I. - Existencia vonkajšieho sveta
Solipsizmus, akostanovisko ktoré popiera existenciu vonkajšieho sveta (VS) jetémou,ktorú sa pokúsim rozobrať, aby som sa potom mohol pokúsiťnepriamo obhájiť existenciu VS.
Všetky dôkazy oexistencii VS vychádzajú z viery človeka. Viery v hmotnýsvet, v spomienky ktoré sa opierajú o vieru v minulosť. Čo jevšak zaujímavé je že solipsizmus sám je založený na viereže moja vnútorná myseľ je to jediné čo existuje. Takže či užsolipsizmus alebo realizmus, oba sú vo svojej podstate postavenéna jednom a tom istom základe. Toto by som označil zajedinú nespochybniteľnú námietku voči solipsizmu.
Myseľ ako obrazdaného stavu
Solipsizmus predpokladáže svet neexistuje, že neexistujú hmotné objekty ani iný ľudia.Ďalej je podľa neho možno tvrdiť že neexistuje pamäť pretožejediné čím sme je momentálny stav našej mysli v danejchvíli.
Ak sa vnútorná myseľ -teda jediná existujúca vec - skladá z prvkov(pocity,poznatky, vnímanie...), potom je treba zodpovedať na dve otázky: 1)Kedy a ako vznikli; 2) Prečo sa nevyjavujú všetky súčasne,ale v súvislostiach – v určitom systéme.
Odpoveď k prvej otázkesolipsista nájde pomerne ľahko. Všetky prvky sú v mysli od jejvzniku – myseľ sa z nich skladá, z ničoho iného. Či užprijmeme predpoklad, že prvky „proste sú“,alebo že„vznikajú“, nevyhneme sa druhej otázke. Z akého dôvodu saprvky neprejavujú (nie sú uvedomované mysľou) v jedenokamih všetky naraz ale v určitom slede, podľa súvislostí– alebo teda aspoň podľa toho čo naša myseľ za súvislostipovažuje.
Ak by sme sa zamýšľalinad tým odkiaľ prvky vznikajú dospeli by sme k názoru že ak nie je VS z ktorého by sme čerpali poznatky, existuje nejakýsvet vnútorný. Svet z ktorého naše prvky pochádzajú a v našejmysli sa iba prejavujú (podobá sa to emanácii z Boha).
Takto si môžemegraficky znázorniť pomer mysle a poznania.
Kde A je vedomýstav – momentálny stav v danej chvíli; B je zdrojpoznania momentálneho stavu. V momente keď poznatok nadobúda uvedomenie momentálnym stavom prechádza z B do A. Dalo by sauvažovať že B je teda skutočnou vnútornoumysľou a A je VS v ktorom si veci uvedomujeme.Existencia systému ktorý vedome neriadim, ale ktorý riadi mňa užpopiera solipsizmus.
Druhou možnosťou jemožnosť prijatia vonkajšieho prostredia ktoré sprostredkúvaprvky momentálnemu vedomiu. Taktiež vyvracia solipsizmus.
Ak prijmeme predpokladže prvky mysle „proste sú“, je otázne prečo sa prvkyneprejavujú naraz,v jednom momente.
1. Jednotné prejavovanie 2.Prejavovanie vedomia vnímaných prvkov
1 - Ak by nastalojednotné prejavovanie tak všetko čo môže existovať jednoduchoexistuje a nemôže existovať nič iné. Tento fakt ale ničnevypovedá o VS či o svete našej mysle.
2 – Ak sú prvkyv mysli vnímané, tak existujú – teda tvoria nás v danommomente. Ale dynamikou a premenou vnímania prvkov vznikajú inémomentálne stavy. V každom vnímanom momente sú vnímané inéskupenstvá prvkov. To však neznamená že prestali existovať,pretože „skrátka sú“.
Teda v každom momente súobsahom skupenstva 1 iné prvky. Skupenstvo 2 tvorípre skupenstvo 1 VS.
Výsledkom tejto úvahyje poznanie, že uvedomovanie momentálneho stavu mysle jeodlišné od vedomia ktoré spôsobuje dynamickú existenciu.Niečo riadi spôsob akým sa vyjavujú súvislosti a ako ichchápeme, ale my to momentálnym stavom neriadime.
Okrem iných nedostatkovktoré táto krátka úvaha má, je tu jeden závažný. Totižtopredpokladám existenciu času v podobe v akej ho vnímam.Skeptik môže poprieť aj tento predpoklad dôsledkom čoho je našebytie iba zhrnutím prvkov mysle – momentálnym stavom – a ničíminým.
Avšak akékoľvektvrdenie sa opiera o presvedčenie či už pamäti, časualebo vlastnej mysle. Je nemožné neprijímať presvedčenia,pretože v tom momente by bola naša existencia bezpredmetná,jednoducho by sme neboli.
Záver
Na koniec by som ibapovedal že tak ako má každé áno svoje nie, tak jeaj opakom realizmu práve solipsizmus. Nakoľko stavajúna rovnakom základe (presvedčenie, viera), je nemožnéprisúdiť pravdu jednému či druhému. Môžeme iba spochybniťinterpretácie zástancov daných presvedčení.
