KAPITOLA 2 - MRAVENISKO
KDE SOM ?
Zobudil som sa v pološere zaliaty potom a lapajúci po dychu. V hlave mi hučalo, preháňala sa mi v nej spleť útržkovitých, rýchlo sa meniacich myšlienok. V ústach príšerná pachuť.
Pocity mi pripomínali stav po kocovine alebo po narkóze. Pomaly som začal vnímať hlučné plieskanie a potom aj bolesť na tvári. Niekto ma vytrvalo fackal a prihováral sa mi divným jazykom: „Hore sa, hore sa, zobuď sa...!“ Temný hlas prichádzajúci z diaľky mi pripomínal angličtinu so špatným prízvukom. Štrbinkou oka som začal rozoznávať zarastený ksicht. Videl som niekoľko dní neoholenú tvár, špinavé tričko a špinavé texasky. Nejako sa mi to všetko zdalo známe. Teda tie pocity. Ale kde som, ako som sa sem dostal, čo sa stalo?
„Zobúdza sa,“ povedal zarastený niekomu do kúta. Nado mnou sa objavil ďalší ksicht, oholený a o trochu čistejší ako ten prvý. Mal oblečené maskáče ako z nejakého starodávneho akčného filmu. Chytili ma pod pazuchy a posediačky opreli o stenu. Bola chladná a vlhká.
„Piť, piť,“ zmohol som sa na chrapľavý šepot.
„Čo to hovorí?“ opýtal sa jeden, teraz už zrozumiteľnou angličtinou.
„Asi bude smädný, pozri, aké má popraskané pery,“ odpovedal druhý.
Pocítil som dotyk plastikového hrnčeka na perách a vodu. Pil som pomaly, každým dúškom som ožíval. Videl som polorozpadnutú kamennú pivnicu s klenbou, určite niekoľko sto rokov starú. Zarastený si sadol na lavicu z neohobľovanej dosky, druhý sa vyvalil na slamník na drevenej prični.
„Kde som, kto ste?“ sťažka som vyslovil tieto jednoduché slová po anglicky.
„To by sme radi vedeli aj my.“ Menší chlapík v maskáčoch sa posadil na slamníku, siahol za seba, vytiahol cigaretu a pripálil si. Mlčali sme a hľadeli pred seba.
Pivnica mala v čelnej stene malé zamrežované okienko, ktorým prenikalo slabé svetlo. Za nami boli hrubé mreže a chodba, ktorá zahýbala nabok. Na chodbe za mrežami bola lampa, ktorá celý priestor osvetľovala. Bolo tu chladno a vlhko.
„Ako dlho som tu? Ako som sa sem dostal?“ obrátil som sa na zarasteného.
„Od rána. Ak by som ti niečo mohol poradiť, nevypytuj sa ma na nič,“ povedal lámanou angličtinou.
„Kašli naňho a radšej si zapáľ!“ povedal ten druhý. Vytiahol cigarety, hodil ich aj škatuľku so zapaľovačom ku mne a natiahol sa horeznačky.
„Aký je dnes deň? A koľko je hodín?“ opýtal som sa oboch.
„Nedeľa,“ odpovedal zarastený po anglicky.
Škatuľka od cigariet bola maďarská, zapaľovač mal anglický nápis. Síce nefajčím, ale zapálil som si. Hlava mi praskala vo švíkoch.
„Dočerta, čo sa to deje!“ uľavil som si nahlas. Bol som zúfalý. „To je už po Novom roku?“ Zúfalstvo vyplývalo najmä z toho, že ak je nedeľa, tak už nestihnem začiatok lyžovačky, čo sme mali naplánovanú s priateľmi.
„Po Novom roku? Akom Novom roku? Veď už je polovica apríla!“ Špinavé tričko, ktorý doposiaľ sedel strnulo sa pri odpovedi mykol a prekvapene sa na mňa zadíval. Bolo vidieť, že začal nad niečím úporne premýšľať. Potom sa pomaly prevrátil nabok, smerom ku mne a pošepkal mi: „Buď ticho, všetko sa dozvieš!“
V hlave som mal skutočnú búrku. Aj s bleskami. Pomaly sa mi ale začali vyjavovať rôzne útržky deja, ktorý som si neviem odkiaľ pamätal. Vírenie myšlienok nadobudlo šialené otáčky.
Lietal som, plával, dusil som sa aj topil. Žalúdok ako pri morskej nemoci. Napínalo ma na zvracanie. Ale nebolo čo. Po niekoľkých pokusoch si uľaviť som pocítil strašný hlad. A naraz sa všetko spomalilo a zastavilo. Myšlienky začali mať súvislosti.
V mysli sa predo mnou vynorila úžľabina za úložiskom v Mŕtvej doline. Vyliezal som práve štvornožky z polozborenej diery a pozeral do dažďom presiaknutej tmy. Vo chvíli, keď som sa chcel narovnať ma od hlavy k pätám zaliala horúčava. Z úžľabiny sa proti mne vyvalila veľká ohnivá guľa, ktorá ma pohltila...
To bolo posledné, čo som si naposledy pamätal. Do tej diery sme s Krisom vliezli v piatok nadránom, tesne pred koncom roka. Je koniec apríla? Tuším som toho zmeškal viac ako lyžovačku.
