Som mu dlžný svoj názor, pretože on sa k mojim článkom tiež vyjadril v samostatnom príspevku, pozri: https://nanias.blog.sme.sk/c/474741/atomove-hrady-a-zamky-pana-ernesta-jezika.html
Moje články podľa jeho úsudku boli plné „...nepresností, strašení, či doslova technických hlúpostí (za ktoré by jeho bývalí učitelia neboli asi nadšení, čo ale bežní čitatelia, ktorí nepracujú v jadrovej energetike vôbec netušia, nevedia a budú ich brať ako čistú pravdu), ktoré tu autor vo svojom seriále „jadrových hradov“ predvádza, že by si žiadalo asi tiež nejaký dlhší seriál....Ja osobne som prežil v jadrovej energetike celý svoj profesionálny život, od operátora jadrového reaktora až po vedúceho prevádzky JE V1, cez dlhoročnú misiu vo WANO (Moskva, Londýn), resp. od generálneho riaditeľa energetiky na MH SR, až po osobného poradcu viacerým generálnym riaditeľom v Európskej Komisii, či vedúceho sekcie EK. Priamo na JE A1 som však nikdy nepracoval, a na autora si žiaľ vôbec nespomínam ani z JE V1. Asi som nemal to „šťastie“ ho osobne stretnúť. Autor však svojimi článkami samozrejme neprávom a nie nestranne jadrovej energetike vo vzťahu k verejnosti škodí, ale my už aj vieme z jeho vlastných článkov prečo: Je osobne presvedčený že mu zničila zdravie a rodinu, a už nehovoriac o údajnej krivde od jeho nadriadených. Je jednostranne orientovaný nevraživosťou k sovietskej technike“...
Hneď na úvod poznamenávam, že som si myslel že láska k sov. Zväzu (teraz Rusku) už nie je povinná –ale možno pre bývalých komunistov ešte je.
Toľko z jeho „posudkov“. Typický prístup z dielne červených kádrovákov -keď nemáš argumenty, zaútoč na osobu...Vzhľadom k tomu, že ako sám priznáva o A- jednotke nemá ani šajnu a mňa nepozná ani z V1 by som očakával nejaké presnejšie zdôvodnenie, lenže to by muselo ísť o iného hodnotiteľa, dajme tomu od skutočného odborníka.
Na rozdiel od neho ja si ho osobne pamätám ako vedúceho pracovníka na V-1, ktorý bol súčasne aj dosť vysokým straníckym funkcionárom výboru KSS na elektrárni. Neviem či to bolo „šťastie“ že som ho dokonca par krát aj osobne stretol, ale to si on asi zo svojich „výšin“ nevšimol. Ak si ma on nevšimol tak to z hľadiska spôsobu myslenia súdruhov v tej dobe a aj doteraz znamenalo že som vlastne ani neexistoval a následne som si všetko vymyslel, nejaké vlastné názory sa mimo línie strany ani nepripúšťali, tak čo som si vôbec mohol pamätať!
Pre tých čo si nemôžu tie časy pamätať malé vysvetlenie. Do vedúcich funkcii boli pracovníci menovaní len a výhradne so súhlasom straníckeho výboru. Kto sa tam raz ocitol (v tom výbore) už bol za čiarou, za ktorú sa nedalo obyčajným ľuďom dostať. Kritéria odbornosti sa potom odvodzovali od ich odbornej úrovne, teda subjektívne a najmä boli neradi, ak by ich niekto čo i len o milimeter prevyšoval.
Poznal som veľa skutočných odborníkov na A1 aj V1, možno väčšinu. Menovaný však medzi nich rozhodne nepatril a iných odborných kruhov, kde by sa snáď mohol odborne prejaviť tam nebolo. Takže ako som už povedal súdruha som poznal, ale rozhodne to nebolo podľa jeho odbornosti, skôr to bolo na základe jeho neblahej povesti a správania hodného vtedajšieho „zapáleného“ komunistického kariéristu.
Dal by sa na to parafrázovať jeden vtip: Ak by sa niekedy staval pomník „Neznámemu odborníkovi jadrovej techniky“, tak by tam mohla stáť socha a na jej podstavci nápis: „Tu odpočíva zapálený komunista, známy stranícky funkcionár, neúnavný služobný turista a neúspešný jadrový lobista. A ak by sa niekto opýtal kde je teda ten neznámy odborník, odpoveď by bola: “Ale veď ako odborník je úplne neznámy...“!
