Pomaly sa zasekával, lebo Karol si už jednou rukou rozopínal sako a vyťahoval odznak. Pažba jeho koltu sa tiež nedala ignorovať. Bayer zozelenel: „Teda takto. Samozrejme, že máte povolenie...“
„Načo povolenie?“ Karol bol vo svojom živle. „Na priateľskú debatu o práci ? Zatiaľ sme predsa nič neprehliadali. Až teraz začneme.“ Rozkázal mi: „Sadni si a prezri mu databázu.“ Bayer sa pokúsil ma predbehnúť na ceste k počítaču, ale Karol ho šikovne zachytil za plece a ruku, mierne stočil a posotil do kresla. „No tak, pokoj, samozrejme. Hádam sa tu nebudeme naťahovať.“ Bayer videl, že je zle. Sedel v kúte zaborený v kresle, Karol ho mal úplne pod kontrolou. „Ale nemáte... Mohol by som vidieť...“
„Všetko máme,“ odsekol Karol. „Ale vidieť by si zatiaľ skutočne nemohol nič, aj keď by som, samozrejme, veľmi rád vyhovel. Tuto kolega predsa chce len vytiahnuť svoj životopis. A na to žiadne povolenie netreba. To si mal na mysli, nie?“
Začal som hľadať v databáze, ale nič mi to nehovorilo. Potom som zadal Mirovo meno a na prvý raz som ho našiel. A našiel som aj Geovrty, LOVYSTRA, hromadu mien, aj naši mladí tam boli, dokonca aj ataman Taras. Zlatá baňa.
„No tak, ti dvaja mladí. Kde sú?“ zahral som zlého.
„Namojdušu neviem. Čítal som všetko v novinách, ale ja v ničom nelietam. Ja som ich len dostal do LOVYSTRY. Ale ďalej, samozrejme, neviem. Všetko si už robili sami. Veď mi ani nezaplatili.“ A už ani nezaplatia, pomyslel som si. Sedel som pred obrazovkou a na nič nové som neprichádzal. Ale všimol som si, ako Bayer neustále zameriava svoj pohľad vedľa obrazovky. Po očku som to miesto začal sledovať aj ja. Bola tam moja pravá ruka, ktorou som podvedome držal stolový kalendár.
Keď Bayer zbadal, že som zachytil jeho pohľad, rýchlo sa stočil a zahľadel spiatky na Karola. Ale oči mu stále behali za mojou rukou. Kalendár. Niečo v ňom bude. Začal som v ňom listovať pekne od nového roku. Nebol veľa popísaný, takže to išlo ľahko. A hneď začiatkom roka som bol doma. Mená obidvoch chlapcov, pri nich preškrtnuté SCRAMET Kormoránovo a dopísané LOVYSTRA.
SCRAMET bola bývala lodenica. Po krachu ju kúpila nejaká indická firma a venovali sa tam už len rozoberaniu vyradených riečnych lodí a člnov na šrot. Ale aj to už malo údajne skončiť. Kríza stopla aj kšefty so železným šrotom.
„Niečo mám,“ povedal som Karolovi. Ani sa nepýtal čo a už mal Bayer náramky. Pre istotu mal medzi rukami ešte aj rúrku od kúrenia. Mlčky sme študovali zoznam. „Hľadaj ďalej. Bude toho viac.“ Hľadal som po jednotlivých súboroch. A skutočne som v jednom ešte niečo našiel. Panocity, Hoszu utca. To bolo predsa tam, kde sme sa s Ferim skoro utopili.
Obrátil som sa na Bayera. „Panocity, Hoszu utca. Vyklop, čo vieš!“ Karol pritvrdil. Čakali sme. Teraz sa mal prejaviť zlý policajt. A prejavil sa: „A pekne k veci. Máš posledné šance. Tak si to neposer!“ Karol stál nad Bayerom v póze, ktorá už nemala ďaleko od peknej facky. Ale zatiaľ sa držal.
Bayer mlčal. Bolo na ňom vidieť, že v duchu kombinuje. Začal zatĺkať. „Ja nič neviem. Prisahám. Všetko robím legálne. Čo chcete?“
Karol si pritiahol stoličku a sadol si oproti nemu obkročmo. „Neser ma. Je tu príliš veľa vecí, čo do seba zapadajú ako zuby ozubených kolies. A ty máš práve gule medzi tými zubami. Ak chceš, roztočím to. Tak ešte raz, a naposledy. Prisahám, že potom to už vysypeš! Ale to už budeš šušlať bez predných zubov.“
„Nič neviem. Ja si tých dvoch ani nepamätám. Tu sa premelie veľa ľudí.“ Čakal som v tej chvíli na jeho predné zuby, ale Karol to ukončil nečakane. Zavolal na centrálu. O chvíľu prifrčali policajti z operatívnej skupiny. „Zobrať všetko, papiere aj techniku, smetný kôš aj zrkadlo! A samozrejme aj tohto tĺka! Preberieme si ho na oddelení.“
Vrátili sme sa na oddelenie. Na chodbe nás stretol šéf a hneď si nás zavolal na koberec: „Poreferujte mi trochu. Ja som ten posledný, čo niečo vie. Ten zmocnenec má všetko z prvej ruky a ja sa musím takto vypytovať. Teda čo nového? Máte niečo? Nech som v obraze.“ Stručne sme mu porozprávali o mojich aktivitách aj o Bayerovi. Pohmkával, potom zavelil: „Pustite sa hneď do toho. Preberte to krížom - krážom...“ Spomenul som si, že máme ísť do Brna a povedal som to šéfovi. Zamyslel sa: „Dobre, choďte tam. Aby si ten zmocnenec nemyslel, že ho ignorujeme. Ale zajtra nech je to hotové. Pozajtra je veľká porada krízového štábu, tam už to musím mať komplet. Zajtra večer u mňa. OK?“
Zmocnenec už na nás kýval spoza skla. Vyšli sme von. „Musíme si pospíšit. Půjdeme mým autem. Jsme tam tak za dvě hodiny. Jen tak -tak.“
KAPITOLA 2 - ZASE VODNÝ SVET
ZMOCNENEC
Cestou sme zľahka konverzovali. Všimol som si zmocnencovu taktiku. Nevypytoval sa priamo. Vždy len tak okľukou. A ak sa našiel niekto, ochotný sa zapojiť, tak ho vždy zaviedol tam, kam potreboval. Karol už bol taký. Po polhodine už zmocnenec vedel všetko o Bayerovi aj o našich plánoch navštíviť Kormoránovo.
