Vystúpil som a prešiel okolo plechovej búdy dozadu, po chodníku medzi mladými vŕbami. Po dvadsiatich metroch som narazil na dvere. Boli osadené v šikmej pozdĺžnej sklenej stene pred nízkym domom, zvrchu zarasteným trávou.
Zvonček alebo niečo podobného som nenašiel. Zabúchal som na dvere. Nič. Zabúchal som druhýkrát. Po chvíľke som zvnútra začul kroky. Dvere sa poodchýlili a uvidel som bradatú, vlasatú hlavu.
„Čo je?“ Otázka bola jednoznačná.
„Pán Kováč?“ odpovedal som tiež otázkou.
„Vy ste ten z Mraveniska? Čo ste včera volali?“ Tretia otázka.
„Áno.“ „Poďte dnu. Pohovoríme si.“ Žiadne otázky už neodzneli.
Vošiel som dnu. Bol som v pravom nefalšovanom skleníku, plnom zeleniny, s jabloňami, slivkami a tuším tam bol aj citrónovník. Bol tu perfektný poriadok.
Prešli sme uličkou medzi hriadkami a po schodoch dolu do pivnice.
Miestnosť v pivnici ale o poriadku takmer nechyrovala. Akoby sa všetka zásoba poriadkumilovnosti vyčerpala v perfektne upratanom skleníku. Pričňa s pokrčeným spacím vakom, stôl plný prázdnych tretiniek od piva, prázdne obaly z dehydrovanej stravy, špinavý hrniec. Špinavé čižmy pod stolom „poriadkumilovnosť“ definitívne dokresľovali.
Jedine kút s pracovným stolom pôsobil trochu usporiadane. Asi preto, že tu akoby vôbec nepatril.
Tušil som nejaký rozpor. Na jednej strane úzkostlivý poriadok a na druhej ľahostajnosť.
V pivnici bolo príjemne teplo a vlhko. Lampa nad stolom svietila jasným bielym svetlom. Ale pec ani kachle som nevidel. Domáci, vysoký, bradatý a vlasatý muž stredných rokov, tiež pôsobil akosi neusporiadane.
„Pivo alebo niečo tuhšie ?“ Otázka na privítanie. V žiadnom prípade som ju ako prvú nečakal.
„Nechám na vás.“ V kútiku duše som mal obavy, čo asi bude to „tuhšie.“
Béla odišiel do vedľajšej miestnosti a vrátil sa s tretinkami piva, fľašou, pohármi aj pohárikmi. Všetko to priniesol v náručí. Naklonil sa nad stôl a snažil sa to odložiť. Fľašu a poháre sa mu podarilo postaviť rovno. Poháriky a pivo sa však rozkotúľali. Zachytil som dve pivá, jeden pohárik zachytil Béla a jeden spadol na zem.
Béla ho zdvihol, obratom otvoril fľašu a nalial do pohárikov. Podal mi jedno pivo a ukázal na štamprlíky. „Na zdravie. Nech vojde dnu a neuškodí. A hovorili ste niečo o stovke denne.“ Prevrátil do seba štamprlík, otvoril plechovku s pivom a zapil štamprlík dlhým dúškom.
Nechcel som zostať zahanbený, a tak som sa tiež snažil vypiť štamprlík na jeden raz. Podarilo sa mi to len do polovičky, lebo to „niečo tuhšie“ bolo naozaj tuhšie. Trochu som sa zakuckal, ale vcelku som to zvládol. „Veľký Mufti“ bol oproti tomuto niečo ako limonáda. Nahmatal som tretinku piva, nalial si do pohára a rýchlo som to zapil. Až teraz som sa nadýchol. „Z čoho je to?“
„Zo všetkého. Jablká, slivky, marhule. Vlastná výroba. Prírodné, žiadna syntetika. A dajte si ešte piva. Pivo je od vás z mesta. Brečka.“
Ľahké pivo, mierne alkoholické, slabo vychladené mi však chutilo. Béla sa pohodlne usadil a pozrel sa na mňa zvedavým pohľadom. A teraz k tej robote. O čo ide?“
„Potrebujem asistenta asi tak na dva - tri dni. Budem kontrolovať kábel z Hladného vrchu po koridor. Platím...“
„Viem, tá stovka denne, hej?“ rýchle sa zapojil Béla. Jedna „stovka,“ ako ľudia nazývali populárnu bankovku stále platnú skoro v celej Európe pokrývala náklady na stravu, energiu aj komunikáciu na dva - tri dni. Ja sám som zarábal denne tri. Ale len na bývanie a živobytie v Holandskej štvrti som jednu denne skoro aj minul.
„V poriadku. Ale asi budeme v teréne aj spávať. Teda máte niekoho?“
„Akože máte niekoho“, ohradil sa. „To ja pôjdem sám.“ Bolo vidieť, že o peniaze má enormný záujem.
„A robili ste to už niekedy?“ Chcel som ho trochu schladiť, pretože som vedel, že to môže robiť prakticky ktokoľvek.
„Ja viem robiť všetko. Od vodovodu až po programovanie.“
„No dobre“, nechcel som ho viac trápiť.
„Zajtra ráno vyrazíme. O ôsmej. Dobre sa oblečte. A znovu upozorňujem, že asi budeme spať vonku. A kde je hotel Starý hrad?“ opýtal som sa, lebo už bolo na čase ubytovať sa a navečerať.
„Kúsok odtiaľto. Odprevadím vás. A nebola by nejaká záloha, šéfinko?“ Bélov hlas znel neisto.
„Prečo nie.“ Nejako mi síce neliezlo do hlavy, aby majiteľ firmy s takým honosným názvom „General recycling company“ osobne nosil po horách magnetický detektor za stovku denne, ale, nakoniec je to jeho vec.
„Ten terminál funguje? Urobili by sme prevod hneď. Stačia dve stovky?“ Pre pomocníka hotový majetok.
