SPOMIENKY
Presťahovali ma späť do boxu s tridékinom, kde sme včera začali robiť experimenty. O chvíľu sa tam vrútil Džony s rozjasanou tvárou.
„To sú veci, to sú veci! Tuším bude nejaké dobrodružstvo. Tak začneme. Najprv, čo sa mi podarilo rozšifrovať. Už sa nemusíme hrať na tridékino. Tu máš prilbu, ľahni si a pozorne sa sústreď! Prehrám ti všetky pasáže, čo som ti vytiahol z hlavy.“
Poslúchol som. Privrel som oči a takmer okamžite sa mi začalo snívať. Vlastne, prehrávať. Scény sa striedali bez ladu a skladu, ale za chvíľu som to začal chápať. Asi to bude z miest, kde som sa zdržiaval celý čas čo si nepamätám,. Bolo to vo veľkej podzemnej kaverne v tvare obrovského vyfúknutého vajca, v ktorej stála oceľová plošina a vzadu za ňou nejaké monštrum s rúrami a pultmi. Oproti mne sedel plešatý chlap s kozáckym vrkočom v oranžovom overale.
Hneď na to som kráčal dozadu, poza monštrum a tam som si ľahol na roštovú podlahu. Dole pod plošinou sa spoza rohu vynoril Kris. „Rýchlo, nemáme veľa času! Máš to?“ Stál na drevenom lešení, jeho hlava bola tri metre od mojej.
„Mám, je to v poriadku. Môžete začať.“ A už som bol zase vo veľkej bubline, sedel som v kresle a popíjal pivo. Za bublinou sa na kopci točili veterné turbíny na Hladnom vrchu a okolo preletel dopravný DUCK a nasadzoval na pristátie na letisku pri okresnom meste. Podľa scenérie som sa nachádzal vo väznici pri priehrade v Mestečku. Turbíny aj DUCK sa mi ale nejako nezdali. Niečo na nich nebolo normálne. Len čo?
Ďalší obraz - videl som chrbát postavy v bielom plášti. Obrátila sa ku mne. Bol to Džony. To už však bola realita.
„Tak čo, ako to ide?“
„Zatiaľ málo, ale už sa začínam chytať. Pokračujme, dobre?.“
„OK, ideme ďalej. len som chcel vedieť, či to funguje.“ Bolo vidieť, že ho to baví a je plný očakávania.
Opäť som upadol do hypnotického spánku. A opäť som bol na plošine za oceľovým monštrom z rúr a rozličných prístrojov. Spúšťal som sa po rebríku. Na spodku som sa pozrel hore a videl som tie šikmo naklonené nohy pod silami, s pružinami ako základmi pod konštrukciu.
A toto sa opakovalo stále dookola. Silá a šikmé nohy s pružinovými tlmičmi. Ďalej bublina, točiace sa turbíny na Hladnom vrchu. Pristávajúci DUCK. A vždy sa mi aj na vrtuliach, aj na DUCKu niečo nezdalo. A nakoniec Kris s otázkami, s provizórnou mapou, v ktorej sa snažil rekonštruovať polohu miesta, kde sme sa nachádzali a skontrolovať správny smer nejakej chodby, ktorú chceli začať kopať.
Potom som vyrábal nejaký kompas. Smer ukazoval pomocou zmagnetizovanej ihly, plávajúcej na oleji na vodnej hladine v pohári. V podzemí ale kompas ukazoval na všetky strany. Potom sme našu polohu stanovili podľa scenérie pozorovanej cez bublinu väznice.
Vybavilo sa mi to. So šikmými nohami - podstavcami mi svitlo ako prvé. Keď som pracoval ako projektant, ešte pred službou v Austrálii, robil som na rekonštrukcii dokumentácie práve tohoto úložiska rádioaktívnych odpadov.
Jedna projektantka- brigádnička, moja podriadená ma neustále otravovala. Nevedela si rady s nejakými veľkými valcovými nádobami a so základmi pod ne. Začali sme teda pátrať po nejakej dokumentácii, o čo tam vlastne ide. Tá časť projektu už vlastne ani nepatrila do nášho záberu, ale nejako to súviselo, válce boli tesne vedľa úložiska. Tie valcové nádoby - silá tam boli zakreslené len v hrubých obrysoch. My sme tiež nevedeli naisto, či táto časť patrí k úložisku, lebo podľa dokumentácie ležala veľmi tesne mimo.
Nakoniec sme našli nejakú dokumentáciu s názvom „Pridružený objekt,“ kde silá boli opäť zakreslené len v obrysoch, ale podstavce aj s pružinovými blokmi, teda tlmičmi proti zemetraseniu boli zakreslené detailne. Tak sme to teda namodelovali a uložili do podskupiny „Pridružené objekty,“ a tým to teda pre nás zhaslo.
Opäť som už bol mimo ilúzií. Džony na mňa zízal. „Nejako sa ti varí mozog. Aparatúra nestíha. Čo si to tam riešil?
Nestačil som mu ani odpovedať, keď do izby vošli profesor, kapitán a Jane.
Kapitán začal zhurta. „Musíme vypadnúť. Pred klinikou sa potulujú nejaké ksichty. Tuto slečinku začali dokonca obťažovať, keď sem chcela vojsť. Musel som ich poslať dočerta, že je to akože moja snúbenica. Čo by dokonca bolo veľmi príjemné.“ Oči mu zaiskrili.
