HAVÁRIA C-05
V utorok 22.2.1977 som letel z Prahy a okolo 18,00 hodiny sme mali pristáť v Piešťanoch. Lietadlo krúžilo nad trnavskou tabuľou. Videl som celú A-jedničku ako na dlani. Z chladiacich veží stúpala para. Vtedy som ešte nevedel, že tu paru už viackrát neuvidím. Pristali sme v poriadku a ja som sa ponáhľal domov, pretože manželka bola tesne pred pôrodom. A naozaj, večer som ju odviezol do pôrodnice a druhý deň sa nám narodila dcérka. Vtedy som ani nepomyslel na to, že na jej osud mohla mať vplyv aj Atómka. Dnes som o tom pevne presvedčený.
V stredu ráno, ešte pred jej narodením ma v práci čakala správa ako blesk z jasného neba. V čase, keď som krúžil nad Atómkou som ani nepomyslel na to, že práve bojuje svoj posledný boj.
Okolo osemnástej hodiny prebiehala výmena palivového článku na kanáli C-05. Pri spúšťaní článku do aktívnej zóny, pri takmer dvojtretinovom výkone elektrárne došlo ku katastrofe. Palivový článok sa pri zasúvaní do aktívnej zóny prehrial a začal sa taviť. Pritom sa prepálila aj kesónova rúra avialovej nádoby. Ťažká voda začala vytekať do plynového okruhu. Obsluha odstavila reaktor a zachránila asi dve tretiny objemu ťažkej vody tým, že ju odpustila do zásobných nádrží.
PARTIZÁNI V AKCII
Tentoraz bola príčina na rozdiel od H-05 skutočne jednoduchá. Pri montáži palivového článku sa doňho vysypala časť silikagelu, ktorý slúžil na pohlcovanie vlhkosti. Guľôčky s priemerom 3 až 5 milimetrov sa zachytili medzi palivovými prútikmi v kazete a obmedzili prietok plynu.
Pracovníci montáže palivových článkov silikagel vysali vysávačom a odstránili pinzetou, len to, čo videli v hlavici. Guľôčky však medzitým prepadli do článku hlbšie a zachytili sa na dištančných mriežkach pozdĺž palivových prútikov.
Navyše v spodnej časti palivového článku bol ešte takzvaný „lapač“. Pôvodným poslaním lapača bolo zachytiť prípadné uvoľnené palivové prútiky, aby sa nedostali do primárneho okruhu. Nikto si pri návrhu neuvedomil, že pri takejto situácii by sa mohol „zapchať“ článok, a tým by sa znemožnilo jeho chladenie. Takže takáto havária bola viac-menej už dopredu naprojektovaná...
Nebudem sa zaoberať tým, že aj za tohto stavu sa havárii dalo predísť tak, že pri prekročení teploty plynu na výstupe z článku bolo treba operáciu buď prerušiť alebo dokonca havarijne odstaviť reaktor. Situácia však nebola taká jednoznačná. Meranie teploty bolo z technologických príčin na chvíľu prerušené a keď sa obnovilo, pár minút trvalo, kým mu niekto uveril a potom už bolo neskoro.
Nepoznám detailne prevádzkové predpisy pre montáž palivového článku ani podmienky, za ktorých ho technická kontrola mohla schváliť ako spôsobilý k zavezeniu do reaktora. Viem si však predstaviť situáciu, keď po odstránení viditeľných zrniek silikagelu z hlavice článku stáli technici pred problémom, ktorý ich rozhodovacie právomoci ďaleko prevyšoval. Nemali žiadne technické prostriedky, ktorými by zmerali odpor článku. Nemali ani žiadnu ľudskú či odbornú technickú podporu svojich nadriadených. Ale tú zrejme po svojich skúsenostiach ani nehľadali.
Vedúcim oddelenia montáže palivových článkov bol inžinier Milan, podľa svojej čiernej hrivy v štýle afro prezývaný aj „Angela Davisová“. (A.D. bola členkou radikálneho hnutia „Čierni panteri“ v USA. Jej meno sa stalo známym v súvislosti s neúspešnou väzenskou vzburou, pri ktorej zahynulo niekoľko ľudí. A.D. bola označená za vinníka a veľmi intenzívne stíhaná. V rámci kampane „Slobodu Angele Davisovej“ jej príbeh slúžil komunistickej propagande. Pochodila všetky komunistické krajiny ako symbol rasového útlaku v USA).
Účes Milana ale nebol jeho jediným výrazným znakom. Aj vďaka rečovej chybe, ale najmä nízkemu intelektu nebol schopný dať dohromady nejaký súvislý prejav. Svojej práci zjavne nerozumel. Ale ako údajný bývalý partizán (v čase SNP mal 14 rokov, teda chodil do základnej školy) nemal so svojou kvalifikáciou žiadne problémy.
A navyše aj majster Matej (prezývka Maco), ktorý mal v ten deň v dielni montáže palivových článkov službu, svojho vedúceho takmer presne kopíroval. S intelektom kočiša sa venoval najmä „činnosti“ v červených odboroch, jeden čas bol dokonca predsedom celozávodnej odborovej organizácie. K jeho vrcholným pracovným úspechom patrilo, keď na prvýkrát trafil do dielne.
Pri takomto stave priameho vedúceho manažmentu a najmä pri neustálom tlaku vedenia na splnenie plánu výroby sa nemožno čudovať, že pracovníci uvažovali ako sa vyhnúť prípadným nepríjemnostiam. Ale tie prišli aj tak.
PRÁVO BOLO TRIEDNE
Samozrejme, po takejto udalosti nastúpilo vyšetrovanie, trestné oznámenia a súd. A ako bolo vtedy zvykom sa hľadali skôr obete ako vinníci. Súd rozhodoval s prihliadnutím na to, že právo v tom období bolo „triedne“, teda neplatilo pre všetkých rovnako. To znamenalo, že prvoradou úlohou súdu nebolo vylúčiť všetky pochybnosti a nájsť a odsúdiť pravých vinníkov, ale prihliadať na zásady triedneho boja, teda na politickú príslušnosť. Ľudovo povedané znamenalo to konať tak, aby sa primárne z konania vylúčili komunisti. Komunista nemohol byť odsúdený. Ak sa tomu už nedalo vyhnúť, pred procesom ho pre istotu vylúčili zo strany.
To, že právo je aj dnes na celom svete poplatné aj iným, hlavne politickým či osobným záujmom ako čistej spravodlivosti plne rešpektujem. Ale nedá mi na tomto mieste nepripomenúť, že aj napriek tomu sa komunistické chápanie práva aj súdneho poriadku od iných, konkrétne anglosaského porotného systému podstatne líšilo (a toto u nás trvá v mierne pozmenených formách až dodnes).