„Iste,“ ubezpečil ma Béla. Dotkol sa malého zrkadla na pracovnom stole. Zrkadlo zablikalo, naskočil na ňom obraz krajinky a virtuálna klávesnica. Poznal som tento typ komunikátora, starý, ale osvedčený. Pripojil som do systému môj kompik a zadal potrebné údaje.
Transakcia prebehla takmer okamžite. „Máte to tam. A pozývam vás na večeru, ak je tu niekde nejaká dobrá reštaurácia.“
„Je, v hoteli. Len sa oblečiem.“ Bleskurýchle zmizol za dverami. Počul som špľachot vody, potom sa zjavil znova. Mal na sebe pokrčený khaki kabát a klobúk. Vyšli sme pred dom a nasadli do auta.
„Tá búda je vaša?“ ukázal som na plechovú búdu, pred ktorou sme stáli.
„Moja. Tam mám celý kšeft.“ Ešte stále som nevedel, o čom je ten kšeft.
HOTEL
Vyrazili sme k hotelu. Doľava a nahor. Asi po pol kilometri bola ceduľa so šípkou a po odbočke sme zastali pred hotelom. Zaparkoval som. Hotel či skôr penzión bol jednoposchodový, nevýrazný a pomerne tmavý. Spredu sa javil ako jeden blok s preskleným priečelím. Na streche rástli slnečnice. Teraz už boli sčernené, ale vedel som si predstaviť, aké krásne mohli byť v lete.
Recepcia bola priamo v reštaurácii. Béla sa znaleckým okom pozrel dozadu. „Než sa ubytujete, počkám vás vzadu.“ A hneď aj odišiel.
Recepcia bol jeden pult s komunikačným uzlom. Dievčina, čo prichádzala zozadu, sa usmiala a privítala ma. „Vitajte u nás. Potrebujete nocľah či večeru?“ Jej úsmev bol milý a úprimný.
„Oboje. Nocľah na tri dni. Ale možno prespíme aj v teréne.“
„Dobre. Dajte mi ID. Ak sa chcete najesť, choďte dozadu. Ja vám pripravím izbu. Služobne?“ Dôležitá otázka. Pri služobnej ceste mi mohla naúčtovať štátnu cenu. Ináč by som sa mohol jednať.
Išiel som dozadu. Béla sedel pri prázdnom stole a potočený k vedľajšiemu už kibicoval pri kartách. Traja hráči vášnivo mlátili do stola. Hry mali spád a rýchle sa striedali. Každá z nich bola okamžite rozanalyzovaná. Dvaja ďalší kibici niekedy partiu prežívali ešte viac ako hráči. Po niekoľkých kolách, keď som si už myslel, že začínam chápať pravidlá, Béla na mňa pozrel a opýtal sa: „Ako to dopadlo s tou večerou, šéfinko? Dal by som si niečo ľahšieho. A tiež niečo tuhé by neškodilo.“ Výzva bola priama a jasná.
„Už- už. Len nevidím nikoho, aby som si objednal.“ Pozrel som dopredu k recepcii, odkiaľ k nám ako na zavolanie práve prichádzala dievčina z recepcie. Podala mi kľúč od izby.
„Objednáte si niečo?“ opýtala sa tak akoby nás bola počúvala.
„Čo by ste mi odporučili k večeri? Niečo ľahké.“
„Keďže ste tu služobne, tak máme dobré kuracie so zemiakovou penou a špargľou.“
Vedela, potvora, ako zaútočiť na moje služobné diéty. No ale nech to čert berie! Objednal som. „Dvakrát dvojitú porciu a tuto pre kolegu niečo tuhého.“
Servírka na mňa nesmelo pozrela a rovnako nesmelo podotkla. „Pane, neviem ako u vás ale u nás sú porcie ešte stále veľké. Dvojnásobná porcia sa nám ani nevojde na tanier. No ale, ako chcete.“
Nevedel som, o čo ide. Bol som poriadne vyhladnutý, jednak z namáhavého dňa, jednak z Bélovej pijatiky. Ale dal som na servírku. „Dobre, dajte obyčajné a ak by nestačilo môžem si predsa priobjednať, nie?“ Sladko sa na mňa pousmiala „do sýtosti, samozrejme.“
Medzitým chlapi pri kartách prestali hrať a otočili sa na nás najprv nechápavo, potom s úsmevom. Ten najobéznejší z nich vyprskol do hlasitého smiechu. Obrátil sa k Bélovi.
„Tým kolegom, Ogrc, to myslel teba?“
Béla sa roztržito zavrtel, preglgol a po chvíľke zaváhania odvrkol. „No a čo. Teraz je to je môj parťák. Bude so mnou pracovať. Skoro celý tento týždeň.“
Teraz sa už nahlas smiali aj tí, čo sa doteraz len uškierali. „Bože, to je zábava. Hádam nechceš povedať, že tento tu bude s tebou prehrabávať smeti?“ Tlstý sa priam zachádzal od smiechu.
„Veď som nič také nepovedal. Budeme pracovať spolu a hotovo,“ odsekol Béla a otočil sa k prázdnemu stolu.
Servírka či recepčná práve včas priniesla tácňu s jedlom a pijatikou. Mala pravdu. Obyčajná porcia bola ako dupľa u nás v Mravenisku.
Béla nečakal ani sekundu, schytil štamprlík s tým „niečím tuhým“ a na dúšok ho vypil. „Myslia si, že sú niečo viac. Oni tie odpadky vyrábajú a ja ich zbieram a triedim. No a čo. Každá potrebná práca je dôstojná človeka.“ To už doznelo skoro plačky.
V snahe zažehnať túto nepríjemnú situáciu som kývol na dievčinu, aby naliala všetkým. Pochopila a hneď všetkým obratne naliala z fľaše, čo držala v ruke. Nakoniec zachránila situáciu s rutinou diplomata.