„Ale teraz vážne. Teraz cez deň to nepôjde. Počkáme do večera. Nech nám tuto Džony a Miki predvedú, na čo prišli. Večer bude vonku všetko pripravené.“
Profesor sa zachmúril. „Obávam sa, že to tak ľahko nepôjde. Nemôžem Mikiho, pardon pána Parkina len tak pustiť. Jeho zdravotný stav, momentálne aj perspektívne to nedovoľuje. Zvážte, ako by sa to dalo riešiť ináč.“
„Riešiť - neriešiť,“ prehlásil kapitán. „Najprv zistíme, čo si Miki vlastne vybavuje. Veci sa totiž majú tak, že stopy mieria nikde nad Mestečko k úložisku odpadov. Teda niekde tam, kde Miki zmizol. A mám informácie o jeho preprave sem. A o jeho transporte do Panocity viem všetko. Aj o jeho návrate. Teda, poďme na to. Miki?“
Snažil som sa usporiadať si veci v hlave. Premýšľal som nahlas, ostatní napäto počúvali. Mal som tri základné stopy. Všetko sa odohrávalo niekde v podzemí, podľa toho, čo som videl, z bubliny väznice to bolo asi tri kilometre severne, teda presne pri úložisku.
Kaverna s plošinami, monštrom aj so silami bola podľa toho pri južnej hrane úložiska. Kris aj skupina chlapov v žltých kombinézach robili na vykrádaní paliva z úložiska, v tuneloch pod ním. Pracovali aj na únikovom tuneli. Aby tunel správne nasmerovali, Kris zrekonštruoval situáciu do provizórnej mapy.
Ďalej tu boli DUCKy a veterné turbíny, pri ktorých som mal vždy pocit, že tu niečo nehrá.
Kapitán ma prerušil. „Pochybujem, že by to bolo vo väznici. Teda tá bublina. Väznicu štátni už prehľadali, nič tam nenašli. Je tam len jedna malá bublina, áno, a používajú ju ako prechádzkovú. Takto, poďme po poriadku. Možno im niečo ušlo, ale je to málo pravdepodobné. Skúsim zohnať nejaké dokumenty o tom úložisku. A prinesiem podrobnú mapu okolia. Idem vedľa, vytelefonujem to. „Ty“- ukázal na Džonyho, „nájdi na sieti nejaké DUCKy aj zábery z veternej farmy na Hladnom vrchu. Skúste zistiť, čo sa tam deje.“ Kapitán sa odobral von.
Džony chvíľu popracoval, potom ma zavolal: „Tu je z propagačného materiálu z veternej farmy na Hladnom vrchu. Mašiny sa točia perfektne, ožiarené slnkom. A tu sú zábery z letiska, ako DUCK roluje.
Pozreli sme to niekoľkokrát. Duck nám roloval popred nos. Opäť a opäť.
A náhle som to mal. Duck mal imatrikuláciu OM-DMY. Písmena skoro všetky symetrické. Ako ten istý, čo lietal okolo bubliny. Lenže to D bolo zrkadlovo! Toto sa mi teda podvedome nezdalo. A už som aj vedel, čo bolo čudné na vrtuliach. Točili sa naopak!
Tá scenéria v bubline bola naaranžovaná ilúzia. Kapitán mal pravdu. Nebolo to vo väznici. Ale ak nie tam, kde teda?
Kapitán práve vstúpil. „Mám to. O desať minút to bude tu. Tu máš adresu a heslo,“ podal Džonymu papierik. „A ty ako?“ obrátil sa ku mne.
„Pokrok.“ Objasnil som mu, čo sme objavili.
„No, to je vážne. A vzali ste do úvahy, či tá projekcia z turbín nie je prevrátená. Myslím ako negatív z filmu...“
„Nie je. Je to brané z prístupovej cesty pri východe slnka. A na vstupe je unimobunka. Vľavo, pod jednotkou mašinou. A ozaj, na gondole je nápis. Normálne sa točia pri tomto pohľade doľava. A keď som ich videl z bubliny, tiež sa točili tým smerom. Lenže to som sa pozeral zozadu. A bolo mi to divné. A na také veci mám nos.
Kapitán rozbalil mapu, čo držal v ruke. Aj z tej som bol múdry na prvé mrknutie. Tri kilometre na východ od úložiska na nej bolo označené stavenisko geotermálnej elektrárne. Jasné, LOVYSTRA, spomenul som si. Už viac ako tri roky tam vŕtajú pri prieskumných veľkopriemerových vrtoch. Najprv robili vrty s priemerom päťsto, potom projekt skrachoval a potom zase začali vŕtať s priemerom osemsto. A zatiaľ nikdy nenarazili na dosť horúcu vodu. Lepšie povedané, podzemnú horúcu skalu. Vrtmi sa do zeme mala tlačiť studená voda, tá sa mala v hlbinách asi päť kilometrov v horúcej skale ohriať a druhým vrtom mala hore prúdiť horúca voda či para. Začali tam už stavať elektráreň aj skleníky. Hovorilo sa v tejto súvislosti o nejakých aférach, bankrotoch a odkladoch termínov. „Tuším by to malo byť už hotové, nie?“ opýtal som sa nesmelo.
Nikto neodpovedal. Kapitán tiež len nemo zízal. Džony otvoril zložku a na obrazovke naskočil výkres z úložiska. Celková dispozícia. Sám som ju rekonštruoval pred niekoľkými rokmi. Ani som ju nemusel nejako zvlášť študovať, všetko sa mi v hlave úplne skompletizovalo. Silá boli v obrysoch zakreslené tesne vedľa úložiska pozdĺž jeho východnej steny. Ich línia smerovala severojužne.