Jeho nálada sa náhle zmenila. Zastal na odpočívadle, vystúpil, odišiel od nás a niekam volal. Potom sa vrátil a stroho nám oznámil: „Změna plánu. Máme za úkol jít a omrknout ten SCRAMET. Má to nejvyšší prioritu.“ Bez váhania otočil a zamieril na juhovýchod.
Zmocnenec odteraz už mlčal. Mal zaťaté zuby a bolo vidieť, že tuho premýšľa. Ak sa mi doteraz nezdal sympatický, teraz sa mi už vyslovene nepáčil. Po dvoch hodinách svižnej jazdy po okresných cestách sme zastavili na brehu mŕtveho ramena pri zastrčenej búde, niečo medzi chatkou a garážou. Okolie bolo zarastené burinou a bodliakmi. Zmocnenec vystúpil a my tiež. Trochu sme boli prekvapení, kde sme sa to náhle ocitli, ale neprotestovali sme. Veď to nakoniec bola jeho akcia.
Odomkol bránu od polorozpadnutej garáže a začal z nej vyťahovať gumový čln s prívesným motorom. Pomohli sme mu. Dofukovali sme ho ručnou pumpou, išlo to pomaly a ťažko. Udýchaní a spotení sme spustili čln na vodu. Dotankovali sme nádrž z kanistra. Zmocnenec vyskúšal motor, trochu sa popreháňal po vode a pristál. Priviazal čln. Zacúval s autom do garáže a nás zavolal dnu.
„Vyrazíme až za tmy. Obhlídnem si to vrakovisko zevnitř. Pěkně z vody. Ze břehu nám nič neukážou, i když budeme mávat jakýmkoliv papírem. Já jsem zastance nekonvenčních postupů. Musíme pracovat rychle a nemáme čas na formality. Jako vy včera. Kdyby jste byli čekali na povolení na prohlídku té pracovní agentury, tak dnes ještě nic o tý loděnici či vrakovisku ani netušíme. Trochu se posilněte. Vyrazíme tak za hodinu. Už se stmíva.“
A nielen to. Začalo pršať. Spočiatku pár kvapiek, potom čoraz hustejšie.
Posedávali sme a zmocnenec sa rozhovoril: „Pěkný kout, co? Pěkně zašité. Sem by se schovala aj letadlová loď. Ani rybáři sem nechodí. Ta chata je služebná. Ale už dlouho nevytěžovaná.“
Plesol sa po líci, ako ho poštípal komár a ako nečakane začal rozprávať, tak rýchlo skončil. Ešte sme chvíľu mlčky posedeli.
Vyrazili sme o pol hodiny. Tma sa náhle zniesla na zem a bola čoraz hustejšia. Pomaly sme plávali pri brehu. Prešli sme okolo civilného prístavu, podplávali dva mosty a blížili sa k lodenici. Boli sme v tíšine, tesne pred vjazdom do lodenice. Preplávali sme ešte ďalej. Šrotovisko bolo „ohradené“ dvomi potopenými vlečnými člnmi. Medzi nimi bola široká brána, akoby narýchlo pozváraná z odpadového železa. V jednom krídle bola menšia bránka, široká akurát tak na náš čln. Zmocnenec k nej prirazil. Z vaku vybral malú bombičku s rezačkou. Zapálil plameň a jedným šmahom odrezal reťaze s dvomi zámkami. S rachotom čľupli do vody a už ich nebolo.
Preveslovali sme cez bránku. V uličke medzi dvomi radmi vyradených „šlepov,“ ako sa vlečným člnom hovorilo stál novučký moderný kombinovaný tlačný remorkér s jedným nákladným člnom pred sebou. Mal výtlak aspoň tisíc ton a mohol sa plaviť aj po mori. Niekto na ňom asi bol, lebo vpredu, na širokom mostíku sa svietilo. Svetlo sa odrážalo od mohutného portálového žeriava na nakladanie kontajnerov, ktorý mohol chodiť po stranách remorkéra.
Zmocnenec náhle zachytil rebrík, čo viedol na kormu remorkéra. Na korme bol nápis „Aksam“ a viala na nej turecká vlajka. „Vylezieme hore. Najprv sa zorientujeme, čo sú zač. Potom uvidíme čo ďalej.“ Zobral batoh, vytiahol z neho veľkú baterku a už aj bol na rebríku. „Poď za mnou,“ kývol Karolovi. A ty priviaž čln a poď tiež hore!“ To patrilo mne. Priviazal som čln, ale lano bolo nejaké zodraté, nepáčilo sa mi. Zobral som z podlahy druhé lano a ešte raz poriadne, aspoň trikrát som ho zauzľoval. Námornícke uzly nikdy neboli mojou silnou stránkou, preto som si dal záležať. Potom som sa pobral nahor.
Rebrík bol studený a klzký. Na palube som sa šmykol a stratil rovnováhu. Čo som zbadal mi vyrazilo dych aj bez toho pádu. Karol ležal na palube a na ňom kľačali dvaja chlapi. Vykrúcali mu ruky za chrbát. Zmocnenec práve ukazoval ďalším dvom na mňa. Ale to moje pokĺznutie im trochu prekazilo plány. Hodilo ma to od nich k zábradliu. A nezaváhal som ani stotinu sekundy. Zachytil som sa tyče, na ktorej bola vlajka. Prehodil som sa cez zábradlie a ešte som sa od neho odrazil nohami.
Polvýkrut ako z učebnice a už som bol vo vode. Plával som ako divý. Podvedome som sa snažil čo najďalej dostať preč. Preplával som cez vráta a zacítil som prúd hlavného toku. Zhora sa ako na zavolanie blížila súprava lodí s remorkérom a dvomi vlečniakmi. Nemal som na výber. Plesk, plesk! Začul som výstrely. Plesk, plesk! Plesklo to vo vode tak meter od mojej hlavy. Posledné už plesklo na mojom chrbte. Vedel som, že ma trafili, ale nič ma nebolelo. Adrenalín pracoval naplno. Plával som ako o život tak, aby som sa dostal pred remorkér a potom zaňho. Zabral som naplno. Špička lode mi mierila priamo na bok. Čelná vlna ma odtláčala spiatky. Zúfalo som urobil záber z posledných síl. Podarilo sa. Špica sa prevalila poza mňa. Čelná vlna ma pre zmenu odhodila, ale vzápätí ma to znova začalo ťahať k boku lode. Odrážal som sa rukami nohami a riadne som si upíjal studenej vody.