AKO SA TO ZAČALO
Všetko to malo prapôvod v mojom nástupe na centrálny úrad do oddelenia energetiky. Pred rokom som totiž ukončil dvojročný turnus v medzinárodných mierových zboroch. A po turnuse si vojaci mierových zborov mohli vybrať dobré miesta, súvisiace s ich odbornosťou. Ináč sa ale do práce hrnúť nemuseli lebo mali nárok na dobrý výsluhový dôchodok a odpočinok. Ale pre mňa to nebolo. Rád som bol medzi ľuďmi, miloval som pohyb a zmenu. Na starosti som mal, okrem iného aj bilancie výroby a spotreby energie. Tieto boli neustále napäté - pribúdajúci obyvatelia mali neustále požiadavky, ktoré sa museli za každú cenu zabezpečovať.
Ten týždeň vôbec nezačal dobre. Bolo po Vianociach. Odišiel som od našich ešte na posledný sviatok vianočný, lebo som si chcel pred novoročnou lyžovačkou dať v práci do poriadku nejaké veci.
Nasledujúce ráno, ešte som si ani nesadol keď ku mne vtrhla moja šéfka. Vždy keď sa vrátila z nejakej tlačovej konferencie o energii nám nástojčivo pílila uši. A teraz toto pílenie malo najvyššiu intenzitu.
„To je každý raz rovnaké. Vy si tu sedíte na zadku a ja si to vždy zlížem,“ začínala svoj prejav vo dverách a pokračovala počas cesty okolo stolov a opäť ku dverám, smerom do svojej kancelárie, ani na nás nepozrela. „Keby ste boli čo k čomu tak niečo vymyslíte. Od rána nič nepočujem ako elektrika...“ dodala, kým zmizla za dverami.
Keď som dnes ráno pri nástupe do práce videl davy, ktoré obliehali radnicu, dopredu som vedel čo bude v hlásení za noc. A transparenty, ktoré som na demonštrácii videl jasne dávali najavo, že tu ide o viac, ako o nejaký energetický výpadok. „Konzervy, leziete nám na nervy!“ Známe predvolebné ľavicové heslo na adresu konzervatívcov. Hneď mi bolo jasné, že „vlastenci“ si samozrejme nedali ujsť ani túto príležitosť zviditeľniť sa.
Zapol som si terminál a na monitore mi okamžite naskočila výrazne oranžovým svetlom nástojčivo blikajúca správa. „Dostavte sa na poradu triedy A4,“ volala obrazovka.
Toto sa nedalo odmietnuť. Bola to porada krízového štábu priamo u riaditeľa odboru. Pozrel som do grafu spotreby a uvidel známy obraz. O jednej v noci sa zrútila preťažená prípojka zo severu a vypadlo zásobovanie južnej štvrte. Ešte ani teraz nebola naplno obnovená dodávka. Odtiaľ bola zásobovaná len dopravná sieť a nemocnica, ktoré boli napájané zo super havarijných zdrojov. Zobral som si kompik - zároveň telefón aj osobný terminál a rýchlo som sa vybral do jamy levovej.
Margit Grejtová, moja šéfka, už sedela vo svojom kresle a môjmu príchodu zdanlivo nevenovala pozornosť. Zapojil som kompik do siete a natiahol na obrazovku základné údaje o bilancii, tak ako vždy v podobnej situácii.
Riaditeľ odboru chvíľu diskutoval so zástupcom, potom zobral mikrofón a začal: „Všetci viete, čo je vo veci. Južná sieť je znova rozsypaná. Mám tu od rána na krku svorku novinárov a tú bláznivú Doru z hnutia za zákaz klimatizácie. A sami ste videli, čo sa robí vonku. Neviem si predstaviť, čo sa na tej linke vždy deje že sa v poslednej dobe každú chvíľu rozsype aj keď je energetická prognóza priaznivá. Margit, čo je s tým?“
Vedel som, že to je otázka na mňa, pretože Margit o stabilite sietí nemala ani potuchy. „Tuná pán Parkin vám to vysvetlí,“ usmiala sa na starostu a vzápätí, zameniac široký úsmev na zlostnú grimasu na mňa polohlasom štekla: „Hore sa, a nejako to vysvetli, inak si ma neželaj...!“
Pomaly som sa zdvíhal a naklonený nad monitor som sa tváril že ešte študujem údaje. Tá potvora ma hodila levom. Párkrát, naposledy pred sviatkami som jej oznámil, že na linke bude asi nejaká porucha a asi preto sa narušuje dodávka, ale nevenovala mi pozornosť. Najmä preto, že som ju požiadal o vybavenie diaľkového družicového monitoringu všetkých podzemných vedení. Div nedostala hysterický záchvat. Štekla na mňa, že som tu nový a už si vymýšľam a tým to skončilo.
Začal som zoširoka: „Aj keď bilancie vyzerajú priaznivo, najmä po pripojení novej veternej farmy na Hladnom vrchu, stávajú sa výpadky. Podzemný kábel J64 NORD vykazuje nevysvetliteľnú nestabilitu práve vtedy, keď je energie dostatok. Posledný test bol na jar po veľkom výpadku spôsobenom zosuvmi pôdy a kábel bol premeraný a po oprave bol v poriadku. Myslím, že by neuškodil družicový monitoring magnetického poľa v okolí kábla, či tam nemáme nejaký rozptyl. Alebo to bude poškodená izolácia.“
Ale mohol som to rozprávať aj do rána, žiadna odborná odozva. Len prudký výpad od Margit, ako obyčajne. Družicový monitoring podzemných supravodivých káblov tretieho ratingu bola drahá záležitosť. Lokálne siete sa takto monitorovali len výnimočne. Vôbec sa divím, že tam taký fajnový kábel aj bol.