Boli pri nich aj ich súradnice. Napísal som ich tam, keď sme sa rozhodli ich priradiť k projektu, aj keď boli akoby mimo. Ale najdôležitejší záver bol na zbláznenie. Ak Kris a jeho ľudia začali kopať na juh tak, ako sme predpokladali podľa výhľadu z bubliny a čo logicky vzišlo aj z toho, že treba kopať paralelne s príjazdovou chodbou, bol to veľký omyl. Ak by príjazdová chodba išla od LOVYSTRA- kov, Kris a partia kopali na severovýchod a mierili rovno pod Hladný vrch! Namiesto nejakých sto - dvesto metrov k ceste a k potoku si to mierili pod masív dlhý niekoľko kilometrov!
Kapitán sa vzchopil prvý. „Najeme sa, ak nám, pravda, niečo predajú. A potom vypadneme.“
Profesor sa ohradil. „Samozrejme, jesť dostanete. Ale hovoril som, že tuná pán Parkin tu musí zostať. Jeho zdravotný stav...“ Prerušil som ho: „Ak by ste mi láskavo povedali, v čom je problém ohľadne môjho zdravotného stavu, rád by som to sám zhodnotil a rozhodol sa. A môžete pokojne pred všetkými. Aj keď ich skoro nepoznám, dôverujem im.“
Profesor na mňa pozrel súhlasným pohľadom plným účasti. „Nuž, z vášho klinického obrazu sa zdá, že máte nemoc z ožiarenia, asi prvý a možno až druhý stupeň. Sám určite dobre viete, že tretí stupeň je smrteľný. Potrebujete ešte ďalšie vyšetrenia, ale hlavne dobrú stravu a odpočinok. A nemali by ste sa vystavovať nejakým rizikám infekcie alebo čo i len obyčajnej chrípke. Váš imunitný systém prakticky nepracuje.“
Kapitán sa na mňa spýtavo pozrel. „Potrebujem ťa tak na dva - tri dni. Potom si voľný, ale ak sa dobre necítiš, rešpektujem to. Aj tak musíme všetci načas zmiznúť. Ste v nebezpečenstve. Poznáte dosť veľa informácii. Všetko je už zariadené.“
Nerozmýšľal som dlho. „Ak mám ako hovoríte tieto príznaky, znamená to, že ich bude mať asi aj ďalších približne pätnásť- dvadsať ľudí, ktorým bude treba tiež pomôcť. Preto som k dispozícii, kapitán.“
„OK,“ povedal kapitán. „Po večeri vypadneme hlavným vchodom. Vymeníte si s Džonym čapicu a okuliare. Miki so slečnou pôjdu prví, dolu do centra. Trošku sa k sebe pritúľte a môžete sa aj bozkávať, akože idete na svadobnú cestu.
Ja s Džonym pôjdeme hneď za vami, hore, k horskému východu. Len Džony sa musí trochu prikrčiť. Predpokladám že tam niekto špehuje, tak aby sa pustili radšej za mnou ako za vami. Dostanete ochranu. Nepátrajte kto to je. Zídeme sa v Južnom Mesta pri vstupe, asi o ôsmej. Oslovia vás a nemusíte mať obavy, budú to tí praví.“
„SVADOBNÁ CESTA“
Vyšli sme von ako zaľúbený párik. Túlil som sa k Jane a ona ku mne. Na koridore nebolo veľa ľudí a ako som sa, občas pozerajúc Jane okolo náušnice dozadu cez plece presvedčil, ani nás nik nesledoval. Podozrieval som každého predavača novín alebo zametača. Kto sa asi skrýva za tou ochranou? V južnom meste sme boli o chvíľu, ešte sme mali hodinu času.
Posadili sme sa na lavičku, trochu ukrytú za zeleňou s výhľadom na vstup. Pozrel som sa na Jane a ona na mňa. Tíško mi šepla. „Môžeme sa aj bozkávať, nepočul si? Ja viem, my sa vlastne ani veľmi dlho nepoznáme, ako si hore hovoril. Iba takých mizerných pätnásť rokov.“
Strhol som sa: „Nehnevaj sa, ale tam som nemal čas každému vysvetľovať, aký je náš vzťah. Ale práve teraz ma napadla tá správna otázka. Aký je teda vlastne náš vzťah?“
Jane sa zapýrila: „Máš pravdu. Je mi to trápne. Ja viem, môže sa ti zdať, že sa ti vnucujem. Vieš, tie šéfove narodeniny, aj tam na klinike... Tak teda, dobre. Ber to akože sa zverujem kamarátovi.
Moja mama, odkedy sa druhý raz vydala má také reči o vnúčatách a podobne, možno to poznáš aj sám. Teraz, ako sa odsťahovali preč som si uvedomila, že ľahko môžem ostať sama. Asi mi nebudeš veriť, ale pre mňa si ty bol vždy jednotka. Len som sa bála, že sa náš vzťah, tak ako tých pár čo som doteraz zažila, opäť rýchlo skončí.
Keď si zmizol štvrťrokom, celé noci som preplakala. Ani na moment som na teba nezabudla. A keď si sa teraz objavil skoro som zamdlela. Určite vieš, že nie som v podstate taká beštia čo všetko kalkuluje. Naopak som skôr bezradná naivka. A vôbec, dohodnime sa takto. Teraz ťa jednoducho tak trochu, aby som ťa neodplašila, balím. Čo ty na to?“
Páčila sa mi jej úprimnosť. Ani som nemusel dlho rozmýšľať. Pritúlil som sa k nej, pozrel jej do očí a zašepkal jej do ucha: „Tak sa teda pobozkajme. Ako na prvom rande.“
Akosi sme zabudli na okolnosti aj na opatrnosť. Bozky začali byť dlhšie a intenzívnejšie. A obom sa nám to zjavne páčilo. Prerušil nás až hlas, veľmi známy a mierne ironický.