Tak to trvalo celý čas, čo ma míňali vlečniaky. Pri zadnom vlečniaku bol ale na boku priviazaný menší čln. Odrazil som sa nohami od šlepu a podarilo sa mi vyhnúť aj jeho špici. Zachytil som sa pneumatiky, ktorá bola na boku člna ako nárazník. Zostal som na nej visieť. Z vody mi trčala len hlava.
Práve sme minuli šrotovisko lodí a valili sa dolu hlavným prúdom. Bola tma ako v rohu. Bol som si istý, že ma nenájdu. Veď už len rozmotať tie moje uzly im muselo trvať večnosť.
Ale niečo sa dialo. Z vlečniaka sa nad čln naklonila nejaká postava. „Chytaj!“ zakričala a hodila do člna nejaké vrece. A ešte dve ďalšie. V člne sa objavila druhá postava. Držala a priťahovala lano, čo viedlo hore na vlečniak. Ten zhora sa po ňom spustil. Ešte chvíľu držali lano za voľné konce, a tak sa čln stále motal vo víre za vlečniakom. Vlny sa mi prevaľovali cez hlavu a už som bol napolo utopený.
Prúd tu bol už mimoriadne silný a blížili sme sa oblúkom tesne k brehu. Vrbiny boli od nás len niekoľko metrov. Ale tým dvom to neprekážalo. Ešte chvíľu a pustili jeden koniec lana. To sa odpútalo od zábradlia a zasvišťalo do vody. Čln náhle zabočil do vrbín. Ti dvaja veslovali ako diví. Zapadli sme do vrbín a zrazu bol pokoj, čln bol v spleti kríkov. Oddychovali. Bolo počuť ako dychčia. Jeden namáhavo zachrčal: „Všetko v poriadku. Ale počkajme. Motá sa tu nejaký motorový čln. Pre istotu podaj bambitku.“ Druhý mu rýchlo podal historický samopal, starodávny kalašnikov AK - 47.
Sledoval som to, oči nad hranou člna. Ale oni sledovali rieku. Motorový čln, zmocnenec a jeho kumpáni sa vracali hore prúdom. Svetlo baterky slabo blikalo cez hustý dážď.
Nemohli nič vidieť, aj ja som videl len ich obrysy. Ešte chvíľu bolo ticho. Potom ten chrčivý hlas opäť prehovoril: „Dosť bolo zábavy. Čerpaj vodu!“ Druhý, čo doteraz mlčal zobral plechovku, kľakol si, nabral vody zo dna člna a vylial ju priamo ponad mňa.
Pozrel sa mi do očí a bol riadne vyvalený. Zakoktal. „Pppiťu, tuším tu máme hosťa!“ Piťu sa naklonil a namieril na mňa samopal. „Čo si zač? Vyklop to! A pravdu!“ Mlel som z posledného. Až teraz ma premohol šok z vysilenia a zo studenej vody. „Potrebujem pomoc. Naháňajú ma.“ Bola to pravda.
Pozreli na seba a potom zase na mňa. „Ak naháňajú, tak to sme traja. Poď hore!“ Podali mi ruky. Potreboval som to. Náhle ma opustili sily. Sám by som do toho člna asi nevyliezol.
KAPITOLA 3 - ZÁKLADŇA BREHULE
PIŤU a MIŤU
Čln potichu vkĺzol do krovín. Nad nami bola klenba z vrbín a vodných bylín. Nebolo vidieť na meter. Náhle sme zabočili, čln prešiel záclonou popínavých rastlín a zastal. Piťu zažal lampáš. Ocitli sme sa v nejakej kutici. Čln priviazali k úzkej lavici. Vystúpili sme a vošli medzi celty, ktoré viseli z drevenej konštrukcie podopierajúcej povalu, z ktorej viseli korene. Boli sme tak nejako zapichnutí pod šikmým brehom.
Za celtami sa nachádzala malá akože izba. „Miťu, zakúr. Ale opatrne, nech nelietajú iskry". „Miťu“ bol ten druhý. Pri svetle lampáša som si všimol že sa dosť podobajú. Drkotal som zubami. Piťu mi hodil celtu, teplákovú bundu a staré rifle. Až keď som si dal dolu ten vecheť, čo predtým bola moja erárna bunda som si uvedomil, že mi spod pazuchy trčí pažba Beretty.
Piťu sa ani len nepohol. „Daj to dolu. A nie že tu s tým budeš šermovať. Tuším krvácaš. Ukáž to!“ Vyhrnul mi košeľu. „Máš jednu v lopatke. Skúsim to pozrieť. Zatni zuby!“ Zaťal som zuby, ale nepomohlo to. Piťu mi na ranu niečo nalial. Strašne to zaštípalo a zabolelo. Skoro som omdlel. „Je tam, potvora. A nie tá obranná, ale first klas do neba. Asi devina. Musíme ju vybrať.“
Vyberal ju ako partizánsky doktor. Skrúcalo ma od bolesti, ale nekričal som. Piťu nakoniec slávil úspech. „Pozri, mám ju!“ V zakrvavených prstoch mal ligotavú guľku z deviny. „Opäť si sa narodil. Ešte kúsok, a bola by v chrbtici. Takto sa skĺzla do lopatky.“ Zafixoval mi ranu sprejom, obliekol tričko a bundu a posadil ma na lavicu: „A teraz nám povedz, čo si zač.“
Porozprával som mu stručne, čo je vo veci. Miťu zatiaľ zakúril a začal chystať jedlo. Z police zobral drevenú škatuľu, položil ju na stôl z neohobľovaných dosák a ponúkol nás. „Čo si dáme? Máme bohatý výber.“ Skutočne mali. Tie najfajnovejšie pijatiky. „Neveril by si, čo tu tie lode vozia. Niekedy je toho plný kontajner.“ Sám vytiahol jednu fľašu, obratne ju otvoril a nalial do hliníkových hrnčekov. „Zahrejme sa. Aj nám je zima.“ Dali sme si ešte zo dva. Z piecky už sálalo príjemné teplo. Jedli sme chlieb so salámou. Bolo ticho.
Dal som sa do reči. Vlastne som nahlas premýšľal. Vedel som, že bez dôvery a pomoci týchto dvoch sa ďalej nepohnem. Ak som sa chcel z tohto vymotať, pritom pomôcť Karolovi a upozorniť veliteľa tak som sa ale na túto dvojicu asi nemohol spoľahnúť ako na smrť. Pripomínali mi romantických hrdinov, čo mohlo byť poriadne zradné. Ale nech sa stane čo sa stane.