Bol som na jednom súdnom pojednávaní a poviem vám, stálo to za to. Trojčlenný senát pozostával z profesionálneho sudcu a dvoch tzv. „sudcov z ľudu“, ktorí sa k tejto funkcii dostali za odmenu ako perspektívne stranícke kádre. Odmenou im bolo, že sa z času na čas uliali z práce a cítili sa tak veľmi dôležití. Na tomto pojednávaní jeden zo sudcov z ľudu po chvíli zaspal, hlava mu odkväcla a na talár, ktorému sme pri príchode súdu všetci vzdali povstaním úctu mu vytekala hustá slina. Nemal som možnosť dať mu fúkať, ale na to, že mal už od rána „nakúpené“ by som stavil aj celú výplatu.
Sudcovia z ľudu tam sedeli ako sviece vedľa pomníka. Sudca mal rozsudok už dopredu napísaný, obhajca ex-offo niečo zahundral o prihliadnutí k predošlej bezúhonnosti obžalovaného a bolo po všetkom. Inkriminovaný sudca z ľudu sa pri vynesení rozsudku tiež postavil a trochu sa kývajúc asi nechápal, kde sa to ocitol...
V porotnom systéme, kde o vine a nevine rozhoduje jednohlasne dvanásť porotcov a sudca rozhoduje len o výške trestu je asi podstatne ťažšie ovplyvniť rozsudok. A súdni znalci musia presvedčiť porotu vo všetkých detailoch. Súdny znalec je v podstate tiež len obyčajný svedok. Naši sudcovia ich odborné posudky neštudujú. Im stačí, či znalec iba otočí palec hore - či dole.
Aj to, že v tomto tragickom reťazci boli súdení len ti poslední po úroveň majstra svedčí o účelovom konaní odriadenému záujmom strany. Majster, nám už známy Maco sa tam dostal ako účelová obeť, ktorú vlastní spolustraníci hodili levom. Bránil sa skutočne originálnym spôsobom, ktorý by bežnému smrteľníkovi asi ani neprišiel na rozum. Na kontrolnom lístku mal v ten kritický deň „odpichnutý“ odchod až o polnoci, aj keď mu riadna zmena mala končiť o desiatej večer. Takto si totiž obyčajne vyrábal veľmi dobre platené nadčasy. Ale pred súdom tvrdil, že z práce odišiel hneď popoludní krátko po príchode na zmenu, teda ešte pred haváriou! Je ale pravdou, že keby tam aj bol, nič by sa asi nezmenilo.
Každý rozumný sudca by sa musel nad takým úbohým stavom pracovnej disciplíny rozplakať a oslobodiť obžalovaných už len preto, že v takom prostredí sa jednoducho nedalo zodpovedne pracovať. A samozrejme potom by mali byť obžalovaní a súdení všetci, až po riaditeľa podniku.
Proces sa preťahoval a obvinených nakoniec vyslobodila amnestia. Milana sa vedenie zbavilo na svoju dobu tradičným spôsobom. Poslali ho za námestníka do pekární. Tam nemohol napáchať veľké škody. Aj keď o kvalite chleba by sa možno dalo pochybovať.
Na jednom internetovom blogu Ivana (), bývalého vedúceho odboru, ktorý okrem iného pripravoval aj prevádzkové predpisy a v dobe tejto havárie bol vedúcim odboru, kde sa montovali palivové články (!) som sa prečítal jeho vyjadrenie. Ako bývalý komunista a spolupracovník ŠtB tých najvyšších kategórii tam celú situáciu zľahčuje v neprospech technikov a samozrejme si ju ohľadne seba a vôbec manažmentu prikrášľuje. Údajne pracovníci neboli pod tlakom, veď do tých čias nikoho nezatvorili ani neprepustili z práce, nanajvýš tak niektorí prišli o prémie...
Nuž, skutočne nikoho nevyhodili. Ale hrozilo to každú chvíľu a nikto nechcel byť prvý. Každú udalosť včítane havarijného odstavenia reaktora vyšetrovali policajti. Nikto si nebol istý čo všetko mu prišiju za krk. A o tom, že sa žiadnej podpory „zhora“ nedočká nikto nepochyboval.
Prevádzkové predpisy začínali aj končili všeobecnými frázami, ktoré sa vždy dali vyložiť účelovo. Teda tak, aby prípadná vina padla na ten najslabší článok a vyššie stupne zostali nedotknuté.
Autor Ivan tvrdí že, (citujem z blogu):
„... čo bolo vlastne základnou príčinou havárie A-1, ale aj Černobyľu a TMI, to bola nezdravá psychóza za každú cenu udržať výkon, ktorá vychádzala z predpokladu, že predpisy nie sú domyslené a prevádzkový personál dokáže v priebehu pár sekúnd vymyslieť lepší postup. K niektorým detailom: Technológia. Nebola dokonalá, A-1 bola prototypom s mnohými nedostatkami, ale dala sa podľa prevádzkových predpisov bezpečne prevádzkovať. Určite by bola kvôli technológii odstavená po krátkom čase (môj odhad: max. po dvoch - troch rokoch). Prevádzkový personál: Bol pod tlakom vyššie uvedenej nezdravej psychózy, ale za náhodné, nesprávne odstavenie okrem straty prémií nič nehrozilo. Nik nebol preto prepustený. Je známe, že v EBO mala kancelárie ŠtB (celé jedno poschodie), ktorá sledovala celé dianie, či nejde o sabotáž, či sa dodržiava utajenie (niektorí pracovníci pracovali aj na veciach „prísne tajných zvláštnej dôležitosti“) a ich veľmi časté kontroly a previerky na pokoji nepridávali. Nik ale nebol za celý čas zadržaný a pod. Prevádzkový personál prešiel stážou v ZSSR, ale k trenažéru sa to nedá prirovnať. Vedel však, že by mal predpisy dodržiavať. Preto napr. zodpovedný pracovník mal byť v reaktorovej sále v čase výmeny. Viem čo robil v tom čase a nemalo to prioritu. Prevádzkové predpisy: Boli a vyšetrovatelia aj súd ich uznal za dostatočné. Bola snaha odvolávať sa na nedostatky v predpisoch, ale ukázalo sa, že pamätali aj na takéto situácie. Všetky vydané a podpísané predpisy boli platné a pokrývali svojou účinnosťou všetky prevádzkové stavy. Tvrdenie o opaku je mylne. Fakt je, že reaktor sa často prevádzkoval v stave, keď mal byť podľa predpisov odstavený. Bralo sa to ako úspech prevádzkového personálu a nedostatok predpisov (psychóza). Bola aj bezpečnostná správa (mám ju dodnes). V predpisoch bol aj príkaz odstaviť reaktor v každej neštandardnej situácii. Nie je to dnešná novinka, ale v tom čase sa nebrala dostatočne vážne.
