Po zavezení paliva a naliatí ťažkej D2O do reaktora v októbri 1972 fyzikálne spúšťanie vyvrcholilo dosiahnutím „kritického“ stavu, tzn. reťazovej štiepnej reakcie. Stalo sa to na nočnej zmene dňa 24. októbra. Prvý generátor bol pripojený k sieti na Vianoce, 25.12.1972 o 1500. Bol som vtedy v službe na odpoludňajšej zmene. Aj ranná zmena zostala na pracovisku. Jednak chceli byť pri tom, jednak existovalo pravidlo, že zmeny sa odovzdávali pri ustálenom stave, čo ale nebol ten prípad. Na velíne bolo natrieskané, nedalo sa tam pohnúť. Márne boli výzvy zmenového inžiniera, aby nezúčastnené osoby opustili velín. A takých tam bolo veru dosť.
Výkon elektrárne sa postupne zvyšoval, ale spolu s tým sa začali prejavovať prvé problémy. Našli sa netesnosti na výmenných plochách parogenerátorov a tiež sa zistilo, že izotopická čistota D2O postupne klesá. Netesnosti PG boli čoraz častejšie a ku koncu prevádzky v rokoch 1975-76 už boli na každodennom poriadku. Projektované úniky CO2 boli pôvodne okolo 100 kg za hodinu, časť z nich bola vratná, časť bola ale nenávratne stratená.
Prevádzka elektrárne bola prerušovaná neustálymi, plánovanými ale najmä neplánovanými odstávkami. Elektráreň viac stála ako bežala. Pamätám sa, že najdlhšie v kuse bez prestávky bežala hádam len niečo cez dva mesiace.
Významnú úlohu pri spúšťaní zohrali sovietski špecialisti. Až na výnimky to boli vynikajúci odborníci, najmä v odbore jadrovej fyziky. Mali prax z pionierskych rokov jadrovej techniky v Sovietskom zväze. Pamätám si rozprávanie jedného z nich o svojich zážitkoch pri vývoji ponoriek s jadrovým pohonom. Pracoval na nejakej základni pri Murmansku. Spomínal na príbeh, ako boli trestanci (akože ináč v Sovietskom zväze), ktorí vymieňali palivo v testovaných ponorkách prevážaní späť do gulagu. Autobus, čo ich viezol von cez vrátnicu vraj tak žiaril, že začali húkať aj hlásiče rádioaktivity v ich projekcii.
Sovietski špecialisti však zanechali aj negatívnu stopu. Naše vedenie sa na nich bezvýhradne spoliehalo a alibisticky sa schovávalo za ich odporúčania. Mali pomerne silný vplyv aj na kádrovú politiku. Neskôr v časoch výstavby a spúšťania V-1 mali dokonca aj rozhodovacie právomoci.
Práca na zmeny začala byť únavná. Hovorilo sa tomu „zmenový kolotoč.“ Človek strácal pojem o čase. Ranná, poobedňajšia, nočná, potom voľno, v ktorom sa človek akurát tak vyspal po nočných. A zase dookola. Rytmus nášho života sme si už neurčovali sami. Ako ta myš v klietke. Neustále beží, klietka sa točí, ale ona je stále na tom istom mieste. Nakoniec je jedno, či beží alebo stojí.
Oddelenie vývoja
Vyslobodenie zo zmenového kolotoča prišlo samo od seba. Koncom roku 1974 ma preradili na práve založené oddelenie vývoja a rozvoja. Bol to zlom ako pri prechode z ríše zla do ríše dobra. Hlavne že som sa definitívne dostal preč od Joža, môjho „obľúbeného“ vedúceho. I naďalej sme na seba narážali, ale už som bol v inom položení a najmä s pomerne silným zázemím a podporou od nových vedúcich. Bol som zaradený na pozíciu „samostatný konštruktér“. Úprimne povedané, nikdy som ani netušil, že práve tadiaľto by mohla smerovať moja kariéra.
Vedúcim oddelenia vývoja bol inžinier František H., ktorého som predtým trochu poznal zo zmien. Robil zmenového inžiniera v časoch, keď som slúžil na turbokompresoroch. Už vtedy začínal byť uznávaný odborník miestneho formátu.