„To je od pána Parkina. Na privítanie.“ Uvedomil som si, že moje meno pozná z mojej prihlášky. Veď ma predsa prihlasovala na nocľah.
Tlstý sa otočil k nám: „Teší ma, pán Parkin. Som Jano Fatak. Starosta. Na zdravie.“
Zobral som svoj pohár. Chlapi vstali, štrngli si so mnou aj s Bélom a jedným dúškom vypili. Bola to tiež taká chuť ako mala pijatika, čo som vypil u Bélu. Možno tam bolo viac cítiť slivky.
Starosta sa obrátil na Bélu a s úsmevom mu poklepal po pleci.
„A ty sa neser. Zábava musí byť.“ Obrátil sa na servírku a objednal ešte raz pre všetkých. Naliala nám z fľaše, čo po celý čas držala na tácke.
Chytil servírku okolo pliec a s hrdosťou v hlase mi oznámil.
„To je Wiz. Moja dcéra. Študuje psychológiu. Pripravuje sa na štátnice a trochu pomáha. A tiež veští z ruky. Neviem, po kom to má.“
Zdvihol pohár a my s ním. Opäť na ex. Nuž, napadlo ma. Jedlo len jedna porcia, striedmo. Ale pálenka? Na tu už asi konvencia neplatila.
Pustili sme sa s Bélom do jedla. Jedlo bolo chutné. Premýšľal som, či sliepka a zemiaky sú pravé alebo zo zajaca, či zo sóje. Chutnali ako v Meste, len tak nejako tá chuť teraz bola výraznejšia a jedlo bolo šťavnatejšie. Uvedomil som si, že sa to bude dať rozpoznať len vtedy, ak si raz kurča a zemiaky sám pripravím z ozajstného kurčaťa a ozajstných, vlastnoručne olúpaných zemiakov.
Špargľa bola určite zo špargle. Len som zase nevedel rozoznať, či zo záhradky alebo z vody.
Starosta vedľa vstal a opýtal sa: “Hráte mariáš, pán Parkin? Zahrajte si, ak chcete. Ja odchádzam.“
Teda toto bol mariáš. Počul som už o ňom, ale hrať som ho ešte nevidel. A to som dosť vášnivý hazardný hráč. Najmä poker....
Bol už večer. Nechcelo sa mi nič. Rozlúčil som sa. Béla si sadol na voľné miesto ku kartám a začal rozdávať. Pripomenul som mu, aby tu bol zajtra o ôsmej a odišiel som k autu. Vybral som si cestovný vak a odišiel na izbu. Číslo 112, kde by sa tu nabralo 112 izieb?
A mal som pravdu. Bolo ich len 12. Po schodoch na dlhú chodbu a z nej do izieb na prvom poschodí, druhé nebolo. Tá prvá jednotka na mojom kľúči asi označovala to prvé poschodie.ˇUdaj skutočne potrebný. Mal som poslednú, malú kuticu. Cez strešné okno som videl siluety zčernalých ovisnutých slnečníc.
Osprchoval som sa. Ceduľka na stene varovala, že „kým sa mydlíte, zatvorte vodu. Voda potečie len 3 minúty.“ To bol prepych. V meste to boli len 2 minúty. Mohli ste mať síce ešte dve minúty navyše, ale tie už boli poriadne drahé.
V TERÉNE
Ráno ma Béla už čakal pred hotelom. Pri nohách mu ležal ošúchaný batoh a pri ňom chladiaci box. Spacák mal pod zadkom. Pomaly vstal a pozdravil.
„Dobré ráno, šéfinko. Ako ste sa vyspali? Ja vynikajúco.“ Nebolo to na ňom vidieť, lebo vyzeral veľmi ospalo a opotrebovane. Asi hral karty dlho do noci.
Naložili sme veci do auta a vyrazili k dispečingu na Hladnom vrchu. Nízka prízemná hmla už bola občas presvetlená slnkom. Keď sme chvíľu stúpali po úzkej ceste hmla rýchlo redla a svetla, na rozdiel od predpovede počasia pribúdalo. Na hrebeni sa nad nami rysovali siluety vrtúľ veternej farmy. Na jednej strane staré, skoro historické typy, za nimi najmodernejšie, skoro raz tak veľké. Vietor na kopci bol svieži. Vrtule sa v ňom pracovite otáčali.
Dispečing bola jedna hranatá bunka. Nechal som Bélu v aute a vošiel dnu. V bunke sedel technik, očividne sa nudil. Dal som mu kompik.
„Už mi o vás hlásili z mesta. Ukážem vám mapu linky, môžete si ju nahrať. Zosynchronizujeme si čas. A dajte pozor na údaje. Sú tajné.“
Na monitore sa objavila mapa linky. Išla z dispečinku po dlhom hrebeni, potom prudko klesla do rokliny a okolo povedľa kanála okolo úložiska sa pripojila k ceste, ktorou som prišiel.
Tam prešla popod riečku, až nakoniec vliezla do dopravného koridoru Sever -Juh. Prípojka bola dlhá zo pätnásť kilometrov.
Dal som môj kompik do portu terminálu, aby sa zosynchronizoval môj čas s centrálnou sieťou. Vedúci zmeny mi nahral údaje pre pripojenie k sieti. Bol som pripravený na misiu.
Úsek od dispečingu pozdĺž veternej farmy do polovice hrebeňa bol náročný. Terén bol síce rovný, nezalesnený, takže sme merali priamo z auta. Cesta bola hrboľatá, plná výmoľov. Detektor meracej aparatúry sme uchytili na predný nárazník, nadskakoval a občas hlásil nezmysly.
Béla pozeral na lokátor a smeroval ma doľava - doprava. Naučil sa to rýchlo. Lokátor nás navigoval s presnosťou pol metra. Namerané dáta o magnetickom poli kábla aj radarový profil okolia kábla sme vysielali na mobilnú sieť a ta ich posielala do centrály v Meste.