„Dobrý večer. Je tu voľné? Myslím na lavičke.“
Strhol som sa a obrátil na prišelca. Skoro ma šľahlo. Vedľa mňa si práve sadal Feri a veselo sa škľabil: „Ešte by som vás mohol chvíľu nechal a pozoroval, ale, bohužiaľ už musíme padať.“
Teda toto som nečakal. Feri, prievozník.
„Čo tu robíš práve ty?“ zabľabotal som, ale rýchlo mi došlo. Feri bol kapitánov komplic. Preto kapitán vedel všetko o Panocity.
„Poďme preč! Všetko sa dozvieš.“ Feri sa zahľadel smerom k turniketom na vstupe, kývol jednému z dozorcov, ten mu odkývol. „Vzduch je čistý,“ zavelil Feri. Prešli sme cez turniket a zamierili po betónovom chodníku k rieke.
A naraz mi bolo jasné aj to, kde bola tá ochrana, ktorú sľuboval kapitán. Predbehla nás počerná panička v materských šatách. Asi trikrát mi padla do oka, kým sme prešli mestom k turniketom. Vtedy ale vyzerala unavene a pod šatami sa jej rysovalo slušné bruško. Teraz však po ňom nebolo ani stopy! Rezko nás predbehla a zmizla.
Jane sa ma skoro kŕčovito držala, asi bola zo všetkého v miernom šoku. Po hodnej chvíli sme zabočili do vrbín. Tesne pri brehu sme sa ocitli v malej zátoke. A tam kotvil Čert, Feriho vznášadlo. Pri ňom bola opretá ťažká motorka a pri nej stáli dve postavy v čiernych kombinézach a prilbách. Ako sa dalo čakať, boli to kapitán a Džony.
„Vitajte,“ zazubil sa kapitán. Máme malo času. Feri otvoril kabínu vznášadla a vytiahol veľké vaky. „Daj im nepriestrieľné vesty aj helmy. A Mikimu samopal. Slečinka asi nevie strieľať.“
Jane sa ohradila: „Slečinka sa náhodou rýchlo učí. A ak sa aj nebudem cítiť bezpečnejšie, určite sa budem cítiť emancipovanejšie. Dobre?“ „Dobre,“ zháčil sa kapitán, „daj jej pištoľ a vak s nábojmi, nech sa teda cíti lepšie. Bude nosič munície. Pôjdeme do Mestečka. Pod lampou je najväčšia tma. Miki a slečna s Ferim na Čertovi, my dvaja vás budeme od druhého stupňa kryť na motorke. Do rána by sme mohli byť na mieste. Ty, Feri, vieš ako ísť. Po rieke k vám dolu a potom hore prítokom na sever. Udržuj spojenie a lokalizáciu. Veľa šťastia.“ Pokynul Džonymu, sadli na motorku a už ich nebolo.
Nasadli sme do čerta. Feri posadil Jane dozadu, ja som si sadol vedľa neho a Feri nás začal inštruovať: „Samopal si daj pred seba. Nabi, ale nenaťahuj. Dúfam, že ho poznáš. Je to starý dobrý Heckler. Pozoruj pravú stranu. Pôjdeme hore prítokom. Pôvodne som vás chcel posadiť oboch dozadu, ale asi by ťa to tam veľmi rozptyľovalo. Slečna nech sa radšej do ničoho nepletie. Sadnite si za Mikiho. Nasaďte si prilby. Ideme.“
Feri zapol motory. V prilbách bol palubný komunikátor, okuliare sa dali prepnúť na nočné videnie. Vyrazili sme bez svetiel. Asi dve hodiny sme leteli dolu po rieke. Priehradu na rieke Fero zvládol originálne. Ani nespomalil, preletel nad priepusťou a čľupol dolu o takých dobrých pätnásť - dvadsať metrov. Zdvihlo nám to žalúdky, ale rýchlo sme to predýchali. Potom sme odbočili hore prítokom.
Po ďalších dvoch hodinách rýchlej plavby či jazdy nás Feri zasypal s ďalšími inštrukciami: „Teraz prejdeme cez priehradu tretieho stupňa. Odbočím doprava cez hrádzu, pôjdeme po poli. V jednej chvíli pribrzdím a vy na vašej strane na môj povel vyskočte von a zaľahnite. To bude tréning, ako opustiť Čerta. Mám za úlohu odviezť vás bez ujmy na zdraví, nesmie sa vám nič stať. Dávajte pozor, aby ste nestratili prilby, aby sme sa v čase núdze našli. Prilba vás naviguje na určené miesto.
Zbystrili sme pozornosť. Ako Feri povedal, tak sa aj stalo. Znenazdania zabočil doprava, cez hrádzu sme preleteli ako nič, za hrádzou sme uháňali po poli asi dva kilometre, potom Čert prudko spomalil, nahol sa pritom dopredu, a keď dosadol spiatky, Feri zreval do prilby: „Von!“ Vyvalil som sa nabok, Jane za mnou. Vrtule Čerta zavyli vo vysokých otáčkach a ten veľmi rýchlo zmizol v tme.
„Si v poriadku?“ opýtali sme sa jeden druhého ako na povel. „OK,“ odpovedali sme si unisono.