Riaditeľ sa opäť naklonil k zástupcovi. Krátko si spolu niečo šepkali, potom sa riaditeľ obrátil priamo ku mne:
„Myslím si, že zatiaľ by mal stačiť lokálny prieskum. Myslím, že bude stačiť,“ presviedčal skôr seba ako mňa. „Mrknite sa na to tam vonku.“
Bolo jasné, že moje plány sa budú meniť. Medzi sviatkami pôjdem do terénu. Ale všetko bolo lepšie ako sedieť na zadku v kancelárii. Bol som na takejto misii pred rokom, hneď ako som nastúpil na úrad. Prieskum robili chlapci z technickej inšpekcie, ktorým to patrilo. Z vrtuľníka premerali kábel na prípojke zo štátnej rezervnej linky, my sme z terénneho vozu premerali časť okolo cesty. Bol som nový, len som sa zaškoľoval, dá sa povedať zadarmo vozil. Zodpovednosť žiadna. A vtedy bolo pekné jesenné slnečné počasie. Fúkal mierny vietor, teplota bola okolo 12 stupňov.
Teraz však bolo pod mrakom, s predpoveďou sneženia či dažďa a silným vetrom. Lietať sa asi nebude a trmácať sa niekde po horách s batohom na chrbte nebude žiadna slasť.
Nuž nejako to ale už len dopadne, pomyslel som si. Ak sebou hodíme, v pohode to za niekoľko dní stihneme.
Vrátil som sa k sebe. Margit tam vpadla takmer okamžite. Musela z porady odísť krátko po mojom odchode.
„Nafasuj si veci a zmizni mi z očí.“ Keď bola nahnevaná mi vždy tykala. Akoby som ten kábel poškodil ja. Podpísala mi nevyplnený bianko cestovný príkaz, čo by inokedy neurobila ani po úpenlivých prosbách.
„Kto pôjde z technického? A vrtuľník...“
Otázky trafili do živého... „Šibe ti? Nikto!“ Odvrkla. „Pôjdeš sám. Na technickom majú všetci dovolenku, niet tam už nikoho. Zožeň si niekde brigádnika tak za stovku denne a už nech ťa nevidím. A nie že prídeš bez riešenia!“
Dopísala do príkazu povolenie na brigádnickú činnosť za stovku denne a žiadanku na auto. Dopísala tam aj štyri dni trvania a odkolísala sa dozadu. Až neskoršie som si uvedomil, ako blízko som mal k splneniu jej priania ma už nevidieť.
Začal som zháňať pomocníka, ale nikde nebolo nikoho. Medzi sviatkami mohol prísť do práce len taký idiot ako ja. Keby som bol zostal u našich, mal by som voľno aj ja. Robotu som mohol dokončiť aj doma. Takto to robili všetci. Len ja, ešte raz idiot, som rád pracoval v kolektíve. Respektíve, rád som pracoval. Ako veterán som mohol sedieť doma a užívať si slušnú veteránsku rentu.
A mohol som chodiť skoro zadarmo na obedy do veteránskeho klubu. Občas som tam aj po práci zašiel, skoro všetci moji bývali známi z misie tam sedávali. Slušne som zarábal, práca ma bavila, nebol som povaľač. Povahová vlastnosť, ktorá sa v týchto časoch nenosila. Pracovať sa veru veľmi nemuselo.
Terénne vozidlo GAZ21, ktoré som fasoval v podzemnej garáži, svoje dobré časy už prežilo. Gumy boli zodraté na minimálny dezén a zvuky, ktoré z neho vychádzali, neveštili nič dobré.
Oproti starostovmu bielobou žiariacemu modelu PANEX čo parkoval pri bráne, tento môj vyzeral ako hrdzavý fúrik. Bol ešte poháňaný batériami a aj tie boli výbehového typu. Mohli byť nabíjané len elektricky, oproti moderným článkom s kombinovaným nabíjaním boli aj ťažšie. Ale bol som rád, že som rád. Dostať služobné vozidlo pre referenta mojej úrovne bol skoro zázrak. Naložil som meraciu aparatúru, zásoby jedla aj rezervné batérie. Ako dobrý energetik som mal vždy nejaké navyše. Boli to síce moje súkromné zásoby, ktoré som zohnal mimo prídel vo výpredaji výbehových typov, ale vedel som že sa môžu zísť.
Pripojil som auto na nabíjačku, zamkol ho a odišiel zháňať pomocníka.
Hlavný východ z vládneho centra a radnice ústil do „Veľkého šiatra.“ Bola to obrovská viacúčelová hala, ktorá slúžila športu, verejným zhromaždeniam, cirkusom a čo ja viem čomu ešte. Kapacita bola skoro dvadsaťtisíc ľudí. To bola druhá časť systému „Chlieb a hry.“ Dnes však slúžila ako obyčajné námestie. Baseballový koberec bol ešte natiahnutý, lebo zajtra mal byť ďalší majstrovský zápas.
Pri zátarasách proti demonštrantom stálo ešte zopár policajtov. Ale už nestáli proti takej presile ako ráno. Skutočných demonštrantov už bolo menej ako ľudí, ktorí sa tam len zastavovali a obzerali, čo sa deje. Janys, jeden z policajtov mi odzdravil kývnutím hlavy a na otázku, čo sa robí odpovedal: „To vieš, ako vždy. Ľud si zase žiadal svoje.“
Demonštrácie každého druhu boli na poriadku každý mesiac. Ľudia ich síce dnes ľahkovážne brali skôr ako spestrenie všedného života, nikdy však nebolo isté či neprerastú do vážnejšieho stretnutia. Poučení udalosťami spred niekoľkých rokov sa preto zátarasy stavali vždy, keď počet demonštrantov presiahol stovku.