Napredovali sme po tej hrboľatej ceste pomaly, ale nepretržite. Ani sme si neuvedomili, že už je podvečer. Béla ma na to upozornil vo chvíli, keď sme sa z poľnej cesty dostali na začiatok vrbín.
„Nezdá sa vám toho pre dnešok dosť, šéfinko? Už som narobený ako otrok. Ani obed sme nemali...“
Teda ak bol z tohto narobený ako otrok, čo bude hovoriť zajtra, keď bude nosiť detektor na chrbte.
Ale súhlasil som, že je pre dnešok už dosť. Bolo po štvrtej, slnko sa práve chystalo zapadať.
„Dobre, utáboríme sa tu. Tamto pod stromami.“ Zatiahol som k veľkému bludnému balvanu.
Odklopili sme nahor zadné čelo auta, ktoré takto vytvorila základ strechy prístrešku. Natiahol som plachty z obidvoch bokov. Zo zadného sedadla auta, ktoré som vytiahol von sa dal zmontovať praktický stolík.
Béla začal znášať suché konáre na oheň. Ten už o chvíľu tíško plápolal a v kotlíku vrela voda. Vybral som vrecko s dehydrovanou fazuľovou polievkou, nasypal do vody, párkrát zamiešal. Večera bola hotová.
Béla sa vrátil s náručou dreva. Pričupol si k ohňu, pričuchol k polievke, mľaskol a povedal s uspokojením:
„Vonia to dobre. Hádam tam bude aj skutočné údené mäso. To je armádne?“
Bolo to armádne a bolo tam aj skutočné údené mäso. Dehydrované jedlo v stravných balíčkoch bolo chutné, skladné a hlavne dlhotrvajúce, vyskúšané mnohoročnou praxou. Jedol som ich už tisíckrát a vždy som sa divil, ako sa z nich dá pripraviť taký objem jedla. Akoby ani neplatil zákon zachovania hmoty.
Béla vstal, zo svojho chladiaceho boxu vytiahol fľašu a dva červené plastové poháriky. Nalial, poháriky držal v jednej ruke. Jeden mi podal a bodro mi pripil.
„Pamätal som na všetko. Na zdravie! Nech nám to zajtra ide ešte lepšie ako dnes!“
Vypili sme, naložili si polievku, vlastne hustú omáčku. S bielym vatovým chlebom to bola skutočná pochúťka. Béla si pomľaskával, a sledujúc mesiac cez ktorý sa naťahovali husté dažďové mraky, znalecky prehodil.
„Len aby nezačalo pršať. Mračí sa.“
Súhlasil som. Zajtra nás bude čakať fuška aj bez dažďa. Ponáhľal som sa. Uvedomil som si, že sa v piatok do večera asi nestihnem vrátiť.
Béla nalial ešte po jednom, mlčky sme vypili. „Idem sa pozrieť po okolí. Obzriem si, kadiaľ zajtra pôjdeme. Ten kábel ide stále týmto smerom?“
„Ide tamto roklinou, až dolu k úložisku a potom po svahu a dolu poza väznicu. Tam už ide pod cestou, takže to zbehneme rýchlo. Len sa musíme vrátiť, auto tu neprejde“.
Zobral si lampu a odišiel na prechádzku do tmy. Ja som zase urobil bezpečnostné opatrenia na noc. Nastavil som citlivosť radaru na streche auta na ľudí, okruh som nastavil na sto metrov. Zapol som komunikátor, pripojil sa na sieť a natiahol si spracované dáta o stave linky. Linka bola doteraz v poriadku, bez akýchkoľvek znakov poruchy. Supravodivé káble boli citlivé na poruchu tepelnej izolácie. Tekutý dusík, ktorý ich udržiaval na požadovanej teplote sa vtedy začal ohrievať a v kábli sa zvýšil miestny odpor. Ale zatiaľ sa nič nezistilo.
Detektor radaru zablikal. V smere od rokliny sa niekto blížil. Boli to dve osoby. Béla s niekým, pomyslel som si. Pre istotu som však odišiel spod prístrešku a postavil sa za strom.
Bol to Béla s nejakým chlapíkom. Začul som rozhovor. V žiari ohňa sa objavili ich siluety.
„Kde je, tu bude niekde. Uvidíte, neklamem. Však ma poznáte..“ počul som Bélu.
„Práve že ťa poznám. Ty by si tu len tak určite nebol,“ odpovedal druhý.
Vystúpil som spoza stromu. „Dobrý večer, pozdravil som.“ Bol to Kris, policajt z obecného úradu.
„Tak neklamal. Lebo neviem, ako ste k nemu prišli, práve vy. Takému kvietku by som neveril ani koľko je hodín. Ale robiť zase vie, aby som mu nekrivdil.“ Zhodnotiac Bélove morálne a pracovné kvality mi podal ruku. „Som na obchôdzke. Je nás málo, a tak slúžime skoro stále.“
Béla sa ale nedal. „Takéto prechádzky večer by aj mňa bavili. A kde máte toho druhého?“
„Je nejaký chorý. A sem chodím vždy sám.“ Poručík bol statný chlap. Ale chodiť na hliadky sám, to sa mi nezdalo. Veď aj mňa varoval že vonku nie je bezpečne.
„No a čo vy, ako ste dnes dopadli? Zistili ste niečo?“ opýtal sa znenazdajky.
„Všetko je zatiaľ v poriadku. Zajtra pokračujeme.“
Kris sa pobral smerom k dedine. „Tak teda idem, chlapi. A nepodpáľte les. Zajtra sa tiež stavím.“ Stratil sa v tme a ja som na radare pozeral, ako sa obrys jeho postavy pomaly zmenšuje a rozmazáva. Popiskoval si. Pesnička zo starodávneho filmu „Most cez rieku Kwai“ sa prenikavo niesla v hmlistej tme.