Takto zmýšľal nielen dotyčný bloger, ale aj väčšina vrcholového manažmentu EBO. To oni prijali plán výroby, čo sa stalo aj ich fetišom. Nikto z nás technikov nemal zvláštny záujem na plnení plánu, pretože sme ho nijako nemohli ovplyvniť. A za tých pár korún prémii to technikom nestálo za snahu. Robotníci by sa ako vždy asi verbálne búrili, ale nakoniec by sa prémie nejako uhrali, ako vždy.
Prevádzkovať elektráreň podľa predpisov sa jednoducho nedalo. Keby sa malo postupovať striktne podľa predpisov, každý zmenový inžinier by musel po pár minútach po príchode na velín elektráreň odstaviť. Možno by mu to prešlo raz, ale určite nie dvakrát, a „letel by.“
Bol som priamym účastníkom situácie, keď zmenový inžinier oznámil vrchnosti, že ide reaktor odstaviť, pretože prevádzka je proti predpisu. Nebol som z ich zmeny, ale ťahal som šestnásť hodinovú zmenu. Pracovník, ktorý ma mal vystriedať po nočnej totiž nenastúpil. Nastupujúci zmenový inžinier Igor, zhodou okolností jeden z mala, čo nebol registrovaný v zoznamoch ŠtB sa rozhodol elektráreň podľa predpisu odstaviť. Už sme boli za bodom, keď zásoby CO2 klesli pod hranicu, kedy sa mala elektráreň podľa predpisu odstaviť plynule a rýchlo sme sa blížili k stavu, keď zásoby klesnú na nulu a elektráreň bude treba odstaviť urýchlene. Vtedy sa pre takéto stavy používal pojem „havarijné odstavenie“.
Zmenový inžinier oznámil svoj úmysel vrchnosti a začali sme s prípravou na odstavenie. V krátkom čase tam bola celá suita. Samozrejme, striktne to zakázali a nariadili elektráreň prevádzkovať ďalej, hoi už nebolo ako a čím!. Zmenový inžinier od vedenia žiadal, aby to ako výnimku z prevádzkového predpisu zapísali do knihy príkazov. Následne dostal odpoveď, aby poslúchal a „držal hubu.“ Nikto nikam nič nezapísal a tobôž nepodpísal. Boli sme označení za "obyčajných zbabelcov"!
Vedenie sa rozbehlo naháňať cisternu s CO2, ktorá už putovala naprieč republikou zo Zálužia u Mostu a každú chvíľu niekto volal na velín, aký je tlak plynu v chladiacom okruhu a ako dlho ešte vydržíme. V skladoch nebolo nič a tlak v okruhu už začal klesať do takej miery, že sme museli začať znižovať výkon.
Cisterna s CO2 nakoniec okolo obeda prišla, ale než sa stočila a doplnilo sa na menovitý tlak v chladiacom okruhu, stav zásob bol zase pod limitom. Asi týždeň trvalo, kým sa ako tak zhromaždila bezpečná zásoba. Ono totiž ani u dodávateľa nemali žiadne veľké zásoby. EBO už požadovalo trikrát viac, než bol pôvodný kontrakt podľa projektu.
Opäť si dovolím pripomenúť, že v právnom štáte by súd všetkých zúčastnených oslobodil už na prvom pojednávaní. Tam totiž obyčajne pochybnosti svedčia v prospech obžalovaných, tu to bolo naopak, Nech bola v prevádzkovom predpise akákoľvek alibistická formulka, určite tam nebolo napísané, že pri podozrení z upchania článku ho treba vyzmetkovať. Pretože pri prvom takom hlásení a vyradení a rozobratí článku by sa už nikto ďalší neodvážil takéto niečo nahlásiť. Ak by články boli čisté, „letel by“ pre sabotáž. Ako keď niekto dnes nahlási, že v škole je bomba.
Nakoľko nebola žiadna povinnosť a možnosť, ako objektívne preskúmať vnútro článku, každý pracovník sa mohol domnievať, že po odstránení silikagelu z hlavice, čo sa dalo vizuálne ako tak skontrolovať, je už všetko v poriadku. Iste, mohol sa aj domnievať, že nie je, ale to sa mohol už štyri roky dozadu pri každom článku. Ale žiadny predpis mu výslovne nepredpisoval, ako má uvažovať. Formulácie typu „...konať tak, aby nebola narušená bezpečnosť“ chránili len šéfstvo. Po havárii už bol každý múdry, včítane vyšetrovateľov či sudcu. To, že prevádzkové predpisy boli v poriadku, mohol vysloviť skutočne len komunistický sudca. Neviem si totiž predstaviť, žeby nejaký sudca mohol tým predpisom čo i len trochu porozumieť.
Do takýchto nejasných pracovnoprávnych vzťahov sme sa dostávali doslova každodenne. Ešte ako operátor som zažil situáciu, ktorá ma dlhšiu dobu strašila. Po nástupe na rannú zmenu, keď bol reaktor odstavený som dostal príkaz odstaviť turbokompresory pracujúce na 3000 otáčkach a nechať v prevádzke len dva na 600 otáčkach. Bol to bežný stav aký sa používal pri dlhodobejších odstávkach elektrárne. Zmanipulovali sme to bez problémov. Teplota na výstupe z reaktora po odstavení hlavných pohonov turbokompresora začala mierne stúpať, ale aj to bolo zo začiatku bežné. Nastavovali sa nové stavy v systéme chladenia. Stúpanie teploty sa však nezastavilo, ale pozvoľne narastalo. Našťastie som si to všimol a ohlásil som problém zmenovému inžinierovi.
Čerpadlá núdzového napájania vodného chladenia, poháňané priamo z diesel agregátov pracovali v poriadku. Tlak na výtlaku čerpadiel bol dokonca vyšší, ako vyžadoval štandard. Spolu s majstrom primárneho okruhu sme znova a znova kontrolovali nastavenie armatúr na okruhu chladenia. Na takéto situácie sme používali ilegálny „havarijný prechod“ z velína do kontrolovaného pásma. Kľúč od neho mal len zmenový inžinier. Používali sme ho vtedy, keď bolo treba ísť urýchlene „do primáru“ a na štandardný prechod cez hygienickú slučku nebol čas. Uzatvárací diaľkovo ovládaný ventil na prívode chladiacej vody sme pre kontrolu otvorili aj zatvorili, skontrolovali sme aj polohu armatúr na turbokompresoroch, a zase nič. Teplota už stúpla na podstatne vyššiu hodnotu než bolo v takých prípadoch obvyklé. Zobral som si znova ten kľúč od „havarijného prechodu“ a znovu sme skontrolovali ventily po trase. Pre istotu sme skúšali zatvoriť a potom znova otvoriť aj jeden ručný ventil na trase chladiacej vody. Nemohli sme s ním ani pohnúť, čo sme si mylne vysvetľovali, že je otvorený.