Necelý rok po podpísaní dohody, ktorú vtedajší socialistický a ako obyčajne populistický premiér nazval „Veľkou sociálnou chartou“ niektorí poslanci za Južnú štvrť začali kampaň proti Hornému mestu. Vytasili sa so štatistikou, že obyvatelia Horného mesta majú viac motorových vozidiel a energetických zdrojov, ako im na základe sociálnej dohody pripadalo. Poslanci proletariátu vždy vedeli na ktorú strunu udrieť.
Nespokojnosť začala narastať, čo vyústilo do veľkých, zatiaľ však pokojných zhromaždení na priestranstve „Veľkého šiatra.“ Všetko sa vymklo spod kontroly až vtedy, keď sa v Dolnom a Južnom meste začali opätovne vyskytovať výpadky prúdu a boli čoraz dlhšie a dlhšie. Zato v Hornom meste, kde žili boháči nebol ani jeden výpadok.
A navyše sa medzi demonštrantov prihnala partia mladíkov na historických motorkách. Boli to synáčikovia z Horného mesta. Kto iný by si nakoniec mohol dovoliť takú motorku! Jeden z nich nezvládol ťažkú motorku, dostal šmyk a zranil niekoľko ľudí.
Rozzúrení demonštranti to zobrali ako provokáciu a zaútočili na Horné Mesto. Prerazili však len na nástupište do spojovacieho metra, poriadkové sily ich vytlačili späť. Ľudia preto obsadili radnicu a žiadali odvolať mestskú radu.
Bola to kuriozita. Demonštranti boli zabarikádovaní na radnici a starosta s mestskou radou zasadali vonku, doslova na ulici. Po niekoľkých dňoch vyjednávania, ktoré jeden novinár vtipne nazval „obliehanie zvnútra,“ sa situácia upokojila.
Akoby švihnutím čarovného prútika sa totiž medzi ľuďmi objavili neskutočne lacné energetické články a vtedy vychytená virtuálna seansa „Cesta do raja“ bola zlacnená na polovicu. Všetky virtuálne kiná boli napchaté na prasknutie a na senzorickú prilbu sa čakalo aj päť hodín. V okrajových štvrtiach sa čapovalo zlacnené pivo.
To stačilo na to, aby sa tam presťahovala väčšina demonštrantov z Veľkého šiatra. Predstavitelia Horného mesta predložili nejaké doklady ktoré dokazovali, že energetické prídely pre túto izolovanú komunitu boháčov sú v rámci zákonných noriem. Motorky putovali do múzea.
Aj keď ľudia ešte dlho pohundrávali, postupne sa upokojili. Ja som sa toho nezúčastňoval. Práve som nastúpil na radnicu a mal som kopu starostí sa zapracovať. Vedel som, že tie výpadky boli pre poruchy v distribúcii a Horné mesto bolo napájané z iného zdroja.
Vykročil som smerom domov. Býval som neďaleko, v bloku obytných buniek na okraji Holandskej štvrte, zvanom Bludný kruh. Bolo to slušné obydlie so všetkým, čo k bývaniu patrilo. Štvrť vybudovali Holanďania, ktorí sem prišli kedysi po prevalení morskej hrádze v Zaadane. To bolo ešte v časoch, keď fungovala Únia po starom a sem sa dalo prisťahovať pomerne jednoducho. Ale teraz to už tak jednoduché nebolo, naopak, pre byrokraciu a vysoké poplatky pre bežných ľudí bolo prisťahovanie skoro nemožné.
Nebolo to ani v centre, ani na periférii mesta. Na severnom konci Centrálneho koridoru týmto smerom už nebola taká premávka ako na južnej strane, kde ústili vonkajšie dopravné koridory. Na južnej strane stála aj centrálna tržnica a sociálny úrad.
Celý deň sa tam mleli „slobodní ľudia.“ Väčšinou nezamestnaní, umelci alebo pochybné živly, povaľači aj obyčajní ľudia, čo mali voľno. Vlastne aj ja keď som mal trochu času som tam rád chodieval. Oproti sterilite v holandskej štvrti tam vždy bola taká dynamická, veselá atmosféra.
Ľudia išli pešo, dopravný pás vedľa mňa nepremával. Poloprázdne boli aj tridékiná. Aspoň predná časť „TRIDERAJA,“ populárneho multicentra oddychu a zábavy. Ale vedel som, že v pube v jeho zadnom trakte bude trochu živšie.
Mal som tam stretnutie s mojou bývalou spolužiačkou a dobrou kamarátkou Jane. Sedela pri stole, posrkávala aromatický čaj a zamyslene hľadela do prázdna. Na moje počudovanie nemala na hlave senzorickú prilbu.
„Ahoj, ako?“ začal som okľukou. Prisadol som si a kývol na obsluhu.
„Ale naho...“ odvetila, ako by som ani nebol práve prišiel. Ani na mňa nepozrela. Ale to bol jej štýl. Rozprávala sa vždy akoby so sebou. „Zase ma to vyhodilo. A minula som skoro päť ečiek.“
„A z čoho?“ opýtal som sa viac menej zo zotrvačnosti. Vedel som, že Jane je vášnivá milovníčka interseancií. Tuším niečo také robila aj v zamestnaní. A vedel som i to, že sa málokedy uspokojí s vedľajšou úlohou, ale vždy sa prihlási na hlavnú. To je ale veľmi náročné na sústredenie, takže systém obyčajne každého vyhodí.