Jane sa priplazila a zašepkala: „Už začínam chápať. Doteraz to bolo ako v sne.“ Objal som ju okolo ramien a povzbudil: „Neboj, všetko dobre dopadne!“
V prilbe sa ozval Feri. „Prejdite asi sto metrov priamo pozdĺž rieky, som za vetrolamom.“
Na tienidle prilby naskočilo číslo „108 m,“ šípka ma navigovala doľava - doprava. Za vetrolamom stál Čert a pri ňom Feri, očividne spokojný. „Zvládli sme to OK. Aj ja som to robil prvýkrát. Nemáme čas. Je po polnoci a hore sú to ešte najmenej dve hodiny. Niečo si po ceste zajeme.“
Uháňali sme asi desať minút, keď sa ozval kapitán: „Ukazuje mi to tu, že ste už prešli tretí stupeň. Je to tak? Ak nie, ohláste sa! Za druhým stupňom sa zašite a čakajte! My to ohliadneme, či sa bude dať odbočiť na potok do Mestečka. Ďalšie pokyny dostanete podľa situácie. Neponáhľajte sa, budeme tam asi o piatej. Šťastnú cestu!“
SLEČINKA V AKCII
Po dobrej hodine sme podobne ako tretí prekonali aj druhý stupeň kaskády hydroelektrární. Plavili sme sa ešte chvíľu po prívodnom kanáli a zaparkovali na malom jazierku, ktoré vytvoril kanál a priľahlý svah.
„Hore to je ešte asi pol hodiny. Počkáme tu na kapitánove inštrukcie.“
Čakali sme asi hodinu. Bolo pred šiestou keď sa ozval kapitán. „Sme tu a obzreli sme situáciu. Asi sto metrov nad tým starým postavili nový most. Na moste sú dvaja rybári, vyzerajú ako domáci. Ale pre istotu pri nich zastavíme a budeme fingovať poruchu. Vy choďte pomaly nahor! Hneď za pilierom starého mosta zabočte doľava! Svah na brehu je pozvoľný, štrkovitý. Zaparkujte za tým cigánskym kempom, my prídeme hneď, ako sa vynoríte spoza piliera. OK?“
„OK,“ potvrdil Feri. Vyrazili sme. Keď sme sa priblížili k starému pilieru, Feri zavelil: „Ideme na to! Držte sa!“
Feri vyrazil na trištvrte plynu. Napäto som sledoval blížiaci sa pilier. Už sa rozbrieždilo.
Záblesk zľava ožiaril vŕby na brehu. Vzduchom zasvišťala raketová strela. Hlavou mi blyslo, že to nie je dávka z EMI, ale z obyčajnej pancierovky. Nad hlavou som cítil náraz, strela nevybuchla ale odtrhla zadnú vrtuľu.
Odohralo sa to v zlomku sekundy. Čert sa postavil na nos a skoro zastal. Feri skríkol: „Vyskočte!“
Mňa to už von vyhadzovalo samo. Vyvalil som sa do studenej vody. Dúfal som, že aj Jane vyskočila. Čert bez zadnej vrtule, ktorú utrhla strela sa narovnal, trhavým prískokom zabočil doľava k pilieru a zachytil sa zadnou časťou na kameňoch. Predok sa začal potápať.
Videl som, že Feri je stále vnútri a mizne pod vodou. Obzrel som sa po Jane. Práve sa šplhala na kamene na druhom konci piliera. Pozrela sa na mňa a zmizla za pilierom.
Skočil som do prúdu, ktorý ma strhol dolu. Bolo tam po pás vody. Blížil som sa k Feriho dverám, ktoré boli pootvorené. Z Feriho trčal nad vodu len chrbát. Odopol som mu pásy a vytiahol ho von.
Chvíľu som zase zápasil s prúdom, nakoniec som sa s Ferim pred sebou pritiahol k vraku Čerta. Z brehu sa k nám začali brodiť dve postavy. Keď boli na polceste, ozvala sa prudká streľba. Spomenul som si na svoj samopal, ako trčí tam pod vodou. Nebude mi nič platný. Dúfam, že to zasahuje kapitán, napadlo ma.
Ale omyl. Streľba išla od piliera. Pohľad ako z akčného filmu. Jane kľačala jednou nohou na kameni a plecom sa opierala o pilier. Obojruč držala pištoľ a pálila na prichodiacich. Prvého trafila do ramena a ten sa hneď otočil spiatky smerom k brehu. Druhý zastal a z pleca strhával samopal. Taktiež ho zasiahla a prúd vody ho podrazil a aj on dal sa na útek k brehu.
Jane sa začala hrabať v batohu, asi hľadala zásobník. To už na brehu práve brzdil kapitán s Džonym. Skĺzli sa s motorkou na bok, zamierili na dvojicu a už bolo počuť kapitána. „Ruky za hlavu! Ľahnúť! Podaj mi putá! Kľakni na neho!“ Džony ochotne asistoval. „Stráž ich! Ja vytiahnem tých utopencov.“ Prebrodil sa k nám a zobral odo mňa Feriho, ktorý sa už preberal k životu.
„Pomôž slečinke!“ oslovil ma. Prebrodil som sa k Jane a obaja sme sa dostali na breh.