A pes bol zakopaný práve tam! Ventil bol zatvorený-preto ten vyšší tla kpred ním! Nedal sa otvoriť, pretože bol zablokovaný tlakom vody! Bežal som na velín a vypol čerpadlo - aj tak pracovalo zbytočne. Majster otvoril ventil, ja som čerpadlo spustil znovu a s úľavou som pozoroval, ako teplota chladiaceho plynu na výstupe z reaktora klesá a ustaľuje sa.
Keď sme sa nad tým potom zamýšľali a hľadali toho, kto nechal ten nešťastný ventil zatvorený, prešiel mi mráz po chrbte. Zo všetkého vyplývalo, že na vine je majster a sekundárne aj ja, pretože sme ráno pri preberaní zmeny do denníkov obaja napísali, že prebranie je bez závad! To by všetkým stačilo na to, aby sme si horúcu kašu zjedli my. A keď sme zistili, že armatúru zabudol otvoriť Berco, obľúbený majster môjho bývalého vedúceho Joža, radšej sme to ani ďalej nerozmazávali.
LABUTIA PIESEŇ
Po tejto havárii nastalo obdobie neustálych problémov a všetkým bolo jasné, že s A-jednotkou je koniec. V reaktore sa poškodilo všetko palivo. Primárny okruh bol zamorený produktmi štiepenia aj koróznymi produktmi do takej miery, že nejaké opravy už neprichádzali do úvahy.
Prvoradé bolo vyviesť z reaktora všetko palivo, avšak pri vyvážaní paliva z reaktora do dlhodobého skladu boli problémy na dennom poriadku
A navyše začali trucovať aj zavážacie stroje. Kliešte zavážacieho stroja bol mechanizmus, ktorého činnosť sa nedala nijako kontrolovať. Začali sa vyskytovať poruchy keď kliešte článok nezachytili alebo naopak pustili. A pridali sa aj poruchy, keď sa zamotalo lano, na ktorom viseli kliešte. Často sa stalo, že článok alebo komplet zátok bol v medzipolohe. Zavážací stroj bol akoby napichnutý na komplet zátok. Musel sa otvoriť a lano sa napravilo. Lenže časom sa zamoril aj celý zavážací stroj. Opravy boli náročné a ľudí nebolo. V tomto období som každý týždeň navrhoval a konštruoval nejaký prípravok na riešenie týchto problémov. Obyčajne sa s ním pracovalo v medzere medzi zdvihnutou hlavicou zavážacieho stroja a podlahou reaktora, ktorá bola teoreticky 50 milimetrov, prakticky 40 milimetrov. Pri manipulácii sme ležali na podlahe a viackrát skúšali zariadenie aplikovať, než sa dostavil úspech. Nakoniec sa podarilo reaktor vyprázdniť, ale cena bola vysoká. Palivové články boli poškodené, trúsili sa z nich časti palivových prútikov, niektoré sa na svojej ceste z reaktora do dlhodobého skladu rozpadli na viac častí.
Článok na ceste z reaktora do skladu absolvoval ešte niekoľko nutných procesov. Niektoré články boli dochladzované v takzvanom krátkodobom sklade. Všetky články boli od kompletu zátok oddelené v takzvanej „komore strihu“. V komore bola pomocou hydraulických nožníc odstrihnutá tyč o priemere 20 mm, na ktorej visel článok.
KOMORA STRIHU
Jeden taký článok sa ale v komore strihania roztrhol a palivové prútiky sa vysypali do spodnej časti. Prútiky bránili ďalším manipuláciám v komore a bolo ich treba odstrániť. Nastúpil som teda znovu ja a skonštruoval som ďalšie z mojich špeciálnych klieští. Bola to vlastne veľká pinzeta, ovládaná lankom. Celé zariadenie bolo zavesené na žeriave. Do priestoru komory strihu sme sa dívali cez obyčajný zememeračský teodolit nasmerovaný kolmo dolu. Visela tam aj lampa zavesená na kábli. Bolo to urobené narýchlo, spoliehali sme sa na improvizáciu a manuálnu zručnosť obsluhy.
Ako prvý som na realizáciu záchranných prác nastúpil ja, pretože jediný som poznal funkciu klieští, to mi už tak akosi samozrejme prischlo z predošlých akcii. Bolo to skutočné peklo. Čo sa mohlo skomplikovať, skomplikovalo sa. Prútiky, ktoré sa podarilo zachytiť do čeľustí klieští sa pri transporte zachytávali o vnútornú konštrukciu komory, takže často sa stalo, že na povrch sme nevytiahli nič a začali sme odznova. Postupom času sme sa ale vycvičili a niektorí pracovníci začali dosahovať skutočné majstrovstvo.
Po vytiahnutí prútika nad podlahu reaktorovej sály začali hučať klaksóny a blikať výstražné červené výstražné svetlá na všetkých, aj tých najvzdialenejších signalizátoroch dozimetrickej kontroly. Pracovník aj žeriavnik boli síce skrytí za ochrannou doskou z olova o hrúbke 50 milimetrov, ale priezor v tejto doske ktorý bol z olovnatého skla tieniace účinky olova nedosahoval. Olovo znižovalo žiarenie asi dvadsaťkrát, sklo možno päťkrát. A neboli sme „chránení“ zo všetkých strán, ale len spredu. Gama žiarenie sa v reaktorovej sále „odrážalo“ a vo forme tzv. sekundárneho žiarenia nás ohrozovalo zo všetkých strán. Žeriav s kliešťami a prútikom pomaly putoval nad puzdro umiestnené pod podlahou reaktorovej sály.
Trvalo to niekoľko minút, pokiaľ žeriavnik trafil nad puzdro a celý záves žeriava s kliešťami sa ustálil. Potom žeriavnik kliešte spustil do puzdra a my sme uvoľnili prútik. A tak to pokračovalo znova. Ale nie vždy sme pri transporte boli úspešní. Občas sa stalo, že prútik sa z klieští uvoľnil a spadol na podlahu priamo pred nás. Pre taký prípad sme mali pri sebe obyčajné kliešte -kombinačky. Nadýchnuť sa, vybehnúť spoza ochranného štítu, chytiť prútik a hodiť ho do puzdra trvalo zopár sekúnd, avšak aj to stačilo, aby sa človek od strachu spotil a srdce sa mu poriadne rozbúchalo.
A v prípade, že sa prútik pri páde alebo pokuse o vloženie do puzdra zlomil, to vyvolalo obrovské vnútorné napätie. Prútiky mali zlovestnú čierno striebornú farbu. Boli sme pravdepodobne jedni z prvých ľudí v Československu, ktorí mali vyhorené jadrové palivo takpovediac „z prvej ruky“!