„Šéfinko, tá cesta nejde roklinou, ale povedľa. To teda bude zajtra fuška. A kábel ide v rokline cez vrbiny. Ako sa k nemu dostaneme?“
„Pešo. A s aparatúrou na chrbte.“ Aparatúra mala asi dvadsať kíl. Ak bude pršať, zaberie nám to celý deň.
„Ale je to hustá vrbina. Rastie ako divá. Predrať sa cez ňu to by miestami chcelo mačetu. Toto vedieť...“ Béla už asi začal tušiť, že cez tú vrbinu pôjde on.
„Mačetu máme,“ povedal som, akoby ho malo potešiť, že si aj manuálne popracuje.
A nebojte sa, pomôžem vám,“ snažil som sa ho utešiť. „Času máme dosť.“ To teda bola útecha skôr pre mňa.
„Len aby nepršalo,“ uzavrel to Béla. Zbožné prianie ale nefungovalo. Práve ako na potvoru začínalo mrholiť. Béla si sadol na zem k ohňu. Priložil trochu raždia. Oheň vzbĺkol, ožiaril okolie aj jeho. Z ničoho nič sa pustil do rozprávania.
BÉLA
„Predstavil by som sa vám, šéfinko. Veď o mne nič neviete. Ja viem, že vypadám ako vagabund. Ale ja som študovaný človek. Vyštudoval som environmentalistiku a skoro som získal aj doktorát. Robil som v Okresnom meste, na dobrom mieste. Oženil som sa. Ale žena odo mňa odišla. Stále nebola spokojná, že nie sme bohatí. Furt ju to ťahalo do „vyššej“ spoločnosti. Pritom jej rodičia boli jednoduchí ľudia, z vidieka. Akoby nám niečo chýbalo. Jedného dňa zmizla. Načisto, ani neviem, kde je a ani ma to netrápi.
Odišiel som sem, lebo tu som sa narodil. Založil som si firmu na triedenie a zber odpadu. Ale tu to nie je žiadna slasť. Odpad tu prakticky neexistuje, nie ako v meste. Tu ľudia spracujú a zužitkujú všetko. Nikto tu nemá veľa peňazí, ale ľudia sú spokojní. Aj sami zanesú odpad do zberného strediska. Ja raz za týždeň odveziem a vytriedim odpad zo správneho centra. Na to mám kontrakt. Nebyť toho, že máme skleník, len tak – tak, že vyžijem.“
Pomrvil sa a pokračoval. „Ale ľudia sú tu dobrí. Teda v našich pomeroch dobrý asi značí niečo iné ako v meste. Tu je všetko na rovinu. Je tu taký rodinný duch, nie ako v meste. Jeden druhému pomôže. Aj tu pijatiku robíme spoločne. Každý schováva a triedi doslova každú šupu alebo ohryzok z ovocia, všetko sa zberá do spoločného skladu. Niečo sa prikúpi z miestnej farmy a páli sa každý mesiac. Nie je síce taká silná, ako sa tu traduje. Ale ešte nebolo, aby nebolo...“ A všimol ste si asi, že ma prezývajú „Ogrc.“ Nuž na dedine niet lepšieho názvu pre živnosť ako GeeRCe...“
Snažil som sa mu rýchle vysvetliť, že som na doterajšie narážky na neho nebral ohľad.
„Samozrejme, pán Kováč, že som vás neposudzoval podľa rečí. Zatiaľ som s vami spokojný. A úsudky o ľuďoch si robím zásadne sám, až ich spoznám.“ Videl som, že sa mu trochu uľavilo.
„Lebo viete, ja som si to trochu zavinil sám. Teda to, že ma tak trochu prehliadajú. Párkrát som začal všelijaké podnikanie, ale nikdy mi nič nevyšlo. Je to asi zakliate údolie. Nasťahovali nám sem všeličo, Väznicu, úložisko jadrového paliva, veternú farmu aj geotermálnu elektráreň, ktorú akosi nejde dokončiť. Nikto sa sem nehrnie, aj keď je tu ináč pekne. Okrem cigáňov. Dedina je preto tak trochu izolovaná a žije len pre seba. Ako všade na vidieku. Skoro žiadne peniaze tu neobiehajú. Kšefty nie a nie sa pohnúť. Aj rádio som tu založil...“
Pokračoval v spovedi a ja som cítil, že je to úprimný, životom síce bitý, zato však nepokorený človek.
„Pozrite sa. Ja som videl váš skleník. Tam je úroda a poriadok, aký nemá páru.“ Chcel som povedať poriadok „nie ako v obývačke,“ ale rozmyslel som si to. Bélova obývačka teda nebola žiadnym príkladom.
„Ten skleník je otcov. Starajú sa oňho aj s mamou. Aj keď sú už starí. Ja im pomáham fyzicky a oni ho držia v poriadku. Vlastne už pradedo ho založil. Bol taký amatérsky botanik a skleník bol jeho svet. Dva roky strávil vo svete, v džungli niekde v Južnej Amerike. Taký skleník tu nemá nikto. A dedo mal kedysi aj veternú turbínku. Vtedy sa to už len tak - tak rentovalo, ale on bol do toho fanatik. Jeden čas s ňou dedo vykuroval skleník. Ale poškodil ju uragán. Viete, ten v osemdesiatom. Dedo odniekiaľ zo sveta priviezol manioku a chcel ju pestovať aj tu. Nepodarilo sa mu to, ale zato citróny sú svetové.“ To už znelo sebavedome, bez ľútostivého tónu.
„Myslím, že si budeme rozumieť, pán Kováč. Skutočne som s vami spokojný.“ Ale už som to nemusel zdupľovávať, Béla už držal v ruke fľašu aj poháriky, znovu nalial a povedal.
„Viac už žiadny pán Kováč. Jednoducho Béla. Potykajme si!“
„Miki. Skutočne ma teší.“„ Vypili sme na ex. Už som si na to zvykol.