Som rád, že už sám uznáva, citujem jeho vyjadrenie: „Ale nakoniec aj takéto prejavy patria do demokratickej spoločnosti. Keby sme boli a mali rovnaké názory , život by bol veľmi nudný.
(Škoda, že to neuznával keď bol pri kormidle a že tam patria aj moje, nielen jeho prejavy).
On sa tých udalostí ktoré popisuje osobne nezúčastnil a tak musel čerpať z otvorených verejných zdrojov, prevažne z Wikipédie. Kompilácie sú bez ladu a skladu a bez uvedenia zdrojov, navyše s pomocou otrockých prekladov z Google translatora, takže vznikli bizarné kombinácie udalostí a vetné skladby, ktoré niekedy nebolo ľahké rozlúštiť a pochopiť. Zopár vám ich tu demonštrujem.
Kto nemá aspoň trochu základných znalostí o jadrovej technike a aspoň trochu nepozná jej terminológiu, sovietske či ruské reálie ten nemá šancu si takéto zariadenia podľa chaotického slovného popisu ani predstaviť.
Napríklad prístavy a zátoky okolo ruskej časti Arktídy sú skoro bez výnimky vojenské námorné či raketové základne. Civilné mestá sú iba ich satelity. Zásobovanie elektrinou má priority vojenského charakteru. A väčšina týchto prístavov je v dnešnej dobe cintorínom vyradených či poškodených lodí a ponoriek s ťažkou environmentálnou záťažou od ropných produktov či rádioaktívneho zamorenia rôznej intenzity.
Admirál Rickover a Chazma bay
V „práci“ o americkom admirálovi Rickoverovi sa s.Naniáš z neznámych dôvodov zbytočne venoval „poameričťovaniu“ jeho židovského mena, čo s jeho významom nemalo žiadny súvis, akurát že tam uviedol nesprávny názov jeho rodiska, ale aj to je len detail. Význam tohto admirála pochopíme z jeho práce a príkladu, keď bol vyzvaný aby vysvetlil, prečo má americká flotila jadrových ponoriek tak nízky počet porúch pri ich prevádzke v porovnaní so sovietskou, kde ide o jav takmer chronický.
Nadväzuje na to prípad vážnej jadrovej poruchy na ponorke K-431 triedy Echo-2 v zálive Chazma pri Vladivostoku, ktorá pri výmene paliva doslova vyletela do vzduchu. Nuž ten rozdiel medzi americkým a sovietskym prístupom bol hlavne v tom, že americká flotila mala prísne a presne stanovené pracovné a bezpečnostné štandardy a zavedenú vysokú kultúru obsluhy, na čom mal Rickover hlavnú zásluhu. Okrem predpisov vytvoril aj vyspelú technickú základňu, napr. palivo v reaktoroch ponoriek sa menilo výhradne v suchých dokoch a na obsluhu neboli vyvíjané neštandardné tlaky.
Sovietske technologické zariadenia nedosahovali ani štandard plávajúceho doku, v tomto prípade išlo o ponton (podľa N. to bola „plť“) s jednoduchými zdvíhacími zariadeniami typu autožeriav. Následné rozkolísanie celej sústavy vlnami od okolo plávajúcej lode je len čerešnička na torte. A prístup obsluhy sa riadil heslom „ak je problém, použi väčšie kladivo“. Tu nejde o to že sa nedodržujú predpisy, tam je jednoducho taká nízka kultúra prevádzky všade. To sa nedá nariadiť, to musí byť vžité. Lebo v sovietskej a aj dnešnej ruskej armáde nie je výnimkou, že vojak od nadriadeného dôstojníka dostane najprv jednu po hube a diskusia môže začať....
Ale memento z tejto havárie je iné. Tu nejde o to, či to bolo čo do rozsahu a intenzity rovnaké ako v Černobyle. Nebolo. Len sa potvrdilo, že aj jadrový reaktor môže explodovať ako atómová bomba. Pri veľkých reaktoroch s nízkym obohatením paliva je perióda reaktora, ktorá vyjadruje strmosť exponenciálnej zmeny hustoty toku neutrónov ale aj výkonu v aktívnej zóne v závislosti od času pomerne dlhá. Pri nekontrolovanom rozbehu reaktora dôjde k deštrukcii tlakových obalov, geometria aktívnej zóny sa zrúti a reťazová reakcia zanikne skôr, ako sa to stihne divoko rozbehnúť.