„Z „Veľkej cesty do tmy.“ Už štvrtý raz. Tento týždeň nemám šťastie.“
„Nič si z toho nerob, pozývam ťa na drink.“ Neodolávala ani chvíľku.
„Teda ako?“ opýtala sa pre zmenu zase mňa. Na „nešťastie“ pri seanse už zabudla. To bola jej šťastná stránka. Nič ju netrápilo dlhšie ako niekoľko minút. Až do najbližšej situácie, ktorá však, samozrejme, bola opäť veľmi dramatická.
Musel som jej oznámiť menšiu zmenu plánov ohľadne lyžovačky. „Bohužiaľ, trochu sa zmenila situácia. Zajtra musím ísť von. Ale v piatok ráno by som mal byť opäť späť. Ak by som sa zdržal, choďte bezo mňa. Ja do polnoci prídem za vami.“
Nejako ju to nehlo. „Dobre, ak musíš, tak musíš. Ale ponáhľaj sa. A kam to vlastne ideš?“
Vedel som že mi nezávidí. Ľudia ako ona boli spokojní so svojím svetom. Práca, ak nejaká bola, virtuálne kino, herňa a drinky. Spoločnosť seberovných a rovnako zmýšľajúcich, bez oponentov, len jalové diskusie o politike a zmysle života.
A tam „Vonku“ to niekedy naozaj nebola žiadna slasť. Pre ľudí z Mraveniska tam Vonku nič zaujímavé nebolo. Mali svoj umelý, sterilizovaný svet a ten im pohodlne vyhovoval. Byť tam Vonku im nehovorilo nič, nanajvýš tak mali pocit pohŕdania so svetom kde akoby vládli iné zákony.
„A to tam budeš spať vonku len tak, bože, to by som neprežila. Ja som tam bola raz, u tety. To je strašné, ako tam ľudia žijú.“ Už tu zase bola nová dráma jej života.
Objednal som dvakrát dvojitého Muftiho, čo bol syntetický alkohol s chinínovou príchuťou a priťukli sme si. „Nech žije Mestečko, môj budúci prechodný domov,“ predniesol som prípitok.
„Bože, veď práve tam som bola. Práve tam nad priehradou bývala alebo ešte býva moja teta. A mám tam aj bratranca, Bélu. Nevidela som ho už pekných pár rokov.“
Vypila drink, zamyslela sa a potom siahla do kabelky. „A pozri, čo tu mám.“ Vytiahla pokrčenú vizitku a dala mi ju. „Navštív ho! Je to dobrý chalan.“
„Béla Kovač - recyklátor,“ čítal som. „To je tvoj bratranec?“
Neodpovedala, lebo jej už nebolo. Stála pri dverách a vzrušene rozprávala ponad plece nejakého škrobeného panáka v modrom saku s otrasnou oranžovou kravatou. „Zas ma to vyhodilo. Dnes nemám šťastie,“ začul som. Potom odišli smerom k tridékinu. Hádam ju to už nevyhodí, dobromyseľne som jej v duchu poprial.
Pri jej vrtošivej mysli však na to mala malú šancu. Na stotožnenie sa s jednou z hlavných postáv ktorejkoľvek virtuálnej seansy, ako som už spomenul bolo treba veľké vnútorné sústredenie. A to som u nej za tých pätnásť rokov čo sme sa poznali nikdy nezbadal.
Ja som si na seance veľmi nepotrpel, aj keď ma považovali za dobré médium. Ale vždy som sa bál, čo so mnou bude, ak postavu, s ktorou sa stotožním napríklad zrania. Bude to bolieť aj mňa? Alebo tú postavu, nedajbože, zabijú. Čo ak to bude naozaj? Vedelo sa, že sa nič nestane. Ale čo ak naraz áno? Zaplatil som a ani som nepozrel čo to stálo.
Zavolal som na číslo z vizitky, ktorú mi dala Jane. „Gééércééé. Prajete si?“ Nevedel som, či dotyčný zvracia alebo čo tým myslí.
„Hľadám pána Kováča.“
„To som ja. Prajete si?“ To druhé „prajete si“ už oproti prvému znelo trošku podráždene.
Vysvetlil som mu, že hľadám pomocníka na malú prieskumnú misiu po okolí ich Mestečka. Meno klamalo. Vedel som, že je to len väčšia dedina. Ale kedysi to naozaj mesto bolo.
„Za koľko?“ opýtal sa
„Za stovku denne.“ Ani sekundu nerozmýšľal. „Stavte sa u mňa, niečo vymyslíme. Od zajtra? Budem vás popoludní čakať.“
Bleskovo skončil hovor, ani som nemal čas sa opýtať na adresu. Ale to nebude problém nájsť ho. Svet je malý.
Dobre, pomocníka by som teda mal. Za sklom som videl, že vonku začalo pršať. No nazdar, to bude zajtra vonku šichta. Čo robiť? Rozhodol som sa ísť domov. Bolo už neskoro a ranný prípoj na Severný multikoridor išiel už o šiestej.
NA CESTE
Ráno som vstal svieži. Do Centra som prebehol ani nie za desať minút. Odpojil som GAZa od nabíjačky, nasadol, nasadil som si prilbu a vyrazil k terminálu. „Vyraziť „ znamenalo nabehnúť na dopravný pás a navoliť trasu.