Tie obyčajné kliešte nás delili od možnosti mať či nemať prsty. V prípade, že by som zobral prútik priamo do prstov pravdepodobne by som ich už do večera nemal. A viem si aj predstaviť, že pracovný úraz by bol klasifikovaný ako „vlastné zavinenie z prílišnej horlivosti!“
Na podlahe zostali ležať drobnučké úlomky paliva či pokrytia, takže výstražné klaksóny už stále hučali. Vedenie to vyriešilo po svojom- varovný systém v reaktorovej sále jednoducho vypli!
Rádioaktívne zamorenie celého okolia aj nástrojov sa zvýšilo nad únosnú mieru. Pri zdvíhaní kliešti nad podlahu sa z nich aj z ovládacieho lanka na nás sypal striebristý prach. Postupne bol zamorený aj teodolit, cez ktorý sme sa dívali do komory strihu.
Ináč toto bol tiež jedinečný prípad, kedy by sa bol uplatnil ten už spomínaný skafandrový systém. V reaktorovej sále neboli žiadne prekážky pre jeho použitie, pretože na podlahe neboli žiadne trvalé zariadenia. Ale, ako som už povedal, skafandre boli drahé... A ľudí, aspoň podľa našich vedúcich bolo dosť. Technik bol ako spotrebný materiál.
Čerešnička na torte: Po ukončení prác žiadali koleguEmila, ktorý v záchvate pracovnej horlivosti ten teodolit vyfasoval zo skladu aby ho tam vrátil, Ten prístroj bol taký zamorený vyhoreným palivom, že sa s ním nedalo pohnúť a asi je na tej reaktorovej sále dodnes... Po Emilovi žiadali aby ho zaplatil !
NESTIERATEĽNÁ AKTIVITA
Výstražné klaksóny boli predtým už raz vypnuté, keď nás prišla navštíviť okresná hygienička. Prišla priamo do sály a zo zvedavosti sa pozrela cez teodolit aj do komory. A to nemala robiť. Ženská zvedavosť sa jej vypomstila, lebo si zamorila vlasy. Na zdravotnom stredisku jej umyli hlavu, ale to nepomohlo. Údajne ju museli ostrihať dohola.
Prečo a na aký a čí podnet prišla sme sa nedozvedeli. Predpokladám, že dostala nejaké neoficiálne hlásenie, pretože celá akcia bola viac menej ilegálna. A samozrejme ani neviem ako to bolo z hľadiska hygieny práce vyhodnotené.
Ja som také šťastie ako ona nemal. Pri poslednej misii som sa na hygienickej slučke vyzliekol z dvojitých montérok aj z úplne prepotenej spodnej bielizne, osprchoval som sa a išiel som sa premerať na celotelový merač rádioaktivity. Spodnú časť tela som mal v poriadku, ale hlava „svietila“. Umyl som si teda vlasy aj tvár, ale bez účinku. Dozimetrista ma premeral prenosným meračom a zistil, že mám zamorené oko, asi od okulára teodolitu. Šiel som tiež na zdravotné stredisko, kde mi sestrička drhla okolie oka malým kartáčom, akým si chirurgovia umývajú ruky. Tvár som mal už vydrhnutú do krvi. Všetko skončilo prozaicky. Poslali ma domov s tým, že to je už nestierateľná aktivita. A ďalej sa o mňa už nikto nestaral. To, že som išiel domov k rodine a ohrozoval ju, nikoho netrápilo.
Pritom stačilo pobudnúť niekoľko dní v karanténe, pokým sa to nezlepší. Ja som si nemohol umyť oko, ale všetci (ne)zodpovední si umyli ruky. Takáto príhoda sa stala aj iným pracovníkom a dopadli rovnako.
Samotnú komoru strihu sa vyčistiť nepodarilo. Postupom času sme palivové prútiky pri pokusoch o vytiahnutie rozlámali na drobné kúsky, ktoré popadali do rúry, ktorou sa mala komora dezaktivovať. Zostali nad vypúšťacím ventilom v miestnosti pod komorou. Dávkový príkon v tej miestnosti bol taký vysoký, že do nej nemohol nikto vstúpiť ani na niekoľko sekúnd. Zostali tam a sú tam asi dodnes, ak nevymreli...
KRÁTKODOBÝ SKLAD
Na poslednej akcii, ktorá bola nebezpečná ako horúca komora som sa zúčastnil v roku 1979, keď bolo o osude Atómky prakticky rozhodnuté. V jednom z dvoch krátkodobých skladov, kde sa dochladzovali palivové články vyvezené z reaktora zostala dolná polovica palivového článku, ktorý sa tam začal taviť. Nikomu to neprekážalo až dovtedy, keď sa o článok začala zaujímať Medzinárodná atómová agentúra. V rámci zmluvy o nešírení jadrových zbraní bolo vyhorené palivo prísne evidované a jeho pobyt či pohyb bol sledovaný. Preto sa musela táto časť článku z krátkodobého skladu vyviezť a riadne uskladniť a zaevidovať.
V tomto období som už bol uznávaným „odborníkom“ na konštrukcie najrôznejších prípravkov pre podobné havarijné situácie. Skonštruoval som na A-jednotke svoj predposledný „prípravok,“ ako sa hovorilo podobným zariadeniam. Na vytiahnutie článku bola vypísaná odmena 3000,- Kčs, čo bol vtedy približne ekvivalent mesačného platu technika aj s prémiami. Ale rozdelená suma pre všetkých pracovníkov, čo sa na akcii podieľali nepredstavovala až takú slávu, snáď pár stoviek na osobu.
Na prvý pokus sa akcia nepodarila. Aj keď sme zvyšok článku, ktorý ležal v špine na polguľovom dne skladu s námahou zachytili, nepodarilo sa ho pretiahnuť cez úzky otvor vo veku skladu a viackrát nám spadol. Nechali sme to tak. Nakoniec článok vytiahli aj bezo mňa, ale v tom čase to už bola len holá rúra, palivo sa už dávno vyparilo alebo vysypalo na dno skladu.
Posledným prípravkom, ktorý som skonštruoval bolo zariadenie na vyrezanie zvyšku kesónovej rúry z kanála C-05. V tom čase sa ešte stále uvažovalo o eventuálnej oprave kanála a spustení elektrárne do prevádzky. Zariadenie bolo úspešne použité a kesónová rúra bola vytiahnutá. V spolupráci s plzeňskou Škodovkou sme vyvíjali technológiu a zariadenie pre opracovanie spodnej časti avialovej nádoby tak, aby sa tam dala vložiť a zalisovať nová rúra. Bola to operácia, ktorá mala predpoklad úspechu. Problematickým bodom bola len kontrola tesnosti zalisovania rúry do dna avialovej nádoby. Pôvodná rúra bola tiež zalisovaná, ale spoj bol ešte poistený tesniacim zvarom. Na avialovej nádobe v dielenských podmienkach to bolo možné, na diaľku v reaktore však nie. Nakoniec sa od celej operácie vzhľadom ku konečnému rozhodnutiu o skončení prevádzky A-1 logicky upustilo.