Franto, ako ho všetci familiárne volali bol hlavne dobrý človek. Patril k tým náročnejším vedúcim, ale jednal priamo a čo povedal to platilo. Práve preto bol obľúbeným vedúcim s ľudským a neskoršie aj priateľským prístupom k nám, podriadeným. Aký kontrast v porovnaní s Jožom!
Práca bola zaujímavá, mali sme príležitosť riešiť všetky aktuálne úlohy a boli sme pri informáciách. Nejaký perspektívny a plánovaný vývoj to síce nebol, plnili sme skôr operatívne úlohy, ale pre začiatok to stačilo.
Pozitívnym znakom dennej prevádzky bola prítomnosť žien, ktoré na zmenách, až na chemické laborantky úplne chýbali. Prostredie väčšinou skrášľovali a zjemňovali. Pracovali ako techničky aj administratívne pracovníčky. Škoda, že v tom období na stredných školách ešte neexistoval študijný odbor „technická administratíva“. Namiesto niektorých pre ich prácu neužitočných technických predmetov sa mohli vzdelať na pre technickú administratívu užitočnejšie činnosti. Ale aj tak pracovali zodpovedne a vytrvalo. Drvivá väčšina z nich na elektrárni zotrvala od ukončenia školy až do dôchodku.
Nuž ale aj táto práca mala svoju odvrátenú stránku. Pri realizácii rôznych úloh sme obyčajne asistovali priamo na mieste zväčša v aktívnom prostredí. Paradoxne sme potom dostávali väčšie dávky ožiarenia ako pravidelná obsluha, ktorá sa do takých situácii a priestorov nikdy ani nedostala. A pretože sme neboli vedení ako pracujúci v kontrolovanom pásme, nemali sme za to ani žiadnu finančnú kompenzáciu. Z počiatku to nebolo nejako zvlášť výrazne, ale postupom času, ako sa zhoršovala radiačná situácia v elektrárni a najmä ako si všetci vedúci na takýto systém zvykli to už začalo prekračovať hranice únosnosti.
Tematické úlohy a zlepšováky
Jedným z problémov, ktoré sme sa snažili riešiť bola klesajúca izotopická čistota ťažkej vody a jej úniky do chladiaceho plynu. Nádoba s ťažkou vodou vo vnútri reaktora bola s chladiacim plynom voľne prepojená a obyčajná voda z vlhkého plynu sa dostávala do ťažkej vody. Vznikol nápad tieto dve média od seba oddeliť. V podstate to bolo technicky nemožné. Na riešenie tejto úlohy bola dokonca vypísaná celoštátna tematická úloha s odmenou štyridsať tisíc korún, čo predstavovalo zhruba jeden až dva ročné platy. Prišli dva návrhy riešení, jeden väčší nezmysel ako druhý. Ten druhý by si bol dokonca vyžiadal vyhodenie starého reaktora a jeho náhradu novým, prakticky nefunkčným.
Tematické úlohy, podnikové či celoštátne bol vtedajší fenomén, ktorý bol založený na domnienke, že aj tie najzložitejšie technické problémy je možné vyriešiť pomocou zdravého sedliackeho rozumu. S jednou som sa stretol ešte pred spustením elektrárne. Na technologických kanáloch bol problém s teflónovými tesniacimi krúžkami. Úloha bola vypísaná na tému „náhrada teflónu iným vhodným materiálom!“
Aj ja som sa zúčastnil. Navrhol som jednoduché riešenie, ktoré som popísal v jednej vete tak, že som navrhol nahradiť sovietsky teflon americkým. Nedostal som na to ani odpoveď, čomu som sa nedivil. Ale asi som to trafil, pretože náhle problém prestal existovať a nové tesnenia už tesnili.
Takto jednoducho si naši súdruhovia predstavovali technický vývoj. To, čo vyvinuli na západe za milióny dolárov mal u nás niekto vymyslieť na kolene za dvadsať tisíc korún.
Podobným úkolom bola celoštátna úloha „náhrada piva v horúcich prevádzkach iným nápojom“. Niekto mal problém v tom, že v hutách a valcovniach ocele, kde bola teplota okolo štyridsať až päťdesiat stupňov pili robotníci nízko alkoholické pivo. Každý za zmenu vypil zo dvadsať aj viac takýchto pív, pretože ináč sa také pracovné podmienky nedali prežiť. V hutníckej prevádzke pivo roznášala služba, bolo zadarmo a spotreba bola veľká (dnes sa tomu hovorí „pitný režim“).