Len ako ďalej? Nemal som vôbec tušenie, kto na polícii je spoľahlivý a kto nie. Keď bol zmocnenec na druhej strane alebo hral nejakú mne neznám hru, tak spoľahlivosť a dôveryhodnosť celej antité bola veľmi pochybná. Podvedome som dôveroval veliteľovi. Získal si ma tým, že sa k zmocnencovi správal prezieravo. Alebo aj to bol len trik? Asi nie. Ak by tí dvaja išli spolu v niečom nezákonnom, tak by nás odstavili jednoduchšie. Musím čo najskôr informovať veliteľa. Každá hodina je drahá. A čo Karol! Ten to už má buď za sebou, alebo niekde mizne. Treba mu v každom prípade pomôcť. Čo sa asi chystá? Aký je to džihád? Alebo kšefty? Alebo oboje a ešte niečo k tomu?
So všetkým som sa zveril svojim dvom kumpánom. Piťu sa mi tiež potreboval zdôveriť. „Som rád, že na to ideš otvorene. Aj keď nás vôbec nepoznáš. Úprimne povedané, mne sa zdá, že v tomto prípade stojíme na jednej strane barikády, čo by sa ináč nedalo povedať ani vo sne. Vidíš, čím sa tu my zaoberáme. Ale vždy hráme čistú hru. Každému, čo mu patrí. Ty si nešiel predsa po nás. Po nás idú iní. A keď nás chytia, asi nás nebudú moc šetriť. Aj keď z toho čo tu robíme, žije tam na brehu celá osada.
Taká zabudnutá cigánska osada. Veď to poznáš, nie? A tu po vode sa hore - dolu valí všeličo, o čom by sa nám nikdy ani nesnívalo. Čudoval by si sa. Teda najmä zhora - dolu idú výrobky, zdola - hore zase suroviny. Niekedy zoberieme aj také veci, s ktorými nevieme naložiť. Pozri tuto,“ zobral z police veľkú dvojkilovú konzervu. „Boli sme natešení, že je to ruský kaviár, aspoň podľa nápisu. Loď sa pomaly plazila hore prúdom, nakladali sme to celú noc. Už sme sa tešili na dobrý kšeft. Vo vnútri sú také čierne guľôčky, vyzerá to ako uhlie alebo pušný prach. Aj som ho skúsil dať do kachieľ. Mal si ho vidieť! Zbĺklo to ako raketa. A odpálilo rúru na komíne. Zľakol som sa. V tejto peci kúrime len v noci, aby nás cez deň neprezradil dym. Ale toto muselo šľahnúť hore zo desať metrov. Odteraz ich vždy namáčame, no aj tak dobre horia. Nevieme sa toho zbaviť.“
Akoby ma niekto pichol nožom. Raketa. Teroristi. Kassam X. Jednoduchá raketa, vyvinutá niekde v Iráne. Na sieti kolujú návody na jej zhotovenie. Američania ich testovali a vydali vyhlásenie, že sú nepresné a majú veľmi krátky dolet. Možno by ich niekto použil na Strednom Východe. Ale tu, u nás? A teraz sa tu niekde potuluje palivo do rakiet. Alebo sa okolo mňa stále potulujú aj nejaké rakety. Najprv tie tri v Mestečku a teraz sa pridávajú ďalšie. Akoby sa mi všetko opakovalo. Aj tá voda. Veď len pred niekoľkými mesiacmi som bol takýto mokrý, s Ferim v Kolove. Vedel som, že je to vážne. Musím niečo robiť. „Za aký čas sa dostanem do Mraveniska?“ opýtal som sa a v tej chvíli mi rana na chrbte pripomenula, že to asi nebude len tak. Lopatka ma zabolela až ma skrútilo. Piťu si to všimol. „Ako vidím asi to rýchlo nepôjde. A čo tam? Tu ti bude dobre. Odpočinieš si...“
Už len to. Rekreovať sa. Musím nejako poslať správu. Veliteľovi? Asi to risknem. Ale ako? Ale Piťu myslel spolu so mnou. „Môžem tam poslať syna. Je športovec, byciklista. Zvládne to za tri hodiny. Ráno vyrazí. Len mi povedz, za kým a kde. S čiernym chlapčiskom sa asi nebude nikto baviť. Tak si to premysli! Ja idem do osady a nadránom prídem. Vymyslite niečo!“
Nič mi neprichádzalo na um. Ale predsa, Jane! Už som to mal. Jane pôjde za veliteľom. Prvý na rade bol Karol. Ak je však po ňom, už sa nedá nič robiť. Ak nie, musí ešte jeden deň vydržať.
Premýšľal som, aj som sa chcel trochu vyspať, ale rana na chrbte bolela čím ďalej tým viac. Prehadzoval som sa a zatínal zuby. Miťu ma ponúkol tvrdým, ale odolal som. Prehadzoval som sa na tvrdom lôžku. Boli hádam tri hodiny nad ránom, keď som zaspal.
RÁNO
Nespal som dobre, ale mohlo to asi byť aj horšie. Lopatka bolela, ale bolesť bola tupá. Dúfal som, že sa nič nezapálilo. Zobudil som sa. Miťu sedel za stolom a pretieral si oči. Spal posediačky. O chvíľu mu zabzučal telefón. „Áno, sme v poriadku. Príď čo najskôr!“ Zaklapol kompik. Všimol som si, že je to najmodernejší a aj skoro najdrahší typ mobilu.
Všimol si to, že som si všimol. „Nechceš jeden? Tvoj bude asi rozmočený. Máme ich plnú škatuľu. Vieš, hovoril som že na tých lodiach býva všeličo. Málokedy máme čas si preberať. Berieme, čo príde. Tuto povyše, pri moste na južnej strane je cigánska osada. Tam má skoro každá chatrč najmodernejšiu plazmu a počítač. Vtedy sa nám podarilo...“ Zazvonil mu kompik. Ani sa naň nepozrel. „Musím ísť naproti. Kvôli bezpečnosti.“ Vyšiel von, počul som, ako špliechajú veslá. Posadil som sa. Na stole bol krajec chleba natretý masťou a pohár s čajom. Pripravil to pre mňa. Neostýchal som sa a pomaly prežúval. Veslá zase zašpliechali a bratia vošli dnu.