„Slečinka, odteraz ma pokojne volajte starý chruňo. To kvôli tej nedôvere. Takú streľbu som nezažil. Ani som tak rýchlo nikdy nevymenil zásobník. A že ste v tej rýchlosti nikoho nezabili, má tiež svoju cenu. Netreba nám mŕtvoly. Moja úcta. Nakoniec, napravili ste to, čo som ja zbabral. Prisahám, a Džony je mi svedkom, že sme toto miesto prezreli tesne predtým, než sme vám volali. Bolo to čisté. Boli to asi tí dvaja rybári, nejako sa náhle premiestnili, museli sem prísť tesne pred vami.“
Jane, ešte stále bojovo naladená, mu blahosklonne pokynula: „Ok, starý chruňo. Beriem. A aby si vedel, odkiaľ viem strieľať? V 3Dkine sa totiž rada stotožňujem s legendárnou Kalamity Jane. A tá už len vedela strieľať. Len som mala ťažkosti s nabíjaním. Vo westernoch totiž hrdinovia málokedy nabíjajú. A ešte zober do úvahy fakt, že som pri tom všetkom mala zatvorené oči!“
Džony si dal dolu prilbu a chvíľu na nás nemo zízal, neschopný slova. „Ty brko, ty brko, to bolo. Janka si káder. Ale tuto, Feri je tuším ranený.“
Feri mal rozbité čelo a krvácal, ale už sa preberal. „Nič moc. Hlavne, že vy ste všetci v poriadku.“
Narýchlo sme mu obviazali hlavu. Kapitán začal súriť: „Má niekto nejaký tip, kde by sme sa mohli skryť a riadne ošetriť Feriho?“
Samozrejme že som mal nápad. Predsa Béla!
„Džony, nalož Feriho a Mikiho na motorku a vypadnite! Choďte hore poza väznicu, je tam poľná cesta! Na štátnej býva hliadka. Potom sa vráť po nás dvoch. Ešte musím trochu spracovať týchto dvoch banditov!“ Kapitán nám potriasol ruky. „Vypadnite!“
Džony si opäť nasadil prilbu, posadil nás za seba. O chvíľu sme sa ocitli pri plechovej búde s nápisom „GRC.“
Zabočili sme pred dom. Džony zatrúbil. O chvíľu vyšiel Béla v pyžame. Zoskočil som a dal si dolu prilbu. Béla si ma pozorne prezrel, s meravou tvárou sa usmial a podišiel ku mne: „Si živý alebo z onoho sveta?“ Tuho ma objal a ubezpečil sám seba: „Živý, chvalabohu. A čo máš za lubom?“
„Vysvetlíme ti. Ale poďme niekam dovnútra, nech tu nestrašíme na očiach,“ pohnal som ho, „tuto kolega je zranený. Vieš ho nejako ošetriť?“
Vošli sme dovnútra a odstrojili Feriho z opaskov s muníciou aj z nepriestreľnej vesty. Nad hlave mal dlhú ranu.. Béla mu vymyl ranu, trochu ju študoval a potom mu z nej pinzetou vybral kus železa.
Zdvihol ho proti svetlu a obrátil sa ku mne: „Čo sa deje, kde je vojna?“ Zhruba som mu porozprával o príhode pod mostami, keď vonku zaznel klaksón motorky. Béla priviedol kapitána a Jane. Dali si dolu prilby a Béla sa uprene pozrel na Jane. Prižmúril oči a vykoktal:
„Nech ma šľak netrafí, nie si ty náhodou...“
„Som,“ odvetila Jane. “Pre tých, čo nevedia, predstavujem vám svoju sesternicu. Nevideli sme sa tuším päť rokov. Vitaj, malá!“ Padli si do náruče. Bolo vidieť, že sú dobrí kamaráti. Potom Béla oslovil kapitána: „S kým mám tu česť?“
„Volajú ma kapitán, ale je už načase priznať farbu. Som policajt, pátram v utajení a prestrojení, teda až doteraz tomu tak bolo, odtajnil som sa ani som nemusel. A mimochodom, keďže sa tu objavujú aj rodinné väzby, tuto Feri je môj vzdialený synovec.“
Džony zostal na predstavovanie ako posledný. „Ja nie som nikomu žiadna rodina, momentálne slúžim ako podnikový šofér. A ani neviem, ako sa ten podnik volá. Bude to nejaká spoločnosť s ručením poriadne obmedzeným. Ani jesť mi nedajú.“
Béla sa ozval: „Niečo by sa našlo, ale len v kvalite pre úplne neočakávané a až na výnimky málo vítané návštevy. Chlieb, slanina s cibuľou a káva. Ale napred...“ Vstal a odišiel vedľa. Vrátil sa ako obyčajne s fľašou, náručím pohárikov a pivových plechoviek. Všetko sa mu rozkotúľalo, ako asi bolo u neho zvykom, ale fľašu ustrážil. Pomohli sme mu to pozbierať. Béla každému strčil do ruky pivo, nalial poldecáky doplna, počkal, až si každý zoberie. Zburcoval aj driemajúceho Feriho a dal mu jeho prídel. Potom predniesol prípitok. „Nech ide o čo chce, len aby to dobre skončilo. Vítajte a na zdravie!“
Vypili sme na ex a všetci až na Džonyho sme sa tvárili skoro normálne. Ten chudák asi minútu lapal po dychu. „Čo to bolo, ty brko. Kerosin?“ Ešte chvíľu sa mračil, ale potom sa s chuťou pustil do chleba so slaninou a cibuľou. Mlčky sme jedli.
Prvý sa ozval kapitán. „Mám takýto návrh. Doobeda si odpočinieme, potom niečo vymyslíme. Komplikované, že?“ Spýtal sa Bélu: „Môžeš nás niekam uložiť?“
„Ale prečo nie,“ zareagoval Béla, „vy s Ferim zostanete tu. Mladý“ - ukázal na Džonyho „v skleníku na prični. A vy dvaja,“ pokývol Jane a mne „poďte za mnou.“ Určite si všimol, ako sa Jane ku mne celý čas túli a domyslel si.