Bolo načase ísť spať. Natiahli sme prednú stenu prístrešku a rozbalili spacáky. Béla do svojho vliezol oblečený. Zahundral: „Dobrú noc!“ a takmer okamžite zaspal. Ja som chvíľu špekuloval, či sa mám prezliecť do teplákov. Vyzliekol som bundu, vyzul topánky a vliezol do vaku. Prilbu s komunikátorom a výstražným bzučiakom radaru som si dal k hlave. Takto vybavený som chvíľu rozmýšľal o zajtrajšom programe. Nakoniec som zaspal.
PRŠÍ V JEDNOM KUSE
Nad ránom ma prebudilo bubnovanie dažďa na streche plátenného prístrešku. Bolo zima a vlhko. Bélov spacák bol prázdny, ale počul som, že sa pohybuje okolo. Ustrojil som sa a vystrčil von hlavu. Béla, vyzlečený do pol pása sa sprchoval v daždi.
„Poďte sa osprchovať. Je to paráda.“ volal ma a bolo vidieť, že studená prírodná sprcha mu robí dobre. Odolal som.
„Dnes sa asi budeme celý deň sprchovať. Poď sa najesť a vyrazíme! A nevykaj mi už! Som Miki. Potykali sme si včera večer, nie?“
Robili sme s mačetou vo vrbinách skoro celý deň. S aparatúrou na chrbte to bola slušná drina. Striedali sme sa. Na konci hrebeňa sa ale svah začal zvažovať prudko dole. Pod nami bola asi sto metrová šikmina. Béla už začal opatrne schádzať dolu svahom, ale hneď sa šmykol a zastal dolu hlavou vo vrbine. Dážď a krovie ho okamžite pohltili. S mačetou v jednej ruke vyzeral ako novodobý stredoamerický partizán.
Chcel som k nemu opatrne zostúpiť, ale aj ja som sa pošmykol, ledva som sa zachytil o krík. Pomaly sme sa vyštverali hore. Bol som premočený a zablatený.
„Takto to asi nepôjde. Musíme niečo vymyslieť,“ zauvažoval som nahlas.
Béla bol ale skutočne praktická bystrá hlavička. „Veď máme navijak, šéfinko. Ja sa uviažem na lano a ty ma pomaly spustíš dolu. A potom vytiahneš, žiaden problém.“
„Dobre, výborný nápad.“ Béla si nasadil široký záchranársky opasok, aparatúru si dal na chrbát a nasadil prilbu. Mačetu si pichol za opasok.
Ja som ešte prešiel autom dopredu, až za hranu svahu, aby sa lano nezarezávalo do zeme. Béla zapol karabínu od lana do oka a vykročil dolu. Postupne som povoľoval lanko. Malo hádam len tri milimetre v priemere, ale na jedného chlapa to stačilo. Po chvíli sa Béla ozval do slúchadiel.
„Už som tu na hrane. Našponujte lano - dobre, to stačí. A teraz povoľujte postupne, po metri. Dóóbre. Meriam. Máte? A ešte raz. Dóóbre. Do čerta, tu sa už valí voda prúdom. No, ďalší skok. Pomaly, pomaly... Ach, čo je! Prepadá sa to...“
Zo slúchadiel bolo počuť dychčanie a chrčanie. Potom len šum.
„Čo je, čo sa stalo. Žiješ?“ Bože, len aby sa mu nič nestalo.
„Pomoc, pomoc! Príď sem, ale rýchlo. Zahučal som do nejakej diery. A valí sa sem voda.“ Hlas šeptal a preskakoval.
Neváhal som ani chvíľu vyrazil som dolu, šmýkajúc po mokrej hline, sem - tam som sa zachytil o vrbinu.
Na terénnom zlome som na lano nasadil šplhadlo a začal som sa po ňom spúšťať. Takmer okamžite som stratil zem pod nohami. Spustil som sa dolu asi meter. Pod nohami som niečo pocítil, ale bolo to poddajné. Postupne som našiel pevnejšiu oporu. Stojac na jednej nohe a držiac sa lana, videl som v diere pod sebou ležiaceho Bélu. Z blata a kalnej vody mu trčalo pol tela. Prilbu nemal. Ale žil.
„Došľaka, to je, čo?“ hlas znel vyľakane.
„Si na pevnom?“ opýtal som sa. Tenké lanko bolo napnuté.
„Hej. Sedím tu na nejakom kameni.“
Zavesil som sa na šplhadlo, aby som sa mohol spustiť dolu. V tej chvíli však lano povolilo, akoby sa pretrhlo. Zletel som dolu do diery, tresol som do niečoho hlavou a spadol do vody horeznačky. V ľavom ramene som pocítil príšernú bolesť. A zhora na mňa priletela lavína vody, bahna a lístia. Zalapal som po dychu. Bélovi z vody trčala už len hlava.
Vstal som. Potiahol som za lano. Držalo. Voda mi siahala do pol pása. Vzal som ho pod pazuchy a chcel ho postaviť.
„Noha, strašne ma bolí noha. Nemôžem na nej stáť. Asi bude zlomená.“ V tvári mal bolestivý výraz. Posadil som ho zase do vody, trochu vyššie ako predtým.
Poobzeral som sa. Boli sme v nejakej podzemnej chodbe ktorej sa preborila strecha. Dozadu viedla tmavá diera. Boli sme tesne za vchodom. Na pravej strane bolo vidieť bok šikmej betónovej rúry. To bude asi ten kábel, svitlo mi.
Odpojil som sa od lanka. Viselo voľne a išlo do vody. Nahmatal som ho. Béla ho mal stále pripnuté na opasku. Zhora na nás neustále sŕkala špinavá voda s lístím, občas s kusom blata. Stáli sme v malom jazierku. Otočil som sa ku vchodu do chodby, ktorý bol prikrytý šikmým poklopom z dosák obitých plechom.