„Najedol si sa? A zvládneš prejsť pešo zopár kilometrov? Po rovine. Poveziem ťa kúsok aj na rúre bicykla, ak by si nevládal. Stretneme sa s mojím synom. Zanesie odkaz.“ Necítil som sa najsilnejší, ale keď som vstal a trochu pocvičil, odhodlal som sa. Veď keby som nevládal, tak by som asi musel ísť do nemocnice. Aspoň už budem na ceste. „Najprv ťa trošku zamaskujeme,“ povedal Piťu. Zobral z police nejakú fľašu, nalial do vedra hnedú tekutinu a kývol: „Umy si tým tvár! Neboj sa! Paničky sa tým natierajú, aby vyzerali ako opálené. Ani neviem, kde sa to tu vzalo. Nepotrebujeme to, veď vidíš. My sme opálení čo rok dlhý... Ja ti ešte pohľadám nejaký klobúk. Tvoja bunda je dotrhaná a dosť špinavá, bude akurát. Keď som sa „umyl,“ prestrojil a pozrel do zrkadla, nepoznal som sa. Prepadnutý, zarastený, s cigánskym klobúkom a v pokrčenej špinavej bunde s rozstrapkaným golierom a dierou na chrbte, som sa od tých dvoch líšil len tým že som nefajčil.
Nasadli sme do kanoe a vydali sa cez vrbiny neznámo kam. O chvíľu sme priplávali k betónovému bloku, čo sa týčil z vody nad vrbiny. Na bloku boli železné skoby. Pochopil som, že bude treba šplhať. Vyšplhal som zo desať metrov, až nad vrbiny. Bol som na základe stožiara vysokého napätia, ktorý sa týčil nad nami. Vedenie tu prekračovalo rieku.
Pri stožiari bol opretý starý bicykel. Hore vyšiel len Piťu, Miťu zostal. Konšpirácia ako v románe.
Vyrazili sme po brehu proti prúdu. Nad riekou sa zdvíhala hmla. Na našej strane sa nejasne črtali kontúry lodných vrakov na vrakovisku. Detaily som ale nerozoznával. Neprichádzalo do úvahy, žeby ma odtiaľ videli. Kúsok som sa odviezol na bicykli. Za chvíľu sme prešli okolo cigánskej osady. Piťu sa hrdo chválil: „Vieš, toto je jediná osada možno na svete, čo má aj kanalizáciu. A to z tých našich výprav. Kedysi to robili živelne, ale pochytali ich a dvaja sa aj utopili. Tak sme sa dohodli, že to budeme organizovať. Teraz to už vyše roka klape bez problémov. Nikto nič neprezradí.
Ja tu nebývam. Máme na druhej strane dom. Naši sem kedysi prišli z Rumunska. Chvíľu boli v Maďarsku, ale tam to nebolo dobre. Tak sa vybrali sem a pracovali v šrotovni. Ja som sa tiež všelijako pretĺkal. A tak som si dal záväzok, že aj keby som mal zomrieť, deti musia doštudovať. Nesmú skončiť v osade. A podarilo sa. Už sú za vodou. Jeden je poľnohospodár, dcéry sú zdravotné sestry. Už len ten najmladší študuje na strednej škole.
On vie, kde sa nachádza naša základňa. Ale nesmie tam chodiť. Len v čase najvyššej núdze. Aby ho náhodou nechytili aj s nami. Veď ani my tu tiež nie sme stále. Tak dvakrát do roka nás kompletne vytopí vysoká voda, ktorá zahladí všetky stopy. Vtedy majú piráti voľno. Teraz je jeseň, dobrá sezóna. Ale už čoskoro budeme pre tento rok baliť.“
Prišli sme k cestnému mostu. Bol nový, štvorprúdový, s chodníkom pre chodcov a cyklistickým chodníkom. Prešli sme doprostred. Tam čakal asi pätnásťročný chlapec na bicykli. Slušne nás pozdravil. Zoznámili sme sa.
Vysvetlil som mu, čo zamýšľam. „Pôjdeš do Mraveniska. Tam vo firme TRIDÉ v Hornom Meste pracuje jedna slečna, Jana Švarcová. Zapamätaj si. Nech ide na políciu a vyhľadá šéfa antité. To sú protiteroristi. Povedz, že nás zmocnenec zradil, Karola uniesli tu na šrotovisku a ja som ranený. Budem na tomto mieste čakať večer od ôsmej. Zapamätáš si, čo som povedal?“ Chlapec odrapotal všetko skoro doslova a ešte raz. Videl som, že to zvládne.
Otec mu dal ešte posledné príkazy: „Ak nájdeš tú slečnu a pôjdete na políciu, predtým aj potom mi zavolaj. A upaľuj domov ako o dušu! Telefón niekde po ceste zahoď! Ale tak, aby fungoval. Dobre? Dám ti potom druhý.“ Objali sa a pobozkali. Chlapec nasadol na bicykel, otec ho trikrát popľul a posol vyrazil. „Poďme k nám, domov,“ povedal Piťu, „zájdeme k doktorovi. Pozrie ti ten chrbát.“
Prešli sme na druhý breh. Ambulancia lekára bola hneď pri moste v peknom poschodovom dome. Piťu sa chválil: „Neboj sa, mám tu známosti“. Rýchlo som zistil, čo to znamená. Vo vnútri nás privítala jeho manželka, ktorá tu pracovala ako upratovačka. V miestnosti na prízemí ma sestričky, jeho dcéry, natiahli na váľandu, vyzliekli háby a umyli. Dostal som čistú bielizeň, obed a trochu sme sa aj porozprávali. Uvedomil som si, že nemusím byť v žiadnom strehu, a tak som sa uvoľnil. Lopatka bolela, ale znesiteľne. Na chvíľu som zdriemol.
Zobudil ma telefón. Ležal som v nemocničnom lôžku, vedľa sa Piťu rozprával so synom. „Dobre. Vybavte to a ty potom maž domov! Urob všetko tak, ako som ti prikázal! Nájdeš ma na hvezdárni. Choď priamo tam!“ Skončil a obrátil sa ku mne: „Musíme vypadnúť. Obleč sa, a vy ho trošku zamaskujte. Však ste mu skoro umyli ten cigánsky imidž.“ Ženy ma primaľovali. Keď som si v predsieni obliekol kabát a nasadil klobúk, opäť som sa nepoznal. Bol som so sebou spokojný.