Vyšli sme na dvor. Béla otvoril plechovú búdu a zasvietil svetlo. Prekvapením som skoro skamenel. V búde stál môj starý známy lesknúci sa GAZ21. „Vytiahol som ho a dal do poriadku. Aj baterky má plné. Teraz je na sieti, môžete si tam aj kúriť. Len za umytie by si dal dvadsať...“
Dvere auta boli otvorené, lôžko roztiahnuté, a na ňom ležal môj spacák. „Donesiem ešte jeden? Béla pozrel na nás a sám si odpovedal: „Ale netreba, čo? Máte tu aj sprchu. Dobrú noc. Ja som spal celú noc, teraz budem strážiť.“ A už ho nebolo. Pod strechou bol starý sud, k nemu z povaly viedli hadice. Pravdepodobne solárny ohrev na dažďovú vodu.
Vyzliekli sme sa zvršky, osprchovali sa spolu a vliezli do spacáku. Bolo tam príjemne, ale to vám hádam nebudem popisovať.
Ráno som sa pozvoľna zobúdzal. Jane sedela na kraji ležadla, oblečená v bielom tričku a snehobielych nohavičkách. Nahla sa nado mňa a pobozkala ma na krk. Jemne som ju objal a stisol. Cítil som, že je nervózna a napätá. Plakala a chvela sa.
„Trápi ťa niečo?“
„Čo ja viem?“ zavzlykala, „vieš, stále sa nejako neviem uvoľniť. Zobudila som sa na nejaký šramot. Asi Béla tu dal k dverám papierovú škatuľu so spodnou bielizňou pre mňa aj pre teba. A už som nemohla zaspať.
Tu sa na mňa neustále valí lavína príhod. Mysľou mi však neustále víri minulosť. Pri mojich predchádzajúcich „vzťahoch“ bola skoro vždy prvá noc aj posledná, nie však z mojej viny. A posledný z vážnejších nápadníkov sa ku mne zachoval úplne brutálne. Ráno ho nebolo, stretla som ho až v práci. Debatoval tam s kolegami, víťazne sa usmieval, ostatní sa uškŕňali. Keď som išla okolo, ledabolo ma pozdravil: „Čau, kočka,“ a odišiel. Skoro ma švaclo. Okamžite som dala výpoveď a mesiac ma nebolo. Keď som si to zrátala, bolo mi jasné, že som narazila na exemplárneho chruňa, čo ma mierne upokojilo.
Ale od toho času sa nemôžem zbaviť nervozity, a preto radšej takým situáciám predchádzam. Už vyše roka.“
Stisol som ju ešte tuhšie. „Neboj sa, zlato! Ja som, ako vidíš, neodišiel. Mám ťa rád ako nikoho na svete a radšej nepremýšľam. Nikdy som si síce nepomyslel, že až takto... Musel by som si položiť otázku, či nie som ešte stále iba náhradníkom.“
„Už nikdy žiaden náhradník. To ti sľubujem,“ vydýchla si. Ešte chvíľu sme ležali v objatí a každú sekundu som cítil, ako z nej napätie a nervozita opadá.
Niekto zabúchal na dvere. Vošiel Béla: „Neruším? Našli ste ten balík?“ Pozrel na Jane a sám si aj odpovedal: „Našli, ako vidím, sesternička. Kúpil som vám nejaké oblečenie a dal za dvere, ale, nebojte sa, nevošiel som dnu. Pripisujem ti to na účet, Miki. K tým dvom stovkám, čo si mi nezaplatil. A treba vstávať. Kapitán na druhú zvolal poradu. Ten vám velí? Ozaj. Chcete obed do postele, alebo pôjdete ku mne? Odporúčam radšej to druhé.“
Béla nás čakal pred vrátami ako nejaká gardedáma.
PORADA
Obed bol jednoduchý - pečené zemiaky a kyslé mlieko. „Nehnevajte sa, že je to také jednoduché. Nie som totiž žiadna reštaurácia a hlavne nič iného nemám. A sám to jem celú zimu. A nemám už ani cent. To viete, neplatiči. Rozbabrú robotu a nezaplatia,“ veľavýznamne na mňa žmurkol Béla. „Tak dobrú chuť.“ Nereagoval som. Vyriešim to hneď ako bude možné, pomyslel som si. Po tomto svojráznom úvode Béla priniesol veľkú misu pečených zemiakov a džbán kyslého mlieka. Otočil sa ešte raz a priniesol už tradičnú fľašku „niečoho tuhšieho.“
Mlčky sme jedli. Misu sme vymietli do posledného kúska. Feri poďakoval za nás: „Ďakujeme, pán domáci. Už dávno som nejedol takú dobrotu. A ostatným, ako vidím tiež chutnalo.“
Džony svoju spokojnosť prejavil takmer jasotom: „Ja som takú dobrotu jakživ nejedol. Origoš! Dáte mi recept?“ Dojedli sme a mlčali. Recept na pečené zemiaky s kyslým mliekom mohol pýtať skutočne len Američan.
Do izby vstúpil chlap v uniforme mestského policajta. Zdúpnel som. Kris! Kapitán ho predstavil: „Toto je Marián Frisko, Krisov brat, dvojča. Celý rok pátrame spolu. Ale k veci. Niečo sa deje. Celú oblasť obkľúčila armáda a sú tu aj agenti zo štátnej polície. Tuto Marián s nimi hovoril.