Vsunul som kompik do slotu, počítač načítal môj cesťák a takmer okamžite potvrdil moju cestu ako „Služobná, verejný sektor energetika, priorita B.“ Pohodlne som sa usadil a pozoroval som Hlavný koridor. Opäť, ako včera večer bol relatívne prázdny. Bolo ešte veľmi skoro, polotma. Na dopravnom páse stálo iba niekoľko služobných áut. Za mnou bol pekný policajný červený Reddog. Takého si raz kúpim, pomyslel som si a vzápätí ma napadla myšlienka, načo by mi asi bol. Autá boli veľmi drahé. Aj keď som mal slušný plat, šetriť naň by som musel veľmi dlho. A verejná doprava bola lacná, pohodlná a pomerne rýchla. Vybavenie vlakov poskytovalo komfort tridékina spojeného s bufetom. A všetko bolo v cene lístka.
Poznal som niektorých flakos z Južného mesta, ktorí cestovávali celý deň na zbernom okruhu len tak, z dlhej chvíle.
Na termináli sme boli hádam za desať minút. Strážnik pri vjazde na „Okruh“ pozrel na mňa prísne a na auto súcitne. Otázka „ukážete mi batožinový priestor?“ bola skôr povinná ako skutočný záujem. Pozrel do kufra, na nadbytočné batérie ukázal prstom a namiesto otázky „čo je to“ sa ironicky opýtal: „To sa ešte vyrába?“ Namieril som môj kompik do slotu, naskočila zelená a ja som vyrazil k vstupu na okruh. Na okruhu som sa zaradil na prípojný dopravník. Okruhová súprava prišla načas.
Náš dopravník prudko zrýchlil, dobehol súpravu a s malým trhnutím sa k nej pripojil. Vystúpil som z auta a prešiel do vagóna. Dal som si raňajky z automatu. Raňajkovať vajcia so šunkou a chrumkavým chlebom bol menší prepych. Bolo to ale v cene lístka a ako „Priorita B“ som navyše mal diéty, ktoré na to bohato stačili. Zobral som si aj jeden balík zelenej chrumkavej peny. Vajcia boli chutné, ale bolo ich málo. Zelená pena a desiatky iných nekalorických prípravkov slúžili na oklamanie žalúdka ako objemové krmivo.
Mohol som zostať vo vagóne, ale radšej som sa vrátil do auta. O dve hodiny budem vystupovať a nechcelo sa mi sledovať, kde mám auto. Automatický systém všetky prípojné plošiny totiž radil za jazdy tak, aby ich mohol zase podľa poradia odpojiť. Stávalo sa často, že cestujúci sa nevenovali varovaniam informačného systému a ich auto alebo prípojná kabína odišli bez nich. Museli potom presadnúť na protismer a znova sa nechať vyložiť, kde bolo treba. A ak sa aj pri tomto viac venovali virtuálnej zábave, znova prešvihli svoju stanicu. Ale niektorým to vôbec neprekážalo.
Ak by sa to ale stalo mne na služobnej ceste, Margit by ma zabila a všetci by mi ukazovali koliesko okolo hlavy. Aspoň prvé dva - tri dni.
Mal som chuť na pivo, ale takto skoro ráno by to bolo podozrivé aj v Južnom meste. Nasadil som si slúchadla a začal počúvať správy s ľahkým hudobným podfarbením. Hospodárska kríza vrcholila. Burzy na celom svete boli zatvorené a bolo skoro jasné, že ich už azda ani nikdy neotvoria. Hlavou mi preblesklo, ako sa tie hospodárske krízy opakujú skoro s absolútnou periodicitou.
V Emirátoch úspešne pokračovali hlbinné vrty do novoobjaveného nádejného ložiska ropy. Tieto nové ložiská sľubovali predĺžiť ropnú éru o ďalšie roky a mali prispieť k stabilizácii ktorú v tejto kríze každý túžobne očakával. V Austrálii bol pokoj. Utečenci z južnej Ázie a Indočíny zo zaplavených regiónov ešte stále prenikali na austrálsky kontinent, avšak situácia bola pod kontrolou mierových zborov.
V Austrálii som slúžil skoro dva roky. Služba to nebola ľahká. Horúce a suché podnebie dávali zabrať. Najmä takým ako ja, čo predtým z Mraveniska skoro nevytiahli ani päty.
Neviem kde som vtedy v sebe našiel tú silu prihlásiť sa na takúto skoro vojenskú službu. Mal som výborné miesto v jednej projekcii kde sa zaoberali najmä energetikou. Práca nenáročná, pláca dobrá, mladé baby, po práci skoro vždy nejaký žúr. Ale nejaká skrytá túžba poznať svet a vypadnúť niekam preč vo mne zvíťazila. Reagoval som na inzerát mierových zborov a v priebehu týždňa som bol preč.
Prvý polrok, keď sme absolvovali tvrdý výcvik v púšti som myslel že to už neprežijem. Avšak po ukončení misie som to už ani na moment neľutoval. Zosilnel som fyzicky aj mentálne.
Starali sme sa o prisťahovalecké tábory ktoré boli pod medzinárodnou kontrolou. Mnoho utečencov prenikalo na kontinent mimo oficiálnych zberných miest. Situáciu dramatizovali najmä jednotky miestnych extrémistov.