Piťu si ale zrazu na niečo spomenul: „Dajte mi nejakú fľašku tuhého,“ požiadal dcéry. „Služobne, nejakú lacnú.“ Z lacných mali akurát rum do pečiva. Piťu bol spokojný. „Výborne. Lepšie ako Hennesy.“
Vyšli sme von po nábreží, už bez bicykla. Piťovi opäť zazvonil kompik. Neodpovedal, len počúval. Potom sa obrátil ku mne: „Musíme ešte niečo vybaviť. Poď za mnou.“ Boli sme práve pri moste. Piťu zabočil dolu k vode, pod mostnú konštrukciu. Nevedel som, čo má na mysli, ale išiel som za ním. Možno si len chcel vybaviť malú potrebu. Ja som sa pridal, skôr len tak zo solidarity ako zo skutočnej potreby. Ale pravá pointa bola iná.
Z búdy z papierových škatúľ sa vystrčila obrovská šedivá strapatá hlava a začala nám nadávať. „To nemáte iné miesto, cigoši? To mi tu chodíte naschvál obšťávať barak? Zasrani nechutní! Umelec nemá nikde pokoj na tvorbu a zaslúžený odpočinok.“
„Sklapni, herec,“ smial sa Piťu. „Tomuto hovoríš barak? A čo, už ťa vzali do národného?“ Dotyčný sa postavil pred nás. Vychudnutá postava v spodkoch a v špinavom tričku sa podivne kývala a mimicky gestikulovala: „Nevzali, kuy. Ale keby vedeli, o čo prichádzajú.“ Náhle sa sklonil k môjmu spoločníkovi a s gestom hodným Hamleta sa ho polohlasom opýtal, „... a vypiť nemáš?“
„Samozrejme že mám,“ Piťu túto otázku čakal a podal mu fľašu rumu. „A ešte niečo.“ Siahol do vrecka a vybral svoj kompik. „Tuto, na pamiatku pre veľkého herca.“ Herec vyjavene držal drahú hračku v ruke a díval sa raz na ňu, raz na nás. Ale Piťu sa pobral preč a ja za ním.
Nešli sme spiatky na druhú stranu a tak som sa opýtal, kam ideme. „Do hvezdárne. Uvidíš. Základňa brehule už v tomto čase asi neexistuje. Miťu, dúfam, drel celý čas. S tým kaviárom či prachom, čo sme kedysi potiahli z nej nezostane nič. K večeru zvyšok kaviáru vyhorí. A hasiči tam dnes ani nepôjdu., počkajú kedy to zhasne. Hádam si len nemyslíš, že po takejto konšpirácii by sme tam ešte zostali čo len sekundu. Ja viem, že si nám vďačný a že by si nás asi neudal, ale istota je guľomet. Aj tak je koniec sezóny, na rok vymyslíme niečo lepšie.“
„Hvezdáreň,“ ako sa ukázalo bolo opustené obilné silo pri rieke, medzi dvoma mostmi. Viedla k nemu železničná vlečka, zjavne opustená a pri rieke boli ešte zvyšky móla na uväzovanie lodí.
Vyliezli sme až navrch po polorozpadnutom rebríku. Navrchu bola drevená chatrč s jednoduchým vybavením. Piťu ma napchal do spacáka a zavelil: „Pospi si! Aby si večer mal silu.“ Ale ja som nemal chuť na spánok. Sadol som si k betónovej obrube na kraji veže a obzeral krajinu. Bol tam taký ďalekohľad, čo býva na vyhliadkach. Obzeral som si mesto. Dolu riekou sa plavila súprava lodí. Úplne v diaľke, tam, kde bolo vidieť nejasné kontúry šrotoviska, sa na pravej strane rieky zdvíhal stĺp dymu. Hore prúdom sa plavil malý, mne nejako podvedomý motorový čln. Zabočil k mólu pod nami a zakotvil. Vystúpil z neho Miťu, na chrbát si naložil horolezecký batoh a vydal sa na breh k silu. Po hodnej chvíli priliezol, celý spotený a zadychčaný hore.
„Základňa Brehule už neexistuje. Zvyšky sú ešte v člne. Treba mi pomôcť vyteperiť to sem hore. Piťu bez slova začal liezť dolu a Miťu po chvíli, keď sa rozdýchal, vyliezol za ním hore. Keď sa vrátili s dobrým nákladom, ledva lapali dych. Prvý sa spamätal Piťu. Siahol do ruksaku a z bočného vrecka vytiahol pollitrovku Hennesy. „Tie nezhoreli.“ Potmehúdsky sa uškrnul. Vstal a zdvihol veko na debni, na ktorej sedel. Vytiahol decové poháre, ponalieval a rozdal nám so slovami: „Nech žije dočasná základňa Hvezdáreň!“
Jožko prišiel asi o štvrtej. Aj on bol unavený tak, že ledva vyliezol hore, ešte aj s bicyklom na chrbte. Poreferoval, čo je vo veci. Boli sme spokojní. Pôjdeme teda k železničnému mostu. Veď sme skoro pri ňom.
„A telefón? Zbavil si sa ho?“ opýtal sa Piťu trochu netrpezlivo. „Áno, zostal u tej slečny Jane. Ak som to dobre pochopil, tak telefónom sledujú moju polohu. Nech si myslia, že odpočívam. Teraz si skutočne musím na chvíľu oddýchnuť.“
KAPITOLA 4- JANE SA BOJÍ
NIEČO SA DEJE
Tento deň sa nezačal najlepšie. Mikimu som sa nemohla dovolať. Stále mi to hlásilo „na linke prebieha hovor.“ Zdalo sa mi, že hovor trval asi dve hodiny. To nebolo s kostolným poriadkom. Asi to bola nejaká policajtská finta. Tak som sa vydala k nemu domov. Bol to zúfalý pokus a nepriniesol nič. Mikiho nebolo. Bola som nešťastná a strašila ma zlá predtucha. Potom sme sedeli s Džonym v “Trideraji“ a špekulovali. Džony spriadal rôzne nezmyselné teórie o policajnej práci, asi to mal z filmov, ale nič rozumné nás spoločne nenapadlo. Zhodli sme sa iba na spoločnom prianí, aby sa Miki zase do ničoho nenamočil. Zdalo sa mi, že je nejaký magnet na problémy.
Ako minule na Vianoce. Namiesto lyžovačky zmizol na štyri mesiace. A čo rozprával, tomu sa nedalo veriť. Vraj ruské rakety zo studenej vojny. Teroristi? Čiastočne som mu verila, aj keď si to všetko asi trochu prifarbil, ako chlapi občas zvyknú.
Prvýkrát som ho stretla ešte v prvom ročníku na strednej škole. Prišiel odniekiaľ z horniakov, taký tichý a nenápadný chalan. Nastúpil do jadrovej triedy, ja som zase bola v triede technickej administratívy. Už vtedy bol fešák, trochu vychudnutý, aj príťažlivý, ale nepreháňal to.