Pri malých reaktoroch, ktoré sa musia vojsť do trupu ponorky a mať palivo na dva-tri roky, teda obohatené na podstatne vyššiu mieru sa taký reaktor rozbieha o rády rýchlejšie, najmä ak je naplnený čerstvým palivom a ak sú, ako v tomto prípade regulačné či kompenzačné elementy vytrhnuté von zo zóny extrémne rýchlo. A pretože reaktor tejto ponorky bol prakticky otvorený, po „odstrelení“ veka reťazová reakcia mala zelenú.
To že sa to snažili zatĺkať niekoľko rokov určite neprekvapí.
Dva linky dole a údaje z nich vás privedú k neprebernému množstvu informácii, ako to v tých časoch v Sov. Zväze (ne)fungovalo:
http://www.nuclear-risks.org/en/hibakusha-worldwide/chazhma-bay.html
alebo pre tých, čo majú záujem pozrieť si pamätníky zbrojenia privedeného do nepríčetnosti::
Posledná perlička z ľudovej jadrovej tvorivosti súdruha Naniáša je v jeho článku
https://nanias.blog.sme.sk/c/487225/jadrova-energia-pokracovanie-v-prvotinach.html
Prečítajte si tam o čo ide a ako jednoducho prišli Američania o prvenstvo pri stavbe plávajúcich elektrárni. Mňa zaujalo hlavne to, ako sa to dá urobiť jednoduchou dezinterpretáciou pojmov „hromadný“ a „masový“ a to ešte len v štádiu projektu s nejasnou budúcnosťou.
Citujem:
„Je to projekt pre autonómne, nízko kapacitné, plávajúce jadrové elektrárne, ktoré (a to je dôležité) majú byť hromadne vyrábané v lodeniciach, následne dovybavené jadrovým palivom a potom dovlečené do cieľových prístavov miest a obcí, ktoré majú deficit elektrickej energie v dôsledku industrializácie.“
Alebo:
„...teda v čom je prvenstvo rusov? V tom, že projekt rosatomu je prvou masovo vyrábanou plávajúcou jadrovou elektrárňou. pôvodný plán bol vyrobiť najmenej sedem plavidiel už do roku 2015.“ !!!
Učili nás na strednej:
Hromadná či masová výroba kusy nepočíta, produkcia sa meria v objemových či hmotnostných jednotkách- napríklad skrutky, klince, tužkové batérie a pod. na kilá, tony, kubické metre.
Kusová výroba je keď je jeden aj viac kusov vyrábaných na rovnakom základe, ale vo výsledku je čo kus to originál (asi tak ako tie ruské plávajúce atómky, rovnaké sú zatiaľ teda len v projekte).
Malosériová výroba produkuje rovnaké výrobky v stovkách či tisícoch kusov, tie sa časom modifikujú a produkcia pokračuje v nových sériách.
Veľkosériová výroba- príklad sú dnešné automobilky, kde sa v priebehu výroby robia len drobné zmeny a produkcia v desať až statisícoch kusov beží aj niekoľko rokov.
No a tá posledná perlička- „deficit elektrickej energie v dôsledku industrializácie“ je z ríše ruskej sci-fi. V Rusku je skutočne enormný záujem na industrializácii pobrežných oblastí, najmä na pobreží Arktídy. Ale uznávam že Čína, Indonézia, Malajzia, Alžírsko, Namíbia, Kapverdy a Argentína prejavili záujem o kúpu takéhoto zariadenia. Ono ich to rýchlo prejde, ak sa tak už nestalo.
Pritom celý projekt s pilotným prototypom „Akademik Lomonosov“ ešte ani nezačal fungovať. Bližšie si môžete prečítať
a tiež
http://atominfo.cz/2018/08/rosatom-vytvoril-vecny-jaderny-reaktor-pro-jaderne-ponorky/
PB(M)R reaktor a elektráreň v JAR
S. Naniáš sa prihovára za takýto typ reaktora ako za perspektívny, pozri diskusný príspevok https://blog.sme.sk/diskusie/3332190/1/jadrova-energia-prezident-carter-a-americky-program-rychlych-reaktorov.html
O tomto reaktore pojednáva napríklad
https://thebulletin.org/2009/06/the-demise-of-the-pebble-bed-modular-reactor/
Pozri tiež
https://en.wikipedia.org/wiki/Pebble-bed_reactor alebo http://atominfo.cz/2013/12/jihoafricka-republika-muze-se-stat-jadernou-velmoci-cast-1/
Problém je v tom, že z plejády kategórii jadrových reaktorov ani tento neznamená žiadny revolučný pokrok. Oproti iným typom má len málo predností (mňa nenapadá žiadna, hádam len vyššia účinnosť v dôsledku vyšších prac. teplôt), ale má všetky nedostatky, najmä bezpečnostné riziká a ekonomické obmedzenia. To „M“ som dal do zátvorky preto, že modularita v tomto prípade nepredstavuje žiadnu pridanú hodnotu a je tam len ako reklamný prvok.