Keby som vedel nahradiť pivo, jeden z najstarších kultúrnych nápojov na svete známy už od čias výstavby egyptských pyramíd, asi by som bol niekde inde. Coca cola a iné podobné kompánie by ma na kolenách prosili o recept. Ale súdruhovia si to opäť predstavovali jednoducho, za nejakých dvadsaťtisíc.
Boli aj podnikové tematické úlohy. Ešte pred mojim nástupom na technický odbor vedúci Jožo vypísal jednu, ktorá mala riešiť problematiku merania a signalizácie množstva oleja, ktorý prenikal cez prevádzkovú upchávku turbokompresorov do primárneho okruhu. Obsluha turbokompresorov každú hodinu kontrolovali v priezore kvapky oleja, ktoré prešli cez upchávku a kvapkali cez drenážny systém do filtračnej stanice.
Samozrejme, že vyhralo riešenie, ktoré podal jeho obľúbený zmenový majster Berco. A toto riešenie bolo veľmi rýchlo aj realizované a odmena bola urýchlene vyplatená. Nič to nemenilo na tom, že obsluha i naďalej kontrolovala kvapky vizuálne. Časom zariadenia podľa zlepšováka prestali fungovať a nikto sa im už nevenoval.
Lenže dvojici Jožo a Berco sa to málilo a na uvedené zariadenie si podali prihlášku vynálezu! Ale čo čert nechcel, posúdenie tejto prihlášky som okrem Joža dostal na starosť aj ja. Jožo samozrejme „vynález“ do neba vynachválil, najviac sa venoval jeho novosti, čo bola základná podmienka pre prijatie vynálezu.
Už neviem akým činom sa mi práve vtedy dostala do ruky kniha „Príručka pre kúrenárov“ od autorov Recknagel a Sprengler z Nemecka. A tam bol popis presne takého „vynálezu“! A obrázok sa úplne zhodoval s prihláškou našich špekulantov. Akoby ho obkreslili cez kopirák. Teda určite ho obkreslil Jožo, lebo Berco takú hrubú knihu v živote asi nečítal. Prihláška vynálezu bola preto zamietnutá, čo mi u Joža samozrejme opäť vôbec neprospelo, ale vtedy som si to už užíval.
Zaujímavosťou tohto obdobia boli aj prihlášky vynálezov na tému perpetuum mobile. Tie musel patentový úrad rozoslať na stovky organizácii v celej republike, aj keď bolo na prvý pohľad jasné, o čo ide. Základným znakom všetkých „vynálezov“ boli sústavy pák, prevodov, plavákov či iných mechanických prvkov, do ktorých stačilo len brnknúť prstom, a všetko sa už potom malo točiť naveky. Niektoré prihlášky sa ani netajili, že ide o perpetuum mobile a hneď v úvode popreli všetky fyzikálne zákony. Napríklad „Paralelografické páčidlo na množenie energie“ navrhol „vynálezca“, ktorý sa dokonca tituloval ako inžinier. Výhodou malo byť že „...energia na vstupe je nižšia ako na výstupe!“ Tento vynálezca mal ale paradoxne pravdu v tvrdení, ktorým svoj nápad uviedol. Že „budúcnosť ľudstva nespočíva v rope, uhlí, atóme, ale v zdravom rozume“.
Do tej doby najväčším zlepšovákom v A-1 bol nápad nahradiť plášť reaktorovej sály, pôvodne navrhnutý z betónových panelov vlnitým eternitom. Teda prakticky tým najslabším možným materiálom, ktorý chránil akurát tak pred dažďom. Po reaktorovej sále lietali vrabce. Autorom nebol nikto iný ako Kristián K., budúci riaditeľ.
Takým typickým prípadom nezmyselného „zlepšovania“ je história zbíjačky, ktorá sa používala v uránových baniach. Zbíjačka pôvodne mala vedenie klinu z bronzu. Bol to materiál s vynikajúcimi funkčnými vlastnosťami. Ale bol pomerne drahý a ako všetko užitočné bol v tej dobe nedostatkový, za devízy. Tak nejaký chytrák podal zlepšovací návrh a nahradil bronzové puzdro plastikovým, lacným a jednoducho vyrobiteľným. Ušetril bronz a tým aj cenné devízy.