Marián sa ozval. „Asi chcú obsadiť LOVYSTRU. Majú svoje stopy a asi sa dostali niekde tam, kde aj my s kapitánom. Ale my sme asi ďalej, vďaka pánovi Parkinovi, ktorý tie naše stopy spresnil.“ Obrátil sa ku mne: „Môžete mi potvrdiť , že Kris je nažive?“
„Potvrdiť - nepotvrdiť. Mám to z druhej ruky, ale podľa nejakých experimentov s mojou pamäťou ešte pred zhruba týždňom nažive bol. Nechcem vzbudzovať nejaké falošné nádeje, ale aj ja osobne verím, že žije.“
„Aspoň niečo. Verím tomu.“ Marián sa skrčil do seba a bolo vidieť, že je napnutý ako struna. „Som za to, aby sme niečo podnikli mimo armády a policajtov. Tí sú schopní zo všetkého urobiť stalingradskú bitku.“
Kapitán vytiahol mapu a rozprestrel ju na stole: „Zrekapitulujem to, ak dovolíte.“
Porozoberali sme všetko zo všetkých strán. Novú informácii dal do obehu Marián, aj keď sa zatiaľ hodila len zdanlivo. „Tuto pod horou, medzi úložiskom a LOVYSTROU býva jeden zaujímavý chlap. Jeho pradedo či kto bol kedysi za komančov vysoký funkcionár. Tuším na ministerstve obrany. Potom sa ich potomkovia motali aj okolo úložiska, pri výstavbe aj správe. Hovorilo sa, že má byť založené niečo na spôsob mníšskeho rádu, čo bude uchovávať informácie o úložisku na stovky rokov, ale potom to utíchlo.
Ten dom pod horou - skoro hrad vraj postavili tiež ešte za komančov, keď tu bola vojenská základňa a úložisko sa ešte len plánovalo. Vraj to stavali vojaci z nakradnutého. Ale, ako vidíte, vtedy prešlo aj niečo také. Teraz k nemu chodievajú nejakí starí dedkovia. Videl som ich párkrát v lete, ako na verande hrali karty. Chodievajú sem každý mesiac a trávia spolu víkend.
Občas tam príde aj diplomatická limuzína a v nej jeden - dvaja muži v stredných rokoch. Aj sme s bratom skúšali zistiť, čo je to auto zač, ale okrem štátu sme sa nič nedozvedeli. Nejako sa mi to nezdá. Mám také tušenie, že s tým všetkým by mohli mať niečo do činenia. No dobre, poďme ďalej...“
Tuho som premýšľal. V hlave mi všeličo vírilo. A naraz som na to prišiel. „Kapitán, mal by si ten plán úložiska? Čo sú zakreslené tie silá?“ Kapitánovi asi tiež svitlo. Rýchlo vybalil plán.
Pokračoval som: „Myslím, že to mám. Pokúsme sa dostať do síl a do kaverny nejako zhora. A rýchlo, lebo tie svine sú ochotné tamojších aj pozabíjať. A ak armáda zasiahne, pravdepodobne sa tak aj stane zase ich pričinením podľa zásady že čo nezničil požiar dorazila voda. Verím, že to pôjde. Prevedieme túto lokálne súradnice - ako dobre že som ich kedysi zapísal do plánu - na GPS. Trafíme plus mínus meter. Odkopeme násyp, dúfam, že nebude moc hrubý. Nejako sa spustíme cez silo. Na dne bude buď nejaká príruba alebo aj ventilácia, alebo niečo také. Hodilo by sa aj niečo ako dynamit či semtex. Len ho tak mať.“
Kapitán ma potľapkal po pleci: „Výborne. Sám by som to lepšie nevymyslel. Má niekto ešte niečo? Či už za alebo proti?“
Béla ma tiež pochválil: „Áno, áno. A viem o jednom malom bagri. Z farmy. Potiahnem ho.“ Aj Marián sa pridal. „A ja viem o nejakej plastickej trhavine. Do večera tu bude.“
Kapitán to uzavrel: „Zatiaľ schválené. Ešte zostáva naša zostava. Podotýkam, že ide o dobrovoľníkov. A kto sa neprihlási sám, ten bude za dobrovoľníka menovaný z vyššej moci ! Alebo pomôže na povrchu. Ale to rozhodneme neskôr. Najmä tuto slečne Kalamit..., pardon Jane by som odporúčal držať sa ďalej. A to myslím vážne. Je z nás najkrajšia a po druhé, asi je tam vysoké žiarenie, a asi by sa nevedela zaručiť, že nie je tehotná“ - mrkol na mňa a Jane zasa na Bélu. „Ale vážne - vy dvaja choďte organizovať“ - to patrilo Mariánovi a Bélovi, „a my to ešte doladíme.“
Na poslednú chvíľu ma napadlo. „Zabudli sme na rebríky, náradie a laná. Kde by nejaké boli?“ Béla okamžite zareagoval. „Budú. V požiarnej zbrojnici. Potiahneme ich, len tuto mladý“, ukázal na Džonyho, „mi musí pomôcť. A ty, Janka choď radšej k mojim starkým a pripravte nám niečo na večeru!“ Lebo toto sa nemusí skončiť dobre." Neodhadol ju veru.
Džony zažiaril nadšením: „Juj, konečne úloha pre intelektuála. Vykrádať hasičov. Život je pestrý.“
„OK. Sme dohovorení. Stretneme sa na mieste pri plote, o šiestej už bude skoro tma. Ja ešte skontrolujem zbrane.“
Začal s prácou, Zistili sme, že chýba môj samopal. Zostal asi v Čertovi. Ostatné zbrane aj muníciu sme rozobrali, vysušili a namazali. Aj zásobníky, náboj po náboji. Boli tamo bezplášťové náboje, plastiková nábojnica pri výstrele zhorela spolu s prachom. Ľahké, takzvane bezpečné. Guľka sa pri zásahu rozpľaskla a veľmi nezranila, ale riadne omráčila alebo dolámala rebrá či končatiny. To boli obranné náboje, útočné už fungovali klasicky. Obliekli sme sa a vystrojili.
Kapitán zavelil: „Ideme! Trochu si to tam najprv obzrieme, než prinesú potrebné veci.