MUSELI SME TAM CHODIŤ?
Táto otázka je diskutabilná. Musím priznať, že do takýchto akcii nás nikto priamo nenútil. Neviem však, pod akým tlakom boli naši priami vedúci. Skôr to bolo tak, že sme podobné akcie pokladali za svoju povinnosť. Teda aspoň spočiatku. Lebo postupom času sme zistili, že na podobných rizikových akciách sa stretáva stále rovnaká partia. Najmä technici, aj to len niektorí z technického odboru a potom ešte pracovníci z oddelenia transportnej technológie. Hrubým odhadom nás bolo tak pätnásť, maximálne dvadsať. Pracovníci z údržby, kde bol silný technický potenciál sa zúčastňovali len v ojedinelých prípadoch. To sa ale netýka zváračov, ktorí si svoje odskákali najmä pri opravách parogenerátorov.
Ak si uvedomíme, že na A- jednotke bolo zamestnaných viac ako tisíc zamestnancov, tak množstvo tých, čo riešili takéto situácie bolo pomerne nízke. Schválne som nepoužil termín „pracovníkov.“ Prezamestnanosť bola už vtedy vysoká. Vtip, kedy sa na otázku „koľko ľudí pracuje na Atómke“ odpovedalo „asi polovica“ mal svoje hlboké opodstatnenie.
Účasť na takýchto akciách nebola nijako zvlášť honorovaná. Dostávali sme občas odmeny z fondu odmien vedúceho, ale tie dostávali aj pracovníci, ktorí v kontrolovanom pásme v živote neboli, napríklad skladníci za vykonanie revízie v sklade.
Už som sa o tom raz zmienil, že odmeňovanie za prácu v kontrolovanom pásme malo čudnú logiku. Obsluhy, ktoré pracovali v kontrolovanom pásme dostávali príplatky a mali aj iné sociálne výhody, najmä zaradenie do výhodnejšej dôchodkovej kategórie. To znamenalo, že do dôchodku odchádzali skôr, hneď po baníkoch. Pracovníci ako ja, ktorí v kontrolovanom pásme nepracovali trvalo, nemali ani príplatky, ani skorší odchod do dôchodku. Ich obdŕžané dávky rádioaktívneho žiarenia a rádioaktívne zamorenie však dosahovali maximálne povolené hodnoty, ak nie viac.
RÁDIOAKTÍVNY JÓD
Koncom roku 1980, keď o osude A- jednotky bolo rozhodnuté aj administratívne sa začali moje zdravotné problémy, ktoré s predchádzajúcimi udalosťami s pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote určite súviseli.
Pred Vianocami 1980 som si vpravo na krku nahmatal malú uzlinu. A pretože som práve išiel na pravidelnú prehliadku, ktorú sme absolvovali každý polrok, oznámil som to svojej lekárke. Tá zbežným pohľadom usúdila, že ide o zdurenú lymfatickú uzlinu a poslala ma do nemocnice, aby mi ju vyoperovali. Našťastie mám v rodine brata, dobrého chirurga. V dobe, keď sme ešte všetci mali vynikajúci triedny pôvod, teda otec bol robotník a matka v domácnosti, ale hlavne sa ako aj my ostatní učil na samé jednotky, vyštudoval medicínu.
Telefonicky sme to konzultovali a dohodli sme sa, že prídem a on sa na to pozrie. Prišiel som za ním jednu nedeľu popoludní, keď mal práve službu. Uzlinu mi vyoperoval ambulantne v lokálnej anestézii a ani to veľmi nebolelo. Uzlina bol asi 10 milimetrov hrubá podlhovastá cibuľka s hladkými okrajmi, na povrchu so sieťou drobných červených žiliek. Na prvý pohľad bolo zrejmé, že to nie je uzlina a že to do krku nepatrí. Odišiel som domov roztrasený, presvedčený, že všetko sa ešte neskončilo tým, že na krku mi zostane len asi trojcentimetrová jazvička.
A skutočne po týždni bolo všetko ináč. Histológia totiž preukázala, že nejde o neškodnú uzlinu, ale o niečo, čo má charakteristické znaky štítnej žľazy a navyše aj štruktúry začínajúcej rakoviny. Tak to lekárka spolu s prednostom zdravotného strediska rekvalifikovali na „aberantnú štítnu žľazu“ a všetko sa opäť zdalo v poriadku.
Môj brat však išiel ďalej. Poslal nález na Výskumný ústav endokrinologický do Prahy, kde mal známeho profesora Němca, odborníka na endokrinológiu. Ten potvrdil, že v uzline sú znaky prvotných štádií rakoviny!
Opäť som navštívil ošetrujúcu lekárku, ktorá sa poradila s prednostom a spoločne usúdili, že by som mal ísť na vyšetrenie štítnej žľazy. Poslali ma do nemocnice v Trnave na oddelenie, kde bol primárom docent Atila T., okresný endokrinológ. Tam nezistili vôbec nič, čo sa aj dalo predpokladať.
Ale veci už nabrali rýchly spád. Brat mi oznámil, že celú štítnu žľazu bude treba vyoperovať! Tiež mi toho moc nepovedal, ale z náznakov som pochopil, o čo ide. Že situácia je vážnejšia, ako sa na prvý pohľad zdalo. Takže opäť k lekárke s tým, že idem na operáciu. Tá opäť konzultovala s prednostom strediska, ktorý sa dostavil osobne. Prehmatal mi krk a krútil hlavou. Na moju otázku, o čo to vlastne ide odpovedal vyhýbavo. Ale ja som už tušil...
Hneď po Vianociach som 5.1.1981 nastúpil do nemocnice vo Zvolene. Bolo to presne na deň piateho výročia havárie palivového kanála H-05. Operácia prebehla v poriadku a o týždeň som už bol doma. Iba na krku som mal asi desaťcentimetrovú jazvu od ucha k uchu.
NEMOCNICA V MOTOLE
Bol som urýchlene prijatý na lôžkové oddelenie Endokrinologického ústavu vo Fakultnej nemocnici v Prahe-Motole. Oddelenie bolo neďaleko od hlavného areálu, v malej prízemnej budove, ktorý tam vybudoval ešte nemecký wehrmacht za druhej svetovej vojny. Areál oddelenia bol izolovaný od ostantých častí nemocnice. Išlo totiž o takzvané „kontrolované pásmo“, aké som poznal aj z Atómky. Aplikoval sa tu rádioaktívny jód 131.