Vo vode som nahmatal mačetu. Zapáčil som ju pod poklop a vyvalil som ho von. Voda začala okamžite vytekať. Ešte som rukami odhrabal zmes bahna a lístia a mačetou vyvalil niekoľko kameňov. Voda rýchlo klesla pod členky a jej príliv zhora už plynulo odtekal von. Z bahna sa vynorila aj meracia súprava a Bélova prilba. Bolo jasné, že s meraním je dočasne koniec.
Keď voda úplne opadla, videl som, že Béla sedí na betónovom kvádri, ktorý tvoril základ pre betónovú rúru. Zobral do ruky prilbu, čo mu ležala pri nohách a začal z nej vylievať bahno.
„Neviem, či bude ešte fungovať. Noha teda riadne bolí. Ale treba sa nám odtiaľto nejako dostať.“ Béla mlel nezrozumiteľne.
Musím sa dostať hore po lekárničku a zafixovať mu nohu, pomyslel som si. A mne tiež krvácala zranená ruka. Bola na nej škaredá rezná rana. Všimol som si to až teraz. Asi som sa porezal o mačetu.
Spýtal som sa Bélu, či vydrží. „Pokúsim sa. Len žiadne obavy. Zlá zelina tak ľahko nevyhynie.“ Tvár mal špinavú, zeleno šedivú, ale úsmev mu to nepokazilo.
Vyšiel som pred tunel. Boli sme pár desiatok metrov nad dnom kotliny. Dno bolo vybetónované ako kanál, zurčal v ňom už slušný potôčik. Bolo to ochranný zberný kanál dažďových vôd okolo úložiska jadrového odpadu, uvedomil som si. Kedysi som na projekte takéhoto úložiska pracoval.
„Dobre, teda sa drž. Skúsim vyjsť hore a priniesť nejakú pomoc. O chvíľu som naspäť.“ Chvíľa bola v tejto situácii relatívny pojem.
„A nezabudni priniesť fľašku!“ prízvukoval Béla.
„Vydrž,“ napomenul som ho. Určite vydrží, pomyslel som si. Už len preto, aby si mohol vypiť.
Cestou hore som šplhal po lane. Meracia súprava na chrbte bola čoraz ťažšia. Hustý dážď som už ani nevnímal. Keď som bol takmer hore a pozrel na auto postavené skoro kolmo na nose, hneď mi bolo jasné, čo sa stalo, keď som tak prudko padol za Bélom.
GAZ ležal na nose, zaklinený vo vŕbach. Predný nárazník, na ktorom bol navijak, bol na jednej strane odtrhnutý a ohnutý smerom nadol. Auto, ktorému voda podmyla hlinu pod pravým predným kolesom, skĺzlo asi tri metre dolu. Pri náraze do vŕb sa odtrhol plastový nárazník.
Načiahol som sa do auta. Našiel som plátennú lekárničku a vzal som aj dlahy. Napadlo ma zatelefonovať po pomoc. Zavolal som policajnú stanicu a pýtal som si Krisa. Oznámil som mu, čo sa stalo, popísal polohu a vysvetlil, že je sem ťažký prístup. Oznámil mi, že tu môžu byť aj skôr ako za hodinu, lebo prídu z druhej strany, hore kanálom.
Rýchlo som sa spustil dolu, Béla už očividne mlel z posledného.
„Máte ju? Je mi strašná zima.“ Bol to hlas volajúceho na púšti. „Došľaka, na fľašu som zabudol,“ ale mám injekciu. Vybral som balíček, roztrhol plastikový obal a sňal z ihly ochrannú čiapočku. Pichol som mu ihlu do pleca cez kabát a stlačil plastikovú ampulku.
„Toto ťa zahreje a zaženie bolesť. Chyť sa ma. Skúsim ťa vyniesť von. A dám ti tú nohu do dlahy.“
Pomaly sme sa vyvliekli z tej diery von. Prehmatal som mu nohu. Mal zlomenú holennú kosť. Nasadil som mu dlahy, omotal obväzom. Postavil som ho, navliekol mu termický nepremokavý plášť a znova ho usadil za vŕbový krík. Blažene sa usmieval. Neohrabane mi zahrozil prstom.
„Túú fľašu zabudnúť, tto nnebolo ono...“ Injekcia začala zaberať.
CHODBA
Bol som zvedavý, čo to je za chodbu. Vošiel som do nej, skoro štvornožky, ale asi po piatich metroch som narazil na dvere obité plechom. Boli dobre osadené v drevenej zárubni. Narazil som do nich plecom. Nič. Strčil som mačetu do špáry pri zárubni a zapáčil. Nič, iba som jej odlomil špičku. A ešte som sa pošmykol a narazil rukou do kameňa.
Ruka ma zabolela a začala slabo krvácať. Uvedomil som si, že na seba som zabudol. Vyšiel som z chodby von. Béla medzitým zaspal. Vytiahol som obväz a ruku som si nemotorne obviazal. Tú hrču obväzov som ešte zastriekal plastikovým sprejom, ktorý to celé zalial povlakom proti vode. Slušne to bolelo.
Pobral som sa dolu kanálom naproti pomoci. Voda mi zurčala po členky. Po niekoľkých metroch sa vŕby náhle rozostúpili. Kanál prechádzal pod cestu. Na tej práve zastala veľká sanitka a z nej vyšiel Kris, žena v bielom - asi lekárka a ešte dvaja chlapi. Spoznával som v nich kibicov z mariáša. Zobrali nosidla a zišli z cesty do kanála.
„Kde je?“ opýtal sa Kris.
„Tu hore. Asi päťdesiat metrov hore. Ale je v poriadku.“
„Kde vás tam čerti niesli? Vy mešťania vždy prinesiete nejaké starosti.“ Skôr si uľavoval, ako sa zlostil.
„Kto to mohol vedieť,“ odpovedal som len preto, aby reč nestála.