V uránových baniach sa však plastikové puzdro rýchlo opotrebovalo. Tak nejaký miestny zlepšovateľ podal zlepšovací návrh, ktorého predmetom bola náhrada plastového puzdra bronzovým. Zlepšil trvanlivosť zbíjačky a skrátil prestoje pri ťažbe. Vyvrcholilo to do stavu, že z nových zbíjačiek ešte pred prvým použitím plastové puzdro vybrali a nahradili ho bronzovým, ktoré vyrobili v dielňach údržby.
Vrcholom zlepšovania a manipulácii bol zlepšovací návrh a vynález, ktorý bol podaný pod menom vtedajšieho ministra palív a energetiky Vladimíra Ehrenbergera (a kolektívu). Mal námet „spôsob dobývania nerastného ložiska...“ a z hľadiska dnešného chápania ochrany prírody išlo o skutočný horor. Princíp riešenia spočíval v tom, že do rudného ložiska sa navŕtali sondy, cez ktoré sa doňho na jednom konci pumpovala kyselina a na druhom sa zase čerpala späť, už obohatená o rozpustený príslušný kov. Patent sa využíval pri ťažbe uránu, keď sa pod zem vháňala kyselina fluorovodíková a čerpala sa späť aj s hexafluoridom uránu. Išlo údajne o celé vlaky kyseliny, z ktorej sa na povrch dostal už len zlomok. Aj takto sme Sovietskemu zväzu platili daň z priateľstva na večné časy.
Pikniky a alkohol
Na technickom odbore bola dobrá partia. V čase môjho nástupu tu už fungovala „brigáda socialistickej práce“, zjednodušene BSP. Z jej kroniky som čerpal niektoré fotografie. Napriek politickému pozadiu takýchto brigád tejto nemožno uprieť aj pozitívne prínosy. Bolo to organizovanie takzvaných „kvartálnych osláv“, zjednodušene piknikov. Oslavy spočívali v tom, že každý štvrťrok sa členovia brigády, fakticky celého odboru zišli mimo pracoviska a každému pracovníkovi, ktorý mal v tom kvartáli narodeniny či meniny zablahoželali. Schádzali sme sa na rôznych miestach, či už na podnikovej chate, mestskej veži v Trnave alebo pri Váhu v Piešťanoch. Trochu sa tam popilo, debatovalo, jednoducho obyčajná ľudská zábava.
Pretože v podniku bola iná prax. Alkohol na pracoviskách bol síce zakázaný, ale to bola čistá formalita. Nebolo dňa, aby sa na nejakom pracovisku nekonala nejaká pitka. Vedúci to tolerovali svojskými spôsobmi. Niektorí sa takýchto pitiek zúčastňovali bez výčitiek, niektorí ich potichu akože nevideli. Obyčajne do takejto miestnosti ani nenakukli.
Najvypuklejšie to bolo na Jozefa. Na piatom poschodí, kde sídlila dozimetria bolo asi päť Jozefov. Vždy 19. marca odpoludnia sa odtiaľ šíril areálom bujarý spev. Časom sa situácia zmiernila, ale aj tak bola v tomto ohľade kritická.
Riaditeľ nepil ani zámerne nevyhľadával takéto situácie a nepoznám prípad, že by za takéto konanie bol niekto nejako prísnejšie potrestaný. Možno to bolo tým, že iný Bulhar z odboru investícii, vychýrený alkoholik bol údajne nejaký jeho príbuzný, vraj synovec. Toho by bol musel rovno vyhodiť.
Takéto praktiky trvali dlho, až do osemdesiatych rokov, keď už bola v prevádzke elektráreň V1. Skončili sa až s koncom komunizmu.
Na zmenách sa takéto kolektívne pitky nekonali, aj keď nejaké to pivo sa pred zmenou určite vypilo.
Na jeseň roku 1975 sa skončila veľká rekonštrukcia elektrárne, pri ktorej sa opäť dalo do riadnej prevádzky všetkých šesť turbokompresorov. Elektráreň bola pripravená preukázať, že je schopná dosiahnuť projektové parametre. Táto nádej však trvala len jeden a pol mesiaca.
Nabudúce havária kanála H-05