Štítna žľaza používa jód pri tvorbe hormónov, ktoré regulujú látkovú výmenu v ľudskom organizme. Jej tvar a prípadné uzlíky sa dajú znázorniť tak, že sa pacientovi podá diagnostická dávka rádiojódu a zmeria sa vyžarovanie nahromadeného jódu zo žľazy.
Bol som oboznámený s tým, že budem liečený terapeutickou dávkou rádiojódu. To znamená, že požijem také množstvo, ktoré sa vstrebe do štítnej žľazy a zničí jej tkanivo.
To, že predtým mi bola odobraná podstatná časť štítnej žľazy chirurgicky malo zásadný význam. Pre menší objem tkaniva štítnej žľazy bolo treba menej rádiojódu, čím sa znížilo ožiarenie môjho organizmu. Rádiojód, ktorý sa nevstrebe do štítnej žľazy, sa určitý čas nachádza v celom tele a pôsobí ako žiarič. Vnútorná kontaminácia rádioaktívnou látkou ako je rádiojód, ktorý vyžaruje beta žiarenie je obzvlášť nebezpečná. V prípade vonkajšieho ožiarenia sa beta žiarenie zachytí v koži alebo podkožnom tuku. V prípade vnútorného ožiarenia sa však žiarenie zachytí priamo do vzdialenosti niekoľko milimetrov od žiariča. Je to akýsi „vnútorný nepriateľ“, ktorý sa celý zachytí vo vnútorných orgánoch.
Je však istota, že sa zničí všetko tkanivo štítnej žľazy, teda aj tie je časti, ktoré sa chirurgicky nedajú odstrániť bez rizika, najmä v centrálnej časti, kde sú umiestnené takzvané prištítne telieska a tiež tadiaľ prechádzajú nervy, ktoré ovládajú hlasivky.
VEĽKÉ PITIE
Rádiojód sa v tom čase dovážal zo Sovietskeho zväzu. Jeho aplikácia si vyžadovala hlavne rýchlosť. Má totiž polčas rozpadu asi osem dní, čo znamená, že za osem dní jeho účinnosť klesne na polovicu. Dodávka bola prísne sledovaná, od letiska ju sprevádzali policajti s húkačkami.. Pacienti boli ráno upozornení, že na obed bude aplikácia. Na oddelení sa tento ceremoniál volal „veľké pitie“ na rozdiel od „malého pitia“, čo bolo podávanie diagnostickej dávky. Každého pacienta čakala malá izba veľkosti trikrát jeden a pol metra. Posteľ bola pri okne. Boli sme poučení, aby sme po aplikácii nechodili zbytočne ku dverám. Ak niekto vošiel dnu, museli sme stáť pri okne.
Procedúra „pitia“ bola jednoduchá a rýchla. Z malého plastikového téglika som vypil asi deci bezfarebnej mierne nahorkastej tekutiny a šiel som do izby. Prvé účinky sa prejavili za niekoľko hodín. Začal mi opuchať krk a bolo mi zle. Zaspal som. Zobudil som sa niekedy okolo polnoci, v horúčke, krk som mal už opuchnutý z pôvodného obvodu 42 centimetrov na zhruba 55 centimetrov. V krku bolesť ako pri tej najsilnejšej angíne. Tak som prežil asi dva –tri dni v horúčke a v snoch podobných halucináciám. Nedalo sa ani spať ani jesť. Jedlo nám podávali cez okienko ako vo väzenskej cele. Myslím, že väzni na samotke to majú lepšie.
Ale prešlo to. Asi po týždni, keď som už tak nežiaril, mi profesor prehmatal, teda skôr premiesil krk a s uspokojením konštatoval: „Ten je ale krásně voteklej!“ Niekoľko krát mi urobili rádiogramy, na ktorých bolo pekne vidieť, že tam už skoro žiadna štítna žľaza nie je. Ale na oddelení som zostal ešte asi dva mesiace v karanténe, pretože som stále okolo seba pekne žiaril. Chodili sme na prechádzky do záhrady okolo pavilónu, dĺžka trate sem aj tam bola asi päťdesiat metrov. Ako na väzenskom dvore. Stokrát hore dolu.
NÁVRAT DO PRÁCE
Po prepustení z nemocnice som sa išiel prihlásiť k svojej ošetrujúcej lekárke do Atómky. Prišiel som ráno autobusom, ktorý prichádzal z Trnavy ako posledný, kedy na vrátnici už nebola veľká premávka. Pri mojom prechode cez vrátnicu začali dozimetrické hlásiče signalizovať zamorenie. Vrátnici začali kontrolovať ľudí, čo vychádzali, mňa, ktorý som naopak prichádzal, si ani nevšimli. Ani ja som si na prvýkrát neuvedomil, že to zmeralo práve mňa! A musel som žiariť poriadne, pretože meranie na vrátnici nebolo práve najcitlivejšie.
Pokúšal som sa u svoje lekárky získať informácie o tom, čo sa mi vlastne stalo, ale odpoveď bola vyhýbavá. Zavolala si opäť na pomoc súdruha prednostu. Najprv ho strašne rozčúlilo, že obálka, v ktorej boli zdravotné záznamy bola otvorená. V minulosti totiž bolo prísnym pravidlom, že zdravotný záznam bol pred pacientom utajený a obálky sa zalepovali a pečatili. V Prahe na to tak nedbali. A nakoniec ja som už všetko vedel aj bez toho, aby som sa do obálky pozrel. Prednosta ma najprv chcel dať zatknúť, potom splietal o nejakom preventívnom zákroku a tak ďalej. Tak som sa spýtal na rovinu vedome provokujúc, či to náhodou nebola rakovina. Odpoveď som si zapamätal na celý život. „Rakovinu mi tu ani nespomínajte, pán Ježík. A buďte rád, že žijete!“ To som aj skutočne bol, aj keď som vedel, že ešte nemám vyhraté.
Pri odchode cez vrátnicu som absolvoval zábavné divadlo. Bolo asi jedenásť hodín dopoludnia a na vrátnici nebol žiadny ruch. Už som aj zabudol na rannú príhodu s dozimetrickými hlásičmi, takže keď začali pri mojom prechode signalizovať, v prvej chvíli som si neuvedomil o čo ide. Na vrátnici som bol v tom čase totiž sám, takže nebolo pochybností, že to „zvoním“ ja. Vrátnici ma samozrejme zadržali, prehrabali mi všetky veci v taške aj vrecká na oblečení a nenašli nič. Zavolali dozimetristov, policajtov a čo ja viem koho. S námahou som im vysvetľoval, že to bude asi následok mojej terapie, čo ich podozrenie zo sabotáže alebo prenášania rádioaktívneho materiálu ešte viac posilnilo. Privolali aj lekárku a tá im to potvrdila, ale ani to nestačilo. Bol som zadržaný až do odpoludnia. Nakoniec ma po poradách prepustili. Odišiel som autobusom, ktorý odvážal zmenových pracovníkov a myslel som si, že už bude všetko v poriadku.