Prišli sme k Bélovi. Chlapi ho naložili na nosidlá, lekárka s ním prehodila pár slov. Odniesli ho k sanitke, potkýnali sa a pritom si nadávali.
Zostali sme s Krisom sami. „Rád by som vedel, čo to tam je.“ Chcel som vykročiť k chodbe, ale Kris ma zastavil.
„To má čas. Všetko sa zistí. Choďte len pekne do sanitky. Ruku máte poriadne doriadenú.“ Ja to tu obzriem a prídem za vami. V tej chvíli ma znova hrozne zabolela ruka. Výraz mojej tváre asi tu ukrutnú bolesť prezradil, pretože Kris dodal. „Asi vás to riadne bolí? Nerobte hrdinu a choďte!“
ZDRAVOTNÉ STREDISKO
Nerobil som hrdinu. Doviedol ma k sanitke. Posadil som sa. Lekárka mi začala snímať obväz. Asi desať centimetrová rana vzadu na ramene bola sťa od noža. Aha, mačeta, spomenul som si.
Chlapi vyniesli Bélu cez hlavný vchod do spoločenského centra. Odo mňa však strážny pri vchode pýtal vizitku. Spomenul som si, že všetky veci mám v aute. Lekárka však nedala vrátnikovi šancu.
„Nevidíte, že je ranený? Potrebuje ošetrenie. To si vybavíte potom. Nebojte sa, neujde vám. Veď sa tu prihlásil ráno, nie?“ Zaručila sa za mňa, ani som nemusel prosiť.
Prešli sme cez zasklený koridor uličkou vedľa policajnej stanice. Vošli sme do zdravotného strediska. Bélu niesli dozadu. Šípka na dverách ukazovala, že tam je operačná sála.
Lekárka ma posadila pred ambulanciu. Bola pekná, počerná, trochu bucľatá, niečo v mojom veku, hádam aj staršia. Ale nedala mi veľa času na obzeranie.
Zavelila ako rodený seržant: „Počkajte tu. Osprchujte sa, lebo takto mi všetko zablatíte. Sestrička vám ukáže. Ja idem dozadu, za vaším kolegom.“
Bol som skutočne samé blato. Sestrička ma zaviedla do sprchy. Teplá voda pôsobila príjemne a ospanlivo. Vyumýval som sa, trochu som si vyčistil ranu na ruke. Bola na nej zaschnutá malta z krvi, lístia a kamienkov.
Pred sprchou bola prichystaná čistá spodná bielizeň aj čierne otepľovačky. Moje veci už vírili ostošesť v pračke.
Obliekol som sa a vyšiel von. Sestrička ma posadila na stoličku, ruku mi položila na stôl a vyčistila mi ranu. Začalo to bolieť a krvácať.
Znenazdajky sa zjavila lekárka: „Váš kolega je v poriadku. Zafixovali sme mu to. Zlomenina nie je komplikovaná. A vy, ukážte...“
Sestrička ju pustila na svoje miesto. Lekárka pozrela ranu a nahlas usúdila, že by bolo lepšie to zašiť. Ruka už neznesiteľne bolela.
„Bolí? To je strašné, vy chlapi. Neznesiete bolesť.“ Neviem, či sa chcela len tak porozprávať, ale trochu ma vytočila.
„Poznám aj príjemnejšie veci, ako si dať špárať zaživa v rane,“ precedil som cez zuby.
Zarazila sa. Otočila sa k sestričke, tá jej podala injekciu. Bez slova mi vyčistila kúsok kože vedľa rany a pichla mi injekciu.
„Ospravedlňujem sa. To ste mali dostať najprv. Ale som tu sama a mala som na mysli vášho kolegu. Nehnevajte sa. Nemyslela som to zle.“
Ten vodopád slušnosti zase vzbudil pocit viny vo mne. „Nič sa nestalo. Trochu som rozladený. Mali sme popoludní smolu.“
Dvere sa otvorili, vošiel nimi kibic podopierajúci Bélu. Ten skackal na jednej nohe. Druhú mal obalenú fixačnou penou. Jeho tvár bola skrivená od bolesti, ale na dobrej nálade mu to neubralo.
„Už som tu, šéfinko. Ideme dokončiť robotu, nie?“ Očividne sa tešil, ako vypadneme preč.
„Žiadne také. Zostanete tu na noc. Aspoň sa vám vysušia tie vaše handry.“ Doktorka rezolútne ukázala dvojici aby odišli.
Béla niečo zahundral, potom sa otočil ku mne: „Dobre. Ráno sa uvidíme, šéfinko. Nezabudnite na mňa.“
Lekárka ma vyprevadila na vrátnicu. Práve tam prišiel Kris. „Priviezol som vám veci z auta. Neviem, čo je čie. Je to zložené v hoteli. Auto je tam zapadnuté, zajtra ho vytiahneme. A tu máte váš ruksak. Dúfam, že tam máte vizitku aj kompik, lebo bez toho by som vás musel zatknúť.“ Nevedel som, či to myslí vážne alebo žartuje.
Chvalabohu, vizitka! Vybral som ju a ukázal som ju vrátnikovi. Ten prikývol. Asi bol radšej ako ja že ju videl. Vrátil mi ju. Lekárka si ju ale odo mňa opäť vypýtala a poprosila vrátnika, aby zavolal v termináli moje dáta. Potvrdili moju totožnosť i to, že som bol riadne prihlásený v poisťovni aj pripoistený, ako sa na štátneho zamestnanca patrilo.
Aspoň že nepýtala vizitku dopredu, ako to obyčajne robili doktori v Meste. „Musím vás zaevidovať ako pacienta. Máme prísne predpisy.“
Poprosil som Krisa či by ma zaviezol do hotela. Súhlasil. Rozlúčil som sa s lekárkou, nasadli sme do auta a namierili sme si to k hotelu.