Najprv k názvu reaktora, je to príklad keď Google translator úplne zlyháva. Dostanete z neho výraz „Modulárna elektráreň s kamienkovým lôžkom“, ale z kamienkami to nemá nič spoločné. Mohlo by to byť skôr „oblázkovým palivom“, mne by sa pozdával výraz „guľové palivové elementy“. Ale v konečnom dôsledku je to jedno, odborníci a dokonca aj ja vieme o čo ide.
Ide hlavne o to, že každý nový typ reaktora sľubuje konečné riešenie, bezpečné a ekonomické, ale doteraz sa tak nikdy nestalo. Každý reaktor kde sa štiepi každé jadrové palivo vždy nakoniec potrebuje dochladzovanie v prípade straty chladiva, produkuje nebezpečné štiepne produkty ktoré vyžadujú dodatočnú nákladnú starostlivosť a ak má dosahovať prijateľný bezpečnostný štandard tak sa veľmi skoro dostane do pásma ekonomickej neprijateľnosti.
A nakoniec to nie je ani projekt z JAR, oni len kúpili licenciu a snažia sa nájsť investorov. Vláda JAR od toho dala ruky preč. Nakoniec zostali len (ako ináč) Číňania. Ale aj tých to už prechádza.
Od augusta 68 k Mochovciam
Ak niekto celý život pôsobil v jadrovej energetike chcelo by to zhodnotiť, čo vlastne spôsobil. V našom prípade sa pokojne môžeme vrátiť až k augustu 68. Normalizácia ktorá potom nastala najprv zdecimovala rady odborníkov pre jadrovú energetiku a následne priniesla novú generáciu nomenklatúry, ktorá prakticky dožíva dodnes. Akurát že po roku 1989 tu namiesto jednej strany začali svojich „odborníkov“ menovať všetky strany, čoho príkladom je aj spis „Gorila“. Za celú dobu samostatnosti Slovenska sa energetická politika zredukovala na otázku dostavať či nedostavať Mochovce s krátkym extempore s odstavením elektrárne V1, kde sa vyznamenal „profesor“ Jahnátek, avšak ani taká osobnosť ako on ani výdatný lobing nedokázal túto elektráreň pre minimálne bezpečnostnéštandardy zachrániť. Za úspech lobingu sa môže považovať azda len to, že v prípade V2 a EMO1,2 sa podarilo presadiť akú takú akceptáciu tiež nízkych bezpečnostných štandardov, avšak vyústilo to do dnešnej.blamáže s dostavbou Mochoviec. Na schopnosť stavať či dokonca iba dostavať elektráreň v termíne a za plánovanú cenu sa totiž už dávno rezignovalo a už sa len čaká na čo a na koho sa náš manažment vyhovorí.
Tak už zostáva len dostavba Mochovce 3-4. Netrpezlivo čakáme, ako sa na jeseň opäť odsunie spúšťanie tretieho bloku (tipnime si -2019, 2020?), ako sa vyrieši otázka kam s prípadnou produkciou, resp. čo namiesto nich odstavíme ak sa nerealizujú plány s exportom. Lebo aj Maďari chcú exportovať na Balkán. A export- to budeme exportovať aj vyhorené palivo? Asi ťažko!
V tomto článku som sa venoval len niektorým perličkám z rozsiahleho „diela“ s. Naniáša. Nečítal som všetky jeho články, to by bolo na mňa príliš náročné a vyčerpávajúce, venoval som sa len tým na ktoré som náhodne natrafil. Ale dúfam že som jeho „dielo“ obohatil a aspoň trochu zhodnotil.
Na záver správa z tlače:
https://finweb.hnonline.sk/ekonomika/271099-sef-energetiky-skoncil
Skutočný dôvod takéhoto dramatického zlomu je známy a triviálny.