Celý rok som bol práceneschopný, chodil na vyšetrenia a oddychoval. Najhoršie vyšetrenia boli také, pri ktorých som bol asi šesť týždňov bez substitúcie hormónov štítnej žľazy. Táto procedúra slúžila na to, aby moje telo bolo zbavené všetkého jódu a ostalo bez životodarných hormónov. Počas tejto doby som postupne chradol, hromadili sa vo mne tekutiny a nevládal som chodiť. Tvár mi neskutočne opuchla a jazyk mi takmer nevošiel do úst. Na kontrolu do Prahy som prišiel nočným rýchlikom a ráno na nádraží som mal problém si spomenúť, čo tam vlastne robím.
Nakoniec som si zavolal taxík, vodičovi som horko-ťažko vybľabotal cieľové miesto a zaspal som. Zobudil som sa až na oddelení, kam ma taxikár nejako dopratal. Hneď po odberoch som absolvoval rádiografiu a dostal som náhradné hormóny. To bol taký malý zázrak. Už večer som sa cítil výborne a ráno som s úžasom v zrkadle pozoroval toho „cudzieho chlapa,“ ktorého som práve holil.
SÚDRUH DOCENT
Nakoniec som všetko absolvoval s povzbudivou prognózou kontroly po jednom roku. Dostal som niekoľko tabletiek náhradného hormónu s tým, že ďalšie mi predpíšu v Trnave. Tak so sa vybral do nemocnice za už spomínaným súdruhom docentom Atillom (), okresným endokrinológom, ktorý lieky predpisoval výhradne sám. Až neskoršie mi došlo, prečo výhradne. Súdruh docent bol samozrejme člen komunistickej strany a tuším aj predseda závodnej organizácie KSS v nemocnici. Odovzdal som mu zdravotnú dokumentáciu z Prahy, kde bol uvedený aj liek, teda substitučný hormón štítnej žľazy, aký mi tam podávali.
Súdruh docent ale tento predpis zobral po svojom. To, že výskumný ústav endokrinologický v Prahe bol v Československu najväčšia autorita mu nič nehovorilo. Ich návrh si vysvetlil po svojom, na úrovni súdruha z okresnej nemocnice. „Čo si to tam v tej Prahe vymýšľajú. Doteraz sme liečili týmto liekom a budeme aj odteraz!“
Predpísal mi po svojom ten liek, čo sa používal „doteraz“ a vec považoval za vybavenú. A ja mu aj verím, že to myslel na úrovni svojho poznania a nejaké nové lieky mu nič nehovorili. Ale pravda bola asi v tom, že pán docent verný svojej povesti a postaveniu vajíčka a bonboniéry od pacientov nebral. Bol zvyknutý na iné kompenzácie a toto bol ten pravý prípad kedy si ich mohol uplatniť.
Dovtedy sa skutočne používal iný liek, ktorý nahrádzal hormóny štítnej žľazy. Išlo o obyčajnú sušenú štítnu žľazu z ošípaných. Problém bol v tom, že nebolo presne známe, aké množstvo a v akom pomere v nej boli účinné hormóny štítnej žľazy v prípravku zastúpené. Aj ošípané totiž nemali činnosť štítnych žliaz rovnakú a množstvo hormónov v nich mohlo kolísať v značnom rozsahu.
Naproti tomu prípravok, ktorý mi predpísali v Prahe bol pokročilejší v tom, že obsahoval presné známe množstvá hormónov štítnej žľazy. Bola to už moderná syntetická náhrada hormónov štítnej žľazy. Navyše nebol ani z devízového dovozu, ale z NDR.
Neváhal som ani chvíľku. Išiel som na poštu a zavolal svojej ošetrujúcej lekárke do Prahy. Uspokojila ma s tým, že ide o riadne registrovaný liek, ktorý je už bežne dostupný a ak nie je, musia ho objednať. A tiež mi ponúkla, aby som prišiel do Prahy a oni mi ho dajú, pokiaľ sa situácia nevyjasní.
Dostal som však lepší nápad. Išiel som späť do nemocnice a ohlásil som sa u riaditeľa s tým, že sa chcem sťažovať na docenta Atillu. Aj som sa mu posťažoval, zatriasol som mu pred očami skoro prázdnou fľaštičkou s tabletkami a oznámil som mu, že moje zásoby lieku sa krátia, takže po ich vyčerpaní sa budem u neho každé ráno hlásiť, aby videl, čo to so mnou urobí. Vypočul ma a bez dlhšieho uvažovania ma poslal domov s tým, že situácia sa vyrieši.
Ale že sa vyrieši takmer okamžite, som veru nepredpokladal. Len čo som prišiel domov, za chvíľu u nás zazvonil šofér sanitky a priniesol mi tri balenia nového prípravku. Zrazu všetko fungovalo! Aj bez receptu a podpisu pána docenta. Od tej chvíle už s liekom nebol žiadny problém. Až do roku 1990, keď sa prestal vyrábať a nahradil ho ešte novší, tentoraz už zo zjednoteného Nemecka.
Dnes ani na chvíľku nepochybujem, že moje problémy mali priamy súvis s haváriami na elektrárni. Aj pri prvej havárii na kanále H-05 zo dňa 5.1.1976, tak ako aj pri prácach v dlhodobom sklade či na komore strihu ani ďalších akciách nikoho ani nenapadlo, že by nám podal jódové preparáty ktoré sa v takýchto prípadoch aplikujú na zahltenie štítnej žľazy jódom. Takéto zahltenie čistým jódom zabráni, aby štítna žľaza prijímala ďalší rádiojód. Je to osvedčená metóda, s ktorou sa počíta aj pri prípadných jadrových haváriách pre ochranu obyvateľstva. Paradoxne pri druhej havárii z februára 1977 boli pracovníkom velína preventívne podané jódové tabletky, pričom vtedy do pracovného prostredia žiaden rádiojód neprenikol.
Nakoniec som si ani nenárokoval nijaké kompenzácie ani som sa inak nesťažoval. Vedel som, že nič nedosiahnem, akurát by som si spôsobil zbytočné problémy. Dnes si uvedomujem aj to, že tragický osud mojej dcérky, ktorá sa narodila deň po druhej havárii s ťažkou nekorigovateľnou srdcovou poruchou a dožila sa len deväť mesiacov, mal priamy súvis s mojím ožarovaním a kontamináciami z elektrárne.
Do kontrolovaného pásma mi už viac vstup nepovolili, čím sa nepriamo potvrdilo, že nešlo len o nejakú banalitu. Aká bola skutočná diagnóza, som sa nikdy oficiálne nedozvedel. Roky prešli a mne zostala len trpká spomienka a jazva okolo krku.
Nabudúce koniec príbehu A1 a začiatok V1