Najaktívnejší boli „Patrioti južného kríža.“ A tiež najbrutálnejší. Chytali prisťahovalcov, či už vo vnútrozemí alebo na mori. Na mori im prederavili člny alebo ich nahádzali z chatrných pltí alebo člnov do vody. Tých čo prenikli na pevninu zase chytili a odvliekli na šíre more. Tam ich nechali bez vody a potravín. Náš úsek, pobrežie v dĺžke stovky kilometrov bolo preto treba strážiť z oboch strán, z vody aj súše. Naša jednotka mala základňu na myse na severe. Bolo tam prekrásne čisté more a mnoho rýb. V mysli som si spomenul na hliadkový čln, na ktorom sme sa radi prevážali. Riadiť ho bolo náročné. Prúdy pri pobreží boli silné a zradné.
Aj teraz som mal plné ruky práce s ovládaním člna. Točil som volantom zúrivo na všetky strany, ale čln vôbec nereagoval. Nezadržateľne sa približoval k útesu na cípe výbežku. Vlny zúrivo hučali. Bumm... Zdriemol som si a ani som si nevšimol, kedy sa plošina s mojím autom odpojila od súpravy.
Zo sna o prekrásnom mori na Kangaroo beach som precitol práve vo chvíli keď sme už boli na prípojnej trase. Plošina s hrknutím zastala na pekne upravenom termináli. Na displeji mi zasvietilo zelené svetlo, príjemný hlas z reproduktora mi oznámil, že sa na mňa teší a víta ma Severný región. Autom drglo, plošina ho odložila na rampu a odišla po svojom. Nasadil som si prilbu, zapol pásy a pridal plyn. Brána sa otvorila a môj starý ruský krížnik ma vyviezol na ulicu. Nepršalo, ale bolo pod mrakom.
Bol som Vonku.
VONKU
Cesta do Mestečka viedla na sever cez riečku do stúpajúceho údolia. Most nedávno strhla rieka. Provizórna cesta viedla vedľa cez niekoľko betónových skruží zasypaných štrkom. Prúd rieky ešte stačil pretekať cez skruže, ale na prvý pohľad bolo vidieť, že voda sa už cez túto dočasnú cestu čoskoro preleje a v krátkom čase ju zničí. Poniže tejto hrboľatej cesty trčali betónové piliere starého mosta.
Provizórna cesta obyčajne slúžila dosť dlho podľa príslovia, že provizórium obyčajne vydrží najdlhšie. Pri povodni voda zobrala štrk, betónové skruže ale zostanú na mieste. Po povodni sa zase navozí štrk a cesta je opäť na čas v poriadku. Ale povyše už stavali nový most. Bol pred dokončením.
Išiel som pomaly, aby som si obzrel krajinu. Poznal som trochu históriu tohto údolia.
V päťdesiatom druhom sa tu stala veľká prírodná katastrofa. Povodeň z prietrže mračien nad Hladným vrchom vtedy zmietla z povrchu zeme cigánsku osadu pod Mestečkom. Práve som prechádzal vedľa pamätníka tejto udalosti. Veľký biely kríž stojaci uprostred cintorína označoval miesto, kde kedysi pôvodne stála osada. Ale vedľa kríža už zase stál následník tejto osady - kemping, kde v karavanoch bývali potomkovia preživších obyvateľov.
Okolité svahy, na ktorých vraj ešte pred päťdesiatimi rokmi údajne rástli husté borovicové lesy boli zvráskavené eróznymi ryhami. Vysoké trsy trávy boli zožltnuté až začervenané po skoro tropickom lete. Bol koniec kalendárnej jesene. Schválne zdôrazňujem kalendárna. Počasie sa už dávno neriadilo kalendárom. Aj keď na Vianoce nikdy nebývalo tridsaťpäť stupňov, mrazy a sneh v septembri sme už pamätali. Prudké katastrofické búrky alebo priam tropické lejaky prichádzali znenazdajky každú chvíľu. Silné víchrice boli neustále, či bolo horúco alebo mrzlo. To bolo jediné pozitívum. Vietor bol významným zdrojom energie.
Pri jazde do prudkého stúpania sa svahy údolia začali rozostupovať. Tvár krajiny sa nečakane menila.
Pustatina prechádzala do žltozelenej krajiny. Mladé porasty rýchlorastúcich vŕb sa rozprestierali po poliach okolo potoka aj na svahoch okolo kotliny. Suché leto spôsobilo žltozelenú farbu lístia vŕb.
Cesta sa rozdvojovala. Odbočka naľavo do mladého topoľového lesa bola prehradená masívnou závorou. Tabule varovali pred rádioaktívnym žiarením a zakazovali vstup pod prísnymi pokutami. Visela tam ceduľa: „Štátna väznica! Nezastavujte!“
Závora na ceste ma neprekvapila. Chlapík vo vojenskej uniforme s odznakom civilnej domobrany zdvihol terč s červeným blikajúcim svetlom. Zastavil som a zostal sedieť na mieste. Ruky na volante, bez pohybu. Strážnik pristúpil k vozu a otvoril dvere. Vytiahol z nich môj kompik a načítal údaje.
„Vystúpte!“ prikázal hlasom plným nervozity. Nenapadlo ma ani ceknúť. Poznal som to z vlastnej skúsenosti z mierových zborov. Policajt v poli pri prvom kontakte s neznámym vozidlom musel byť obzvlášť opatrný. „Najprv strieľať, potom vysvetľovať!“ Tak nás učili. A možno aj týchto.