Ochotne pomohol komukoľvek. Jeho matka bola kuchárkou v detskom domove, otec ich opustil, keď bol Miki ešte maličký. Bývali v takej podkrovnej kutici v detskom domove. Boli chudobní, mama mu na večeru nosila zvyšky z kuchyne. Možno aj vďaka tomu prostrediu sa držal skôr vzadu, aj keď mal určite nárok byť omnoho viac vpredu. Nie ako väčšina chalanov v puberte, čo si k nám dievčatám dovoľovali viac, ako bolo slušné aj zdravé. Pred maturitami som sa s ním zoznámila bližšie, keď ma doučoval všeobecné strojárstvo. Pamätám si tu tému dodnes - štruktúrované databázy v strojárstve. Nebola som z toho veľmi múdra ani potom, ale niečo sa na mňa nalepilo a keď som to potom ako zázrakom dostala pri maturite túto otázku, vraj som excelovala.
Miki mal po maturite nastúpiť do nejakej elektrárne ako obsluha, ale všetko sa zmenilo. Jeho mama sa zoznámila s nejakým podnikateľom a ten ho doslova vyštval na vysokú, ja som išla na moju obľúbenú informatiku, a tak sme s Mikim zostali v dobrom kontakte počas vysokoškolského štúdia v Mravenisku. Práve dokončili bublinový satelit a ten začal ožívať a my, študenti sme sa činili ako diví, aby to ožilo čo najviac a čo najrýchlejšie. Boli sme skvelá partia, Miki tiež trochu ožil, dokonale zapadol a už bol aj sebavedomejší. Párkrát bol čas, keď sme sa mali k sebe bližšie ako bývalo zvykom, ale vždy sme to, dnes už viem že našťastie, tak nejako rozchodili.
Začala som panikáriť. Džony ma utešoval spôsobom jemu vlastným. „Neboj sa, všetko dobre skončí. Verím, že Miki si poradí. Keď zvládol tamto, teraz to bude malina.“
Ale ja som Mikimu nepriala žiadne dobrodružstvo, a tobôž aby sa to čo i len trochu podobalo na to predchádzajúce. Verila som, že všetko skončí jednoducho, ako aj začalo.
Domov som prišla po polnoci. Nemohla som zaspať, Džonyho teórie mi začínali liezť na nervy. Nakoniec som po litri vína asi tak o tretej konečne zaspala. Ale nič moc, do rána som sa prehadzovala ako v horúčkach.
Dnešný deň bol od rána horor. Nemohla som sa na nič sústrediť. Vypadla som z bytu skoro ráno, v práci som bola prvá. Predpoludním som neurobila skoro nič. Bola som ako v zlom sne. Džonyho teórie sa už ozývali skoro nepretržite, len na rozdiel od neho moje závery neboli také optimistické.
Do našej obľúbenej reštaurácie „Kupola“ o poschodie vyššie, kde sme z práce chodievali na ryžové pochúťky, som sa dopotácala ako omámená. Inokedy som tých tridsať schodov vybehla za minútu, ale dnes som ju ledva našla. Ani hlad som necítila. Dala som si len šalát a silnú kávu. Kolegovia sa mi prihovárali: „Je ti niečo? Vypadáš unavene.“
Kamarátka Hermína bola prvá čo ma začala kurírovať. Ale bez úspechu. Rozplakala som sa a všetci okolo sa tvárili riadne prekvapene. Nebola som schopná vyriecť súvislú vetu. Ostatní sa už ďalej nevypytovali a radšej ticho jedli, ja som sa piplala v šaláte a usrkávala kávu. Bezmyšlienkovito som sledovala vchod. A tam sa práve začali diať veci.
Pri vchode sa strhla nejaká hádka. Čašník sa síce polohlasom, ale dôrazne navážal do nejakého asi pätnásťročného chlapčiska. Najprv sa s ním tak trochu pretláčal, potom si zavolal kolegu a zatiaľ, čo ten chlapčiska pridržiaval v kresle, čašník si to namieril k nám.
Chlapec sedel polapený v hlbokom kresle v boxe pri vchode do jedálne. Určite nebolo obvyklé, že by sem chodievali bicyklisti v priliehavých legínach, s cyklistickými rukavicami na rukách a prilbou na hlave. Čašníkovi vadilo nielen oblečenie. Chlapec bol bezpochyby cigán. A tí tu v Hornom meste ako hostia v reštaurácii bývali málokedy vítaní.
BYCIKLISTA
Uvedomila som si, že čašník ma oslovil: „Pani Švarcová? To chlapčisko trvá na tom, že má pre vás nejaký odkaz. Ale nechce nič povedať, vraj len vám osobne.“ Za tú „pani“ by som za normálnych okolností s každým vydrhla palubu. Ale teraz ma to netrápilo. Svitlo mi, že veci sa začínajú hýbať. Vyrazila som ako šprintér: „Čo máš? Od Mikiho?“ „Áno,“ povedal chlapec, „ale musíme niekam inam. Čo ja viem, asi na ulicu. Tam vám všetko vysvetlím.“ Chlapec bol síce tmavý a kučeravý, ale to bolo všetko čo tak asi mal s cigánmi spoločné. Dal si dolu rukavice a všimla som si jeho čistučké ruky a čisté nechty. Aj prilba bola drahá a značková. Ani ja by som si takú nekúpila.
Rýchlo som to striasla: „Ako si ma našiel a spoznal? A odkiaľ to tu poznáš ty?“
„Závodím tu na bicykli za Panterov. Veľmi sem nechodím, myslím teda do tejto hornej bubliny. Vlastne som tu prvý raz. Ináč chodím do prvého ročníka na strednú školu.“ Prešli sme na odpočívadlo v strede parčíka. „Tak teda, čo máš? Čo je s Mikim? Kde je? A prečo neprišiel sám? Je v poriadku?“
„Mikiho, teda pána Parkina som naposledy videl dnes ráno. Vyzeral veľmi biedne. Dal mi toto“ - vytiahol z prilby fotku". Bola z dovolenky, mali sme hlavy vedľa seba a usmievali sme sa. Fotografia bola pokrčená, akoby bola vo vode. „Vraj, aby ste mi uverili že nie som žiadny provokatér. Potrebuje pomoc. Je ranený, ale nie vážne. Niečo sa vraj deje a nikomu neverí. Máme ísť za veliteľom na políciu, nejaké antité. Tam vám poviem, kde je.“ „Ako sa voláš?,“ opýtala som sa, aby som ho mohla nejako oslovovať. „Jožko. Jožko Petresku,“ predstavil sa.