Vystúpil som, strážnik ma otočil k autu. Ruky som dal na kapotu. „Stojte a nehýbte sa!“ zavelil. Prehmatal ma. Počul som kroky, ako odchádzal k svojmu autu. Vedel som, že ide overiť moju ID. Prichádzajúce kroky ma upozornili, že to už asi urobil.
„V poriadku,“ počul som spoza chrbta jeho hlas, teraz už trochu uvoľnenejší. Otočil som sa. Strážnik mi podával kartu, druhý si dával automat na remeň. Predtým som ho nevidel. Určite však svojho druha kryl a celý čas ma mal na muške.
„Radím vám, ohláste sa na mestskom úrade hneď po vstupe do mesta. Otáľanie môže znamenať nepovolenie pobytu. Aj keď ste vládny, mali by ste vedieť že to tu mnoho neznamená. Najmä v pozitívnom zmysle. Veď dobre viete, ako to myslím. Ale prajem vám príjemný pobyt.“
Zasalutoval a ja som videl že sa mu uľavilo viac ako mne. Určite sa tu niečo dialo, keď takto hliadkovali.
Nasadol som do auta a v očakávaní aké to Mestečko, mesto či dedina bude, som stúpal po úzkej cestičke lemovanej topoľmi. Nakoniec som vyšiel na širokú rovnú cestu, po ľavej strane bola veľká priehradná nádrž, vpravo predo mnou sa vynorili obytné bloky a veľká sklená stena, zrkadliaca sa pod skalami. Nápis informoval, že je to „Mestečko -Stredisko Centrál.“
Zastavil som pred masívnou závorou a sklenou bránou. Vystúpil som a nasmeroval som si to k vrátnici. Vrátnik skontroloval moje ID. Z mašiny vypadla kartička a klipsňou. „Tento preukaz ste povinný v oficiálnych priestoroch mesta nosiť viditeľne. Porušenie príkazu môže mať za následok nepovolenie pobytu,“ s kamennou tvárou mi oznámil mne už známu vetu.
Tu sa niečo deje. Kontroly boli v týchto dobách viac - menej normálne, ale ten nervózny tón a nevraživosť neboli až také samozrejmé. Ľudí z mesta Vonku nemali veľmi radi, ale mňa, ako „Vládneho,“ museli strpieť.
Vzhľadom k tomu že som tu bol služobne som sa išiel ohlásiť na políciu. Poručík, za ktorým ma na vrátnici poslali sa naklonil k vizitke, zapichnutej na bunde.
„Aha, z Mraveniska. Vládny. Ohľadne čoho ste tu?“
„Kontrola energetických zdrojov. Máme výpadky na linke z Hladného vrchu. Budem robiť mapovanie magnetického poľa.“
Prerušil ma: „Buďte opatrný. V kraji je pohotovosť. Držte sa svojho, do ničoho nestrkajte nos a v noci radšej buďte doma! Ozaj, kde budete bývať?“
„Ešte neviem,“ odpovedal som a vlastne mi pripomenul, že by som sa mal postarať aj o nocľah. Spať v aute mi nevadilo, ale mal som diéty na slušný hotel.
„Odporúčam vám hotel „Starý hrad,“ je to na hornom konci asi dva kilometre hore hlavnou ulicou. Malé, ale dobré. A tu v dedine jediné. Moje meno je Kris.“ Dal mi vizitku, ja som mu dal svoju.
Začal som hľadať svojho pomocníka. Na orientačnej tabuli pri vrátnici som vyťukal meno „Kováč.“ Tabuľa chvíľu zaváhala a potom pri jej hornom okraji zablikalo svetielko. „Nájdených 12 mien. Udajte doplňujúce údaje.“ Doplnil som „Béla.“ Zase nič. Nakoniec som si spomenul a vyťukal „Vojtech.“ Zablikalo „Lesná cesta 22“ a zobrazila sa mapa s vysvietenou cestou. Bola na hornom konci Mestečka, posledná odbočka z Hlavnej ulice.
Vyšiel som von. Ešte stále nepršalo. Hlavná ulica bola široká, čistá a prázdna. Lemovali ju staršie typy ekodomov. Nízke, do zeme zapustené, s oblúkovými, trávou zarastenými strechami pôsobili skôr ako pevnosti než ako rodinné domy.
Boli to prvé dosť nevydarené typy energeticky úsporných domov. Na južnej strane boli presklené, na severnej bol násyp porastený trávou. Takéto sa začali stavať pred desaťročiami. Experiment ale skrachoval a viac sa už také monštrá nestavali.
Aj keď som o nich veľa čítal, skutočné som nikdy nevidel. Ako pravý mešťan. O živote „tam Vonku“ ľudia z mesta obyčajne mali skreslené predstavy a zväčša sa k nemu stavali a vyjadrovali znechutene až pohŕdavo. Ako ostatne o všetkom, čo nebolo v danom čase predmetom ich záujmov. Predstava života „tam Vonku“ pre väčšinu z nich bola rozmazaná a nepríjemná.
„Lesná cesta“ na ktorú som odbočil bola naozaj cesta - neasfaltovaná, len s tvrdým kamenistým povrchom. Lemovali ju husté porasty z briez, vŕb, liesok a iných kríkov a zakrsnutých stromov.
Číslo 22 bolo na dlhej plechovej búde s veľkou šípkou. Nápis „GRC - General recycling company“ pod číslom mi okamžite vysvetlil ten zvuk z telefónu. „Gééércéé,“ to bolo ono.