Napadlo ma zavolať Džonymu, aby prišiel. Pustili sme sa cez bubliny horného mesta dolu do Mraveniska. Na kontrolnom stanovišti Jožko ukázal študentský preukaz – dôkaz, že študuje, by teda bol. Vyskytla som sa v takej divnej situácii. Na jednej strane som sa triasla obavami, aby som niekomu nenaletela a neuškodila. Na druhej strane som Mikimu chcela čo najrýchlejšie pomôcť a uverila by som komukoľvek. Tento Jožko mal takú dôveryhodnú tvár, že jednoducho nemohol byť na druhej strane. Veď bol ešte dieťa. A na nejaké podrobné lustrovanie Jožka som nemala ani náladu. Cítila som, že čas závratne letí. Hádam Džony by vedel... Ale zavrhla som to. Džony by všetko asi len domotal. Pri jeho fantázii a chtivosti po akcii by to mohlo viesť do absurdity.
Stretli sme sa pred policajným riaditeľstvom na zadnej strane bubliny, za radnicou. Džony sa hneď pustil do výsluchov Jožka, ale ja som prebrala velenie: „Prestaň! Musíme nájsť veliteľa nejakého antité. Ale nechcem úradnou cestou. Ktovie či by nás prijal. Nemáš tam nejaké styky?“ Vedela som že jeho strýko určite.
A nemýlila som sa. Chvíľu telefonoval na niekoľko miest, potom zase chvíľu mlčal s dôležitým výrazom. Kompik mal stále pri uchu, takže po zazvonení odpovedal v stotine sekundy. „Áno. Áno, rozumiem. Tu, pred policajnou bublinou. Dobre. Päť minút? Dobre. Ani sa nehneme. Čo? Traja. Tak dovi.“
Víťazoslávne sa na nás usmial. „Džony zariadiť všetko. Džony mať styky. Skoro musieť volať aj americkému prezidentovi. A určite by som sa dovolal. Verte. Máme čakať päť minút. Prídu po nás. Pokoj a rozvahu.“
Sadli sme si na lavičku a mlčali. Jožko len gúľal krásnymi čiernymi očami raz na mňa, raz na Džonyho, bolo vidieť, že je zo všetkého v pomykove. Zavolal niekomu, oslovoval ho tata a potom sa nesmelo ozval: „Aby vedeli, že som šťastne došiel a že sa niečo vybavuje. Tak mi kázali.“ Tak by sa nejaký agent asi nechoval, napadlo mi a už som mu definitívne verila. Neustále som sledovala hodinky. Päť minút už dávno prešlo. Oči som mala upreté na vchod do bubliny a zameriavala som sa na každého, kto vyšiel. Ale ľudia si išli po svojom. Doľava či doprava. Nikto nešiel k nám. A čas neúprosne letel.
Vtom mi za chrbtom niekto zakašľal. Trhlo ma a otočila som sa. „Poďte za mnou. Pokojne.“ Neznámy chlap vyzeral ako tajný a pravdepodobne aj bol.
Pohol sa cez visutý parčík na druhú stranu, preč od veliteľstva. Prešiel až dolu do koridoru, zabočil do uličky a vkĺzol do širokých dverí. Na dverách visela tabuľka „Štátna poradenská agentúra pre bezpečnostné otázky.“ Aj také niečo existuje? A čo tu?
Vrátnik si nás zapísal, cez detektor kovov sme vošli do miestnosti s presklenou povalou. Za stolom sedel vysoký unudený a zamračený blondiak. Začal zhurta: „Tak čo máte? Upozorňujem, že nemám čas na sprostosti.“
Pozreli sme na seba. Nikto nezačínal, každý to nechával na druhého. Začala som teda ja. „Tuto Jožko má nejaké správy o Parkinovi. Od včera ho niet. Asi o tom viete.“ Blondiak to prešiel mlčaním a obrátil sa na Jožka. „No, čo máš?“
Jožko porozprával, ako ho ráno zavolal otec a ako mu prikázal ísť sem po pomoc. „Povedal mi, že ich s nejakým Karolom prepadli na vrakovisku SCRAMETu tam u nás, v Kormoránove. Je ranený a potrebuje pomoc. Vám vraj verí. Mal som vyhľadať túto slečnu a potom vás. Lebo mňa samého by k vám asi nepustili. Niekto dôveryhodný ho má vyzdvihnúť dnes večer o ôsmej na cestnom moste. Uprostred mosta. Tam som ho aj ja naposledy videl.“
„A vy dvaja, máte ešte niečo?“ Blondiak si nás premeral chladným pohľadom.
„Konajte rýchlo, dobre? Počuli ste, že je ranený. A potrebuje pomoc. A zoberiete aj nás, áno?“ Bola som nervózna a skoro som sa rozplakala.
Veliteľ sa bez odpovede obrátil k Džonymu. „A vy ste kto? Ach áno. Pozdravte pána profesora.“ Potom sa otočil na Jožka. „Zavolaj otcovi a povedz mu, že tam budeme možno aj skôr. Parkin ma pozná. Nech čakajú ale niekde inde, skryte. Dobre?“
Jožko zavolal, chvíľu načúval, ale nedovolal sa. „Zdvíha to, ale neodpovedá, nejaké brblanie, nič nerozumiem. Zlé spojenie alebo slabý signál. Zavolám o chvíľu?“ Ale to veliteľ už vstával. „Ďakujem vám. Splnili ste svoju občiansku povinnosť. Otočil sa a bez slova odišiel.
Za dverami veliteľ pokynul policajtovi, ktorý sedel pri nejakých prístrojoch. „Máte to?“ „Máme, odpovedal policajt. „Telefón sme lokalizovali na nábreží v Kormoránove. Najbližšie je len skupina HUN. Vyšlem ich?“ „Dobre,“ povedal veliteľ. „Ale zatiaľ nech ich len sledujú. My pripravíme útočnú skupinu. Prezrieme to šrotovisko a potom to večer všetko spláchneme jednou vodou. A týchto sledujte podľa kompikov. Sú zapísaní na vrátnici. Zatiaľ to bude stačiť. To je dnešná zlatá mládež. Urobí všetko, čo si ani nezmyslíš, ale kompiku sa nevzdá, ani ho nevypne. A všimol si si toho mladého cigána? Kompik mal možno za tisícku.“
